— Veď toto nemohla vytvoriť sama príroda, — riekol po chvíli rozhodne. — Pripomína mi to našu šošovku. Je vybrúsená s úplnou presnosťou…
— A je zložená z viacej vrstiev, podívajte sa, — ukázal Severson na miesto, kde bola šošovka poškodená nárazom.
— Nie je to súčiastka nášho Lúča? — prišlo na um Scheinerovi. — Je celkom možné, že meteor zrazil šošovku i črepinu na planétu…
— Nie, to nie je možné, — rozhodne odporoval Navrátil. — Šošovky takého nezvyčajného tvaru sme pri stavbe Lúča vôbec nepoužili… — Pozorne si prezrel kovovú črepinu a pokrútil hlavou:
— Ani táto vec nie je z nášho lietadla. Alenka, prosím vás, urobte chemický rozbor črepiny…
— Myslím, že je to zbytočné, — namietal Watson. — Lúč obieha okolo Kvarty rýchlosťou osem kilometrov za sekundu. Najmenej rovnakou rýchlosťou letel meteor. To znamená, že ani jedna súčasť lietadla sa nemohla dostať dolu neporušená. Jednoducho by zhorela v atmosfére…
— Skutočne, máte pravdu — neuvedomil som si to hneď…V tom prípade je však jasné, že obidva predmety boli vyrobené na Kvarte. Ako sa to zrovnáva s primitívnym životom lietajúcich Kvarťanov?
— Stopy pod Skalným útesom i šošovka a črepina nám dokazujú, že okrem lietajúcich Kvarťanov žijú tu niekde ešte oveľa vyspelejšie tvory, ktoré sme dosiaľ neobjavili, — uvažovala Molodinová.
— Fratev obracal vec v ruke, prešiel si po čiernych kučeravých vlasoch a poškrabal sa za tylom:
— Pre päť rán do vrán, to je pekná robota. To sa zase máme na čo tešiť. Najprv sa ženieme za fatamorgánou a miesto svetiel veľkomesta nájdeme svietiaci prales, potom zase prenasledujeme lietajúcich ľudí a objavíme primitívneho tvora na rozhraní medzi človekom a opicou. A teraz nakoniec zistíme, že niekde za humnami striehnu na nás vojnychtiví neznámi ľudia s čertovsky vyspelou technikou…
— Keby som sa na vás nedívala, myslela by som si, že to hovorí Gruber alebo Kraus, — pohoršovala sa Molodinová. — Prečo myslíte, že sú vojnychtiví — ako vám to zišlo na um?
— Celkom jednoducho, — usmial sa Fratev. — Prezrite si túto vec dôkladnejšie. Z čoho asi je? Z nejakej detskej hračky? Určite nie. Nech ma cyklón zmetie z povrchu kvarťanského, ak to nie je zvyšok roztrhnutého granátu.
— Naozaj, — súhlasil Severson. — Fratev má rozhodne pravdu. Ale čo robia naši cestovatelia po Nádeji? Objavili niečo zaujímavého?
— Zatiaľ nie veľa, — Navrátil pozrel na hodinky. — Tak sme sa rozvraveli, že sme na nich skoro zabudli. Mali sme ich volať už pred pol hodinou. Cahén, buďte taký láskavý…
Cahén zapol vysielač a niekoľko ráz opakoval výzvu.
— Lastovička sa nehlási, — povedal sklamane a odovzdal slúchadlo Navrátilovi. Ale ani ten nemal viacej šťastia.
— Niečo nie je v poriadku — stále sa nehlásia. Fratev vzrušene vstal z kresla.
— Načo čakať, musíme im ísť na pomoc. Je celkom možné, že ich Kvarťania prepadli…
V podzemnom obydlí nastal zhon.
— Rýchle pripravte Šíp na štart, — žiadal Navrátil Frateva.
— Čo so Šípom — je nemotorný. Mám lepšiu myšlienku. To je totiž naše prekvapenie číslo dve. Poďte, prosím, so mnou — ukážem vám niečo…
Navrátil sledoval Frateva a nechápavo krútil hlavou. Zastavili sa v jaskyni, v ktorej bola uložená helikoptéra.
— Vy ste našli všetky listy vrtule? — zvolal Navrátil radostne. — Chytro sa dajme do toho, nestrácajme nadarmo ani minútu. — O chvíľu mali obidvaja chlapi v rukách náradie a pustili sa do práce.
— Len aby sa im nič nestalo — azda sa to všetko dobre skončí, — šepkala Alena, keď sa helikoptéra vzniesla do výšky. Severson jej pohladil ruku a stisol.
— Neboj sa, určite sa im nič nestalo. Veď sú to predsa chlapi ako buky, tí sa len tak ľahko nedajú.
— Hmly sa už zodvihli a viditeľnosť je dobrá, — poobrátil sa Fratev v kresle ri riadení helikoptéry, — aj vietor už prestal, poletí sa nám celkom dobre.
Severson si priložil na oči ďalekohľad a obzeral si krajinu. Zrak mu zablúdil do údolia Svetiel, k dymiacej sopke — a potom ku skalám, kde pred niekoľkými hodinami objavili jaskyňu lietajúcich tvorov.
— Dosial som nezazrel ani jedného Kvarťana, — utrúsil zadumane.
— Asi vo dne spia, — uvažovala Alena. — Huíí, ktoré pokračuje v nepočuteľnom ultrazvuku, to asi nie je ich reč, ale orientačný prostriedok v tme — podobne ako u netopierov.
— Pozrite, — mykol sa Fratev a ukázal vpravo. — Alebo ma klame zrak, alebo sú to obrovské sfingy.
Nad brehom rieky sa týčili k oblohe štyri takmer pravidelné bloky skál. Horná časť kolosov pripomínala tváre ľudí. Helikoptéra zamierila priamo k nim. Čím viacej sa blížila ku skalám, tým viacej sa podoba ľudí strácala. Pri hlave jedného z blokov sa helikoptéra zastavila vo vzduchu.
Fratev sa zasmial.
— Príroda sa s nami trochu poihrala na slepú babu — nič viac. Človek si už myslel, že priletel do Egypta, a zatiaľ sú to len čudné zvetrané vrstvy hornín.
— Niekde neďaleko odtiaľto je určite piesočnatá púšť. Skaly sú ošľahané veternou koróziou, — riekla Alena.
Helikoptéra pokračovala v lete nad riekou. Ráz krajiny sa postupne menil. Strmé brehy ustúpili rovine, ktorá sa končila až na obzore pásmom hôr. Prales na obidvoch brehoch ustavične hustol. Nad hladinou rieky sa miestami nakláňali vetvy mohutných stromov, čnejúcich vysoko nad úroveň pralesa.
Z obidvoch strán priberala Nádej prítoky, ktoré ju nakoniec premenili na širokú rieku.
— Leťte o niečo nižšie, — požiadal Severson Frateva, keď sa helikoptéra priblížila k veľkej pravouhlej zákrute rieky. — Zdá sa mi, že sme pri cieli cesty.
— Prečo? — čudoval sa Fratev. Ale pri pohľade dolu stŕpol.
— Víry… — vydýchol s hrôzou. — Vari by v nich naši chlapci boli zahynuli? Helikoptéra visela tesne nad riekou, ktorá vrela ako v rozohriatom kotle.
— Neverím, že vplávali priamo do vírov, — dodával si Fratev nádeje. — Určite ich preskočili. Veď pre Lastovičku to nie je problém. Konečne opýtajte sa Navrátila, či vo svojich zprávach o víroch hovorili.
Severson zapol vysielač, odpoveď tu bola o chvíľku — a zapôsobila ako balzam. Lastovička vírmi šťastlivo preplávala a pokojne pokračovala v plavbe po Nádeji. McHardy, Gruber a Kraus nocovali asi 60 km ďalej vo vnútrozemí. Prúd Nádeje sa podľa ich zpráv v zákrute rozdeľuje: až po víry tečie rieka k moru, od vírov odteká do vnútrozemia…
Helikoptéra pokračovala v lete nízko nad hladinou. Po 100 metroch sa rieka naozaj upokojila a lenivo sa vliekla rovinou do neznámych diaľav.
— Prečo je obzor pred nami tak nezvyčajne blízko? Veď sme na rovine, — čudoval sa Severson.
Fratev posunul výškovú páku a helikoptéra začala stúpať.
— Podívame sa na to zhora, — povedal na vysvetlenie.
Vedcom sa ukázal nezvyčajný obraz: Celá rovina sa končila vysokým schodom, pod ktorým pokračovala močaristou krajinou. V diaľke žltkasto svietili v žiare troch sĺnc piesočné duny.
Mohutná rieka sa s veľkým rachotom rútila cez vysoký rozorvaný schod do nedohľadnej priepasti, kde vytvárala nepokojné jazierko. Z jazierka pokračovala vejárom drobných tokov, ktoré sa kľukatými čiarami rozbiehali na všetky strany.
— Nech som pápež, ak sme sa naozaj neocitli v Egypte. Veď som vám to hovoril — pozrite len: veď toto je dokonalá nílska delta…