Fratev sledoval celý výjav ľahostajne.
— V hlbinách pod vodopádom Lastovička nie je, — riekol konečne zomdlene. — Pochodila asi rovnako tragicky ako jašter. Strašné…— Chytil sa za hlavu.
— Prezrieme močariská — možno objavíme nejaké stopy, — riekol Severson. Helikoptéra sa zniesla nižšie a zamierila k miestam, kde sa rieka menila na veľa drobných potôčikov. Bujná vegetácia hrdinsky odolávala neúprosne postupujúcej vode. Zvuk lietadla vyplašil z húštin čudných vtákov s veľkou hlavou a drobné zvieratká najrôznejších veľkostí a tvarov.
Asi po dvadsiatich kilometroch ustúpili močariny obrovskej nedohľadnej púšti. Potôčiky sa v sypkom piesku menili na pramienky — až celkom zanikli. A s nimi zmizla v bezodnej púšti aj rieka Nádej.
— Je to zbytočné — púšť ani močariny nám už nikdy nevydajú svoje tajomstvo, — duto riekla Alena. — Vráťme sa.
— Nie, nie, musíme ich nájsť — vari ich tu nenecháme — v neznámych končinách vesmíru, — zúfalo vykríkol Fratev a priskočil k Seversonovi. Alena ho chytila za ruku.
— Máte horúčku, — zhrozila sa. Až teraz sa mu pozornejšie pozrela do tváre. Oči mal opuchnuté a mútne a na čele sa mu perlil pot. Mykol sa, aby si uvoľnil ruky, ale stratil rovnováhu a padol na dlážku kabíny, kde ostal v bezvedomí. Alena mu rýchlo rozopla blúzu i košeľu a pokúšala sa priviesť ho k vedomiu umelým dýchaním. Nadarmo.
— Srdce mu bije nepravidelne. Rýchle domov, — zvolala zúfalo.
— Hľadajú nás — počúvaj, — ponúkol Gruber slúchadlo McHardymu. McHardy chvíľu počúval.
— Len nech nás hľadajú, — zasmial sa.
— Domnievajú sa, že sme zahynuli v močariskách. Počkajte — teraz som začul niečo zaujímavé. Fratev ťažko ochorel. Alena to práve oznamuje Navrátilovi. Má vysokú horúčku…
Gruber sa naľakal.
— Teda tunajšie vírusy a baktérie sú predsa nebezpečné? Máme dosť liečivých prostriedkov, Kraus?
— Azda nie som hlupák. Aj na to som myslel. Pravda, elektrónkový mikroskop som do lietadla preniesť nemohol, to uznáš.
Kraus si prešiel rukou po čele a pretrel si oči.
— Teraz si spomínam: na susednom svetadiele som predsa objavil kultúrne stavby Kvarťanov, tie s tými cestami… — Čiahol do vrecka a vytiahol fotografiu, zloženú napoly. McHardy sa pri pohľade na ňu usmial.
— Celkom som na ňu zabudol. Nečuduj sa, bolo to práve v čase, keď som objavil zprávy v gravimetri…Čo chceš urobiť? Navštíviť Kvarťanov?
— Tak rýchle to nepôjde, ale myslím si, že by sme mali aspoň pristáť niekde neďaleko, aby sme ich mohli pozorovať — prípadne s nimi neskoršie nadviažeme spojenie na diaľku…
— Ako sa skončila prehliadka? — opýtala sa nedočkavo Molodinová. Alena sa nervózne pohrávala s gombíkom na bielom plášti.
— Po vírusoch sme nenašli ani stopy. Zistili sme iba prudký zápal mozgových blán. Horúčku sme už znížili — pacientovi už nehrozí nebezpečenstvo…
— Teda — príčina choroby nezistená, — pomaly povedal Navrátil. Cahén sa udrel do čela a vzrušene vstal.
— Už to mám! Ako sme mohli na to zabudnúť! Zápal mozgových blán určite spôsobilo žiarenie troch sĺnc. Len si spomeňte na Afriku, koľko ľudí tam ochorelo na takú istú nemoc…Hoci tu nie sme priamo na rovníku, tie tri slnká sú pre nás nebezpečné, aj keď sú schované za mračnami. I v Afrike musia Európania nosiť ochranné helmy, ustavične, za každého počasia.
— Máte pravdu, — živo súhlasil Navrátil… — obávali sme sa vírusov, a medzitým nás zákerne napadli ultrafialové lúče. Dúfajme, že varovný prípad Fratevov bude naozaj posledný. Ihneď si musíme zhotoviť také helmy, aby nás bezpečne chránili…
OSADA NEVIDITEĽNÝCH
Lastovička s troma ubehlíkmi veľkým oblúkom obletela pevninu, na ktorej výprava pristála, preletela široký prieliv a zamierila do vnútra susedného svetadiela. McHardy sedel vedľa hlavného pilota Krausa, pozorne sledoval ubiehajúcu romantickú krajinu a porovnával ju s mapou, ktorú si zhotovil ešte na Lúči.
— Zaboč vpravo a drž sa pri pobreží, — obrátil sa ku Krausovi a ukázal na červený krížik na mape. — Osada, ktorú som objavil, je asi na týchto miestach — neďaleko polostrova v podobe konskej hlavy…
— Nikde nevidieť lietadlo, — vyhlásil Gruber, ktorý nervóznym zrakom prezeral vzdušný oceán koldokola.
— Nie mi je priam do smiechu, — vzdychol si. — Človek teraz naozaj nevie, kde na neho číha väčšie nebezpečenstvo — či z podzemného obydlia pri Nádeji, alebo z Lúča, alebo z tajomného sídla ešte tajomnejších Kvarťanov. Kiež by sme už boli dolu — vo vzduchu nás môže niekto ľahko zbadať — jedni alebo druhí…
— Neznervózňuj nás ešte aj ty, — oboril sa na neho Kraus.
— Chlapci, chlapci, načo tie spory? — Usiloval sa obidvoch chlapov upokojiť McHardy. — Podívajte sa radšej dobre dolu. Sme pri cieli. Za týmto zálivom je Konská hlava, a asi sto kilometrov vľavo je osada Kvarťanov. Podívame sa na ňu najprv zhora — alebo sa k nej priblížime po zemi?
— Zhora? Kdeže! Načo ich dráždiť? — rozčuľoval sa Gruber. — Možno majú protilietadlové delostrelectvo…
— Nateraz rozhodujem ja — na osadu sa podívame, — tvrdohlavo riekol Kraus. McHardy nervózne pokyvkal hlavou:
— Dobre — ale leť, prosím ťa, hodne vysoko. Tak to bude predsa len bezpečnejšie…
Lietadlo zakrúžilo nad polostrovom.
— Do zálivu ústia dve veľké rieky — to je dobré znamenie, — zaradoval sa Gruber. — Uľahčia nám cestu do vnútrozemia.
Kraus mlčky stiahol k sebe riadiacu páku. Lastovička stúpala k bezoblačnej lilavkastej oblohe. Krajina dolu sa rýchle menila na pestrofarebnú mapu. Jasnozelený pás vystriedal modrozelený, za ním sa ukázali strmé vysoké hory — a pod ich úpätím sa rozložila široká rovina, porastená pralesmi a stepnými travinami. Jedna z riek sa hadila nepravidelnou vlnovkou krížom cez rovinu.
— Tam — pri rieke — na kraji lesa —, — zašepkal McHardy a ukázal dolu k veľkej zákrute rieky, ktorá vytvárala akýsi malý polostrov. Uprostred neho bol pravidelný, zlatookrový obdĺžnik, zakončený na jednej strane troma cestami, ktoré sa rozbiehali do stepi a tam sa strácali v zeleni.
Gruber zamieril ďalekohľadom na záhadné miesto.
— Na obdĺžniku sú čudné stavby, — hlásil o chvíľku. — Majú podobu ostrouhlého ihlana. Na ich vrcholoch je niečo napichnuté…Mám dojem, že som zazrel aj nejaké konštrukcie…Škoda, že letíme tak rýchle — prales mi zakrýva výhľad…
— To nám stačí, — pokojne riekol Kraus. — Teraz máme aspoň istotu, že tu niekto býva a že je civilizovaný. Keď sa na neho podívame zblízka, potom uvidíme, čo treba robiť ďalej.
Lietadlo sa oblúkom vrátilo k zálivu a pristálo na hladine mora.
Doktor Zajac prišiel domov nezvyčajne skoro. — O deviatej hodine večer. Zahundral niečo na pozdrav, sadol si za pracovný stôl a zaboril hlavu do dlaní. Pani Zajacová k nemu ticho pristúpila a pohladila ho po vlasoch.
— Nevešaj hlavu…Možno sa im ešte nepodarilo zostrojiť vysielač…
— To uverím až naposledy — pre lietadlo, ktoré je tak skvele vystrojené, to nie je problém. Určite sa im niečo stalo, ináč by už dávno boli odpovedali. Veď varovnú zprávu a návod na vysielač vysielame už pol roka…