Vo dverách sa zjavil Jurko v pyžame. Jeho vlasy, žlté ako slama, boli rozčuchrané ako vrabčie hniezdo.
— Otecko — postavte ešte jeden Lúč a choďte ich hľadať…
— O tom sme už uvažovali, — zamyslene povedal Zajac. — Nejde to. A prečo vlastne ešte nespíš? Už aj do postele!
Chlapec rýchle zavrel za sebou dvere.
— Jurko za to nemôže, prečo na neho kričíš? — dôrazne zašepkala pani Zajacová. — A prečo by to nešlo?
— Predstavuješ si všetko náramne jednoducho, Hanka. Ako chceš niekoho nájsť v nekonečnom vesmíre? Vari slnečná sústava je bratislavská Petržalka? A keby tam bola len jedna. Tam sú naraz tri pokope. To skorej nájdeš ihlu v kope sena…Ale čo, ak sa tam naše zprávy vôbec nedostali? Veď naše výpočty mohli zlyhať.
— To neverím, — odporovala rozhodne pani Zajacová. — S observatóriami na Mesiaci sa pomocou gravitácie dorozumievate bez porúch — a aj spojenie s výpravou na Marse sa podarilo dokonale.
— To je pravda, ale Mars a trojhvezdie Centaura — to je istý rozdiel, — usmial sa trpko. — k Centaurovi letí svetlo vyše štyri roky — a na Mars bezmála dohodíš kameňom…Konečne — keď tak premýšľam, hádam by sme to predsa len mohli skúsiť so stavbou novej rakety. Pôjdem na Akadémiu — porozprávam sa tam s Chotenkovom…
— Vari tam nejdeš hneď? — opýtala sa Zajacová prekvapene, keď spozorovala, že Zajac si čosi ukladá do aktovky.
— Áno, hneď. Nemohol by som pre to spať…
Záves pri vchode do jaskyne sa rozletel a dnu sa vrútil Severson. — V skladišti sa zjavila nebezpečná puklina v stene. Zaraz musíme poistiť povalu…
Keď jaskyňu poistili podperami a všetci boli opäť pospolu, Molodinová energicky prehlásila:
— Prieskumné výpravy zatiaľ odložíme. Teraz sa musíme pustiť do stavby obytného domu a novej atómovej elektrárne. Táto udalosť ukázala, že naše obydlie je súčasťou vyhasnutej sopky a že pod vplyvom okolitých vulkánov môže dôjsť ešte k ďalším geologickým presunom. Nebolo by divu, keby nás tieto nepokojné skaly za živa pochovali.
Po chvíľke mlčania sa Navrátil popozeral po prítomných:
— To, pravda, znamená, že svoje plány musíme úplne prerobiť na základe nového prieskumu miestnych stavebných materiálov. Vyrábať stavebné hmoty umele v atómových laboratóriách bolo by príliš zdĺhavé. Ostáva nám jediná možnosť: použiť zariadenie, ktoré sme so sebou priviezli zo Zeme — a materiály, ktoré nám poskytuje tunajšia príroda. Teraz záleží na našom dôvtipe a znalostiach, ako tieto prostriedky najvhodnejšie využijeme… — Akademik Navrátil sa odmlčal. V priestrannej jaskyni zavládlo úplné ticho. Molodinová vstala z kresla a urobila niekoľko krokov.
— Pevne verím, že v najbližšom okolí nájdeme vápenec vhodný na výrobu cementu. Túto úlohu si vezme na starosť naša skupina. Vaša skupina, súdruh Navrátil, mohla by medzitým preskúmať tunajšiu vegetáciu a zistiť, nakoľko je možné používať tunajšie drevo na debnenie…O oceľ do železobetónu nebudeme mať núdzu…
Molodinovej skupina sa zaraz vydala na cestu vrtuľníkom. Aj Navrátilova skupina sa vybrala k neďalekému pralesu. Počasie im žičilo. Z jasnej oblohy sa usmievali všetky tri slnká — a prehriaty vzduch sa ani nepohol.
Pred západom najväčšieho slnka sa Navrátilova skupina vrátila.
— Ako ste pochodili? — opýtal sa nedočkavo Watson.
Navrátil sňal ochrannú prilbu a vreckovkou si pomaly utieral spotené vlasy.
— Zatiaľ zle. Drevo tunajších stromov je príliš mäkké a mokré. Na slnku síce rýchle schne, ale takto. — Vytiahol z kapsy skrútenú doštičku a položil ju na stôl… — To isté robí drevo všetkých ostatných stromov. Zdá sa, že je to tu na Kvarte akýmsi pravidlom. Pochybujem, že to inde vyzerá lepšie. Veď sme prezreli najmenej sto druhov rastlín…
— Drevársky priemysel tu nezaložíme — to je už isté, — riekol zamyslene Fratev.
— Ale veď vezieme so sebou nejaké drevo a umelé hmoty. Postačí, keď si zhotovíme niekoľko foriem a vyrobíme v nich prefabrikáty — takú veľkú stavebnicu, ako to robievame pri stavbách u nás na Zemi…
— Myšlienka je síce dobrá — ako vždy — ale veľa nám asi nepomôže, — ozval sa pri vchode hlas Molodinovej, ktorá práve vstúpila do jaskyne. Všetci sa prekvapene pozreli.
— Vápenec ste nenašli? — opýtal sa nedočkavo Watson. — Ako je to možné? Nech už žijeme v ktoromkoľvek geologickom údobí, vápenec tu niekde musí byť. Veď na Zemi ho nachádzame i v najstarších útvaroch — v silúrskom, devónskom, v permskom, jurskom — a to celé pohoria…
— Vápenec sme síce našli — na mnohých miestach — a sú ho naozaj hory, tak isto ako na Zemi. Ale…
— Ale?
— Tunajší vápenec a hliny, ako sme zistili, obsahujú veľké percento uhličitanu horečnatého a naskrze nevhodný pomer kysličníkov kremíka a vápnika. Sú také znečistené cudzími primiešaninami, že by bolo rýchlejšie a jednoduchšie vyrábať cement umele…
— Inšie nám nepozostáva ako sa vrátiť k mojej myšlienke, — opäť sa ozval Fratev. — Keď svoju stavebnicu nemôžeme vyrobiť z betónu, vyrobme ju teda z kameňa.
— Tiež som o tom premýšľal, — obrátil sa k nemu Navrátil.
— A čím chcete kameň dobývať? U nás na Zemi máme na to osobitné stroje, ktoré vyrezávajú stavebné bloky priamo zo skaly — a to hneď v potrebných veľkostiach a tvaroch…
U nás na Zemi, usmial sa Fratev. — Tam by sme si asi hlavu nelámali. Materiál je dávno preskúmaný — na stavbu jednoducho zmobilizujeme buldozéry, scrapery, žeriavy, vykladače — a stavba rastie priamo navidomoči…Ale keď sa trochu poobzeráme po Lúči, určite tam nájdeme dosť súčiastok, z ktorých môžeme potrebný stroj zostaviť.
— To je. síce pekné, ale hlavná vec chýba: kotúče kruhovej píly na kameň. Tvrdého plechu máme dosť, ale chýba nám obrábací stroj…Počkajte — aj ten by tu bol. Veď môžeme použiť elektroiskrového obrábania. Prístroj si zostrojíme ľahko… Fratev — ste chlapík.
— Na Lúč sa vyberieme hneď. Škoda, že nám už ostalo len jedno lietadlo. Čan-sua vezmite naspäť na Kvartu a zariaďte to tak, aby sme mohli Lúč riadiť na diaľku. Teraz sa nám tu zíde každá pracovná sila.
Lastovička preplávala popri niekoľkých ostrovčekoch, zarastených bujnou vegetáciou, a zamierila do spletitej delty mohutnej rieky.
— Ani stopy po nejakej civilizácii, — čudoval sa McHardy, keď vplávali do vnútrozemia. — Človeku sa skoro nechce veriť, že sto kilometrov odtiaľto bývajú rozumní ľudia. Obidva brehy sú pusté, akoby tu dosiaľ ľudská noha nevkročila.
— Rieka asi Kvarťanov nezaujíma, — uvažoval Kraus. — Majú krídla, a preto nepotrebujú lode.
— Ako to vieš, že majú krídla? Vari myslíš, že v osade, ktorú sme videli, bývajú tie neinteligentné opice? Pochybujem. Stavím sa, že obyvatelia osady sú celkom inakšie tvory — asi ako my…
Kraus sa škodoradostne zasmial.
— Ak sú inteligentné ako ty, Gruber, ďakujem pekne…
Gruber už chcel odpovedať, ale odrazu zmeravel. Mlčky ukázal na pravý breh a podával ďalekohľad.
Krausovi sa od prekvapenia pretiahla tvár.
— Čo sa robí? — opýtal sa McHardy.
— Ani sa nepýtaj a radšej pridaj plynu. Nerád by som sa s tými obludami stretol na besede…