Lastovička poskočila po vodnej hladine, až sa voda rozstrekla na všetky strany. Obrovské jaštery, ktoré sa prechádzali po brehu, to vôbec nevyrušilo z pokoja. Občas natiahli dlhý krk a odhryzli niekoľko podlhovastých listov z vysokých košatých stromov, pripomínajúcich naše druhohorné cykasy. Naľakal sa len okrúhlučký nízky jašter s niekoľkými končitými rohmi na čudnej hlave. Na mocných sloních nohách sa rozbehol priamo do húfa akýchsi brontosaurov. Tie sa však jeho bojovného výzoru nenaľakali. Ustúpili mu síce z cesty, ale pokojne sa pásli ďalej.
— Nezdá sa, že by nám boli nejako nebezpečné, — uľahčene riekol Kraus a vrátil ďalekohľad Gruberovi.
Rieka sa rýchle zužovala. Z obidvoch strán ju zvierali strmé brehy a nad nimi sa týčili k nebu hory s guľatými vrcholmi. Po hodine plavby sa Lastovička ocitla v uzučkom priesmyku. Rieka tu tvorila nebezpečné katarakty.
— Asi sme vo vstupnej bráne do ríše skutočných Kvarťanov, — hádal Kraus. — Rozsvieť reflektory, aby sme lepšie videli na cestu. Je celkom možné, že na druhom konci priesmyku nás prekvapí nejaká hliadka…
McHardy opäť zmiernil rýchlosť. Fantastické tiene, ktoré reflektory kreslili na zvlnených skalných stenách, ešte zvyšovali nervozitu ubehlíkov.
— Trochu pálenky by nezaškodilo, — vzdychol si McHardy, — nervy mi prasknú! — Kraus poťažkal samopal a niekoľko ráz štrkol poistkou.
— Len pokoj a rozvahu. Dnes to už, chlapče, bohužiaľ nejde, — poslať za seba do ohňa niekoho iného. Dnes všetko závisí jedine od nás…
— Radšej buď tichšie a nerozprávaj stále, — okríkol ho McHardy. — Pripadáš mi ako človek, ktorý ide v noci po lese a hovorí nahlas, aby si dodal odvahy… — Kraus na neho strelil očami, ale mlčal.
Konečne sa hory rozostúpili a do priesmyku prenikla žiara oranžového slnka. Hladina sa pozlátila, akoby sa rieka bola premenila na prúd tekutého zlata. Na úpätí hôr sa váľal ľahký opar, ktorý zastieral výhľad. Na brehoch sa znova zjavili pralesy. Hmýrili sa v nich najrozličnejšie zvieratá — a nad vrcholmi stromov poletovali širokokrídli obrovskí vtáci.
— Zastav na chvíľku, aby sme sa mohli dobre poobzerať, — panovačne riekol Kraus.
McHardy vypol motor a preľaknuto sa obrátil.
— Zbadal si niečo podozrivého? — opýtal sa prestrašene.
— Myslím, že ťa pošlem domov k mame. Spamätaj sa, človeče, — rozčuľoval sa Kraus.
— Len to svoje hrdinstvo nezveličuj, — primiešal sa do rozhovoru Gruber. — Sme tu príliš vystrčení — raz-dva môžeme dostať jednu zľava i sprava. Z brehu nás majú na muške. Radšej by som sa videl na pevnej pôde…
Kraus si chvíľku očami premeriaval Grubera.
— Konečne máš — pravdu, — usmial sa. — Nemám totiž rád zbabelosť, — riekol miernejším hlasom na ospravedlnenie. — Zaboč, prosím ťa, k pravému brehu…Prezriem si ho sám, — dodal, keď lietadlo priplávalo k plytčine. — Zatiaľ buďte pripravení — hneď sa vrátim. — Skočil priamo na vlhkú piesočinu a opatrne postupoval k húštinám.
Hneď pri prvom kre vyplašil akéhosi vtáka, ktorý protivné zahvizdol a vzlietol do výšky. Na jeho varovný signál sa všetky zvieratá v pralese dali do pohybu. Vetvy s obrovskými listami sa rozkývali pod telami čudných plazov. O chvíľku opäť všetko stíchlo.
— Ľudia tu asi nie sú, — povedal si Kraus, keď vstupoval do húštin. — Zvieratá zrejme mali dosiaľ pokoj… — Po niekoľkých krokoch nerozhodne zastal. Oprel sa chrbtom o hrubý šupinatý kmeň vysokého stromu, aby bol krytý odzadu, a pozorne si prezrel kry pred sebou i spleť vetiev nad hlavou.
Na jednom kre ho upútali čudné plody, navlas podobné trsom našich banánov. Ich jasnožltá farba sa nápadne odrážala od zelene listov. Odtrhol si jeden podlhovastý plod.
— Naozaj — je to banán, — radoval sa, keď odlupoval žltú šupu. — A aký je mäkký. Asi už dozrel… — Chcel zahryznúť do dužiny, ale keď už mal banán pri ústach, zaváhal. Čo ak je jedovatý? Veď rastie v úplne inom prostredí…Odhryzol teda maličký kúštik a opatrne ho prevaľoval na jazyku. Chuť aj vôňa pripomínali ozajstný banán.
Ďalej už o tom nepremýšľal. Dal sa do jedla…
— Je tam akosi dlho, nestalo sa mu niečo? — strachoval sa Gruber, keď uplynulo pol hodiny a Kraus sa stále nevracal.
— Tiež sa bojím, — prisvedčil McHardy, — choď sa za ním pozrieť. Keby si zbadal niečo podozrivého, vystrel na poplach, prídem ti na pomoc.
Len čo Gruber urobil niekoľko krokov, začul akýsi hlas, ktorý vychádzal z húšťavy. Napol sluch, aby zvuky lepšie rozoznal.
— Kraus. S kým sa tam rozpráva? — Na kraji pralesa zastal a znova načúval. Teraz už porozumel jednotlivým slovám:
— Tak čo, moji milučkí, ako sa vám ľúbim? No — len sa nehanbite, drahí Kvarťania, veď ja vám nič neurobím, nie som taký zlý, ako si to o mne niekto myslí…Uvidíte, že budeme dobrými priateľmi. — Áno — áno, vy budete pracovať, a ja vám budem radiť. A tým dvom, čo trčia v Lastovičke, tým veľmi neverte.
Gruber sa chytil za hlavu a ozlomkrky bežal k lietadlu.
— Kraus sa rozpráva s Kvarťanmi, — zakričal na McHardyho a oprel sa o trup Lastovičky.
— S Kvarťanmi? Kde? Prečo? — vyjachtal zmätene McHardy. Gruber mlčky ukázal k pralesu. Už sa tam chceli obidvaja rozbehnúť, keď sa Kraus zjavil.
Šiel ťažko. Neistou rukou sa pridržiaval vetiev a listov. V náručí zvieral niekoľko veľkých trsov žltých banánov.
— Haló, kamaráti — ahoj! — zvolal chrapľavým hlasom a zatackal sa. McHardy s Gruberom mu vybehli oproti a chytili ho pod pazuchy.
— Ty si sa ale doriadil…Kde si vzal pálenku? — vypočúval ho McHardy.
— A kde si vzal tie banány? — čudoval sa Gruber.
Kraus opísal rukou nepravidelnú krivku a mútnymi očami zažmurkal na spoločníkov:
— To všetko — Kvarťania — zlatí chlapci — vypili sme si, zajedli — vezmite si tiež, — strčil trsy banánov Gruberovi. — A — a — dajú vás pozdravovať.
— Pozdravovať — a kde sú? — krútil McHardy nedôverčivo hlavou.
— Tam — preč, — hodil rukou Kraus a sadol si do piesku napriek všetkému úsiliu chlapov, ktorí ho držali. O chvíľku zaspal.
Preniesli ho do lietadla a položili na zem.
— Urob mu skúšku krvi, či sa neotrávil, — nariadil McHardy. Výsledok skúšky bol prekvapujúci.
— Štyri percentá alkoholu. Ináč nič škodlivého…
— To mi nejde do hlavy, — škrabal sa McHardy za tylom. — Vari by mu Kvarťania hneď na prvé stretnutie dali pálenku? To neverím. Ale kde ju vzal?
— Prečo by si tomu neveril? Je celkom možné, že nás pozorujú už dlhší čas a že na neho čakali v pralese, aby ho opili…
— Počkáme, kým sa preberie — azda nám potom prezradí viacej. — Opití mávajú všelijaké vidiny a myšlienky. Ak skutočne stretol Kvarťanov a ak sú naozaj takí pohostinní, nemusíme sa ich príliš obávať. Čím prv sa dostaneme k ich osade, tým lepšie…
Lastovička sa dala do pohybu. Rieka sa krútila hneď doľava, hneď doprava. Vysoké hory, ktorými ubehlíci prešli, stratili sa v striebristých hmlách nad obzorom. Široko, ďaleko sa rozprestierala nedohľadná rovina. Prales na pravom brehu redol, až sa nakoniec premenil na trávnatú step s ojedinelými kermi a balvanmi.
Gruber si ošúpal jeden z banánov a už otváral ústa, aby si odhryzol, keď ho McHardy zadržaclass="underline"
— Nejedz to, nevieš, či to nie je na nás nachystané ako nástraha.