— Kraus ich jedol tiež. Podívaj sa — v tomto trse niekoľko banánov chýba. A ja som nejedol čerstvé ovocie najmenej desať rokov. Vezmi si…
— Ako chceš, — odsekol McHardy. — Ale keď ti bude zle, potom za mnou nechoď…A nezabúdaj, že si v Lastovičke pozorovateľom.
Gruber si rýchle priložil ďalekohľad na oči a plnými ústami hovoriclass="underline"
— Banány sú výborné a chutnajú ako pálenka, mám dojem — že Kraus…áno — opil sa z týchto banánov. A Kvarťanov si jednoducho vymyslel. Aj mne to už lezie do hlavy. — Vidím pred sebou osadu Kvarťanov…
— Vy ste sa všetci zbláznili. Hovoril som ti, aby si tie banány nejedol. Daj to sem. — Vzal mu ďalekohľad z ruky a zamieril ním do zátoky, ku ktorej sa práve blížili. V zornom poli ďalekohľadu sa skutočne zjavili stavby Kvarťanov.
McHardy obrátil Lastovičku o deväťdesiat stupňov a rýchlo zamieril k ľavému brehu. Rieka v týchto miestach vytvárala dve zákruty v podobe písmena S. Ubehlíci zazreli záhadnú osadu práve vo chvíli, keď plávali do zákruty v spodnej časti písmena. Osada bola rozložená uprostred polostrova, ktorý vytváral hornú časť S.
Ľavý breh a celý dolný polostrov pokrýval prales, takže sa osada ubehlíkom stratila z očí.
Lastovička uviazla v piesku. Nad jej krídlami sa rozkladali široké koruny pokrútených stromov. Prales bol dosť riedky a zdalo sa, že nesie stopy po zásahoch človeka.
McHardy sa dlho obzeral na všetky strany. Keď nezbadal nič podozrivého, otvoril dvere lietadla a vystúpil na breh.
— Poď von — a tým banánom už daj pokoj, — riekol dôrazne, keď spozoroval, že Gruber pokračoval v jedle.
— Opatrne, pán kolega, — hundral Gruber.
McHardy si bezradne sadol na vetvu, ktorú zrazil vietor na zem. Načúval. Vtom Gruber začal hlasno spievať. McHardymu sa nahrnula krv do hlavy. Odlomil z vetvy, na ktorej sedel, pevnú suchú palicu a skočil do lietadla. Zahnal sa. Gruber sa bezvládne zrútil na podlahu a ani nehlesol.
McHardy odhodil palicu a zatriasol Krausom. Keď sa nehýbal, zbehol k rieke a nabral do prilby vody. Ale ani studená sprcha nepomohla. Kraus ležal stále nehybne ako omráčený Gruber.
Oranžové slnko medzitým zapadlo. Aj veľké žlté slnko sa chýlilo k obzoru. Len krvavá Proxima kraľovala priamo nad hlavou.
Nad pustou stepou sa zjavili mračná. Najprv niekoľko bielych barančekov, hneď za nimi kopy — a im v pätách tmavé chmáry, hrozivo sa prevaľujúce po oblohe.
Lietadlom zahojdal prudký vietor.
McHardy rýchle pripútal Lastovičku k niekoľkým kmeňom, aby ju v búrke nepostihol rovnaký osud ako v prvú noc po pristátí.
Prudké nárazy vetra prebudili najprv Krausa. Poľakane sa rozhliadol po kabíne, a keď zazrel Grubera, zatriasol ho.
— Čo sa robí? Kde sme? Čo sa stalo? Žiadna odpoveď.
Rýchle vstal a vybehol z lietadla. Na brehu ho McHardy privítal posmešným úsmevom.
— Pán veľkomožný sa už vyspali? A čo robia Kvarťania? Nepozvali nás na večeru a na nocľah? Ako vidíš, blíži sa búrka. Veselo nám tu nebude…
— Akí Kvarťania? Čo to vravíš?
— Veď si tvrdil, že si sa rozprával s Kvarťanmi. Čím ťa tak opili?
— O ničom neviem, — podíval sa Kraus na McHardyho podozrievavo.
— Čo sa stalo? Hovor! Prečo je Gruber v bezvedomí?
— Opil sa ako ty — z banánov, čo ti dali Kvarťania.
— Mám dojem, že opitý si predovšetkým ty…Počkaj, už si spomínam — banány som skutočne jedol.
— Teraz niet času na dlhé dohady — pozri na oblohu. Musíme si tu niekde nájsť bezpečný úkryt. A podívame sa aj na osadu. Je neďaleko odtiaľto.
— Osada Kvarťanov?
— Nič inšie nám nepozostáva. Ostatne — máme zbrane…
— A oni majú holé ruky, však? — uškrnul sa Kraus.
— No, nič. Ľúbi sa mi, že ťa zbabelosť opustila. Poďme…
Víchor zmocnel. Lomcoval korunami stromov, hvízdal a skučal, až ubehlíkom behal mráz po chrbte. Občas sa s veľkým rachotom zrútila na zem obrovská haluz. Konečne sa obidvaja chlapi dostali na breh rieky.
S údivom pozerali na vysoké ihlany, ktoré sa dvíhali nad druhým brehom. Veľké gule, upevnené na ich vrchole, ako zrkadlo odrážali červené blesky, mihajúce sa v oblakoch. Hoci sa už zotmelo, v osade sa neukázalo ani jedno svetlo. Len ihlany múrov bez oblokov nemo trčali do výšky.
Kraus vyliezol na strom, aby mal lepší rozhľad, a ďalekohľadom si pozorne prezeral čudné stavby. Najviac ho zaujali vysoké oceľové konštrukcie, upevnené na veľkej ligotavej pologuli. boli to vlastne stožiare, okolo ktorých sa vinula široká kovová špirála, rozširujúca sa smerom hore. Dokopy boli štyri. Len jedna stála kolmo k zemi, ostatné sa nakláňali najrôznejšími smermi.
Práve vo chvíľke, keď oranžové slnko zapadlo za obzor, jedna z ligotavých gulí zažiarila zeleným svetlom.
— Videl si? — opýtal sa dolu McHardy.
— Áno, videl, ale človeka som ešte nezbadal.
— V takom počasí sa ani nečudujem, — kričal McHardy do lomozu búrky. Strhol sa prudký lejak.
— Ponáhľajte sa rýchle naspäť, oblečieme si skafandre. Takto premokneme do nitky, — volal opäť McHardy.
— Máš pravdu a súčasne sa podívame, čo robí Gruber a Lastovička. Hádam sa im dosiaľ nič nestalo… — Kraus zliezol zo stromu a vydali sa na spiatočnú cestu. Tentoraz nie cez prales, ale pozdĺž rieky.
Lietadlo sa zmietalo na rozbúrených vlnách a Gruber, ktorý sa medzitým prebral z omráčenia, pobiehal bez skafandra po brehu. Keď zbadal svojich kamarátov, bežal im v ústrety.
— Prečo ste ma opustili?
— Buď rád, že sme sa nedoriadili ako ty, — upokojoval ho McHardy. — Boli sme pozrieť na osadu.
— No a?
— Ráno sa podívame lepšie. Teraz ešte zalezieme v skafandroch niekam medzi hrubé stromy — a do rána to nejako prečkáme.
Nad ránom sa búrka utíšila. Lietadlo ležalo v piesku na brehu, prikryté lístím a vetvami. Kraus rýchle preskúšal motory. Všetko bolo v poriadku, len balančné krídelká boli trochu poškodené.
— To je maličkosť, o chvíľu to bude opäť v poriadku. Bál som sa, že to bude po búrke horšie, — povedal s úľavou Kraus a pomaly si vyzliekal skafander.
Svitalo.
— Ponáhľajme sa, ráno hádam bude v osade živšie. Konečne sa nám azda podarí niekoho zazrieť, — navrhoval Kraus.
Dohodnuté — vykonané.
McHardy ostal teraz na stráži pri lietadle a Kraus s Gruberom šli na výzvedy.
— Poď za mnou hore, aby si lepšie videl, — vyzýval kolegu Kraus. Na vrchole sa Gruber s údivom zahľadel na osadu.
— Čudné — dnes sú špirálové konštrukcie naklonené celkom ináč, ako boli včera. Dobre som si ich sklon zapamätal.
— Po takej búrke sa tomu čuduješ?
— Búrka s tým nemá nič spoločného, — odporoval Kraus.
— Veď za búrky som na konštrukcie pozeral, ani sa nepohli, ani najmenej. Asi ich obrátili Kvarťania…Načo ich vlastne majú.
— Ani ma to nezaujíma. Radšej by som si prezrel tunajších obyvateľov, aby som vedel, s kým mám tú česť…
— Asi neskoršie vstávajú. Počkáme…
Čakali hodinu — dve — tri, až sa priblížilo poludnie.
— Ani myš sa tam nepohla, — riekol Gruber. Kraus potriasol hlavou.
— To sa teda veľmi mýliš. Ani si si nevšimol, že sa konštrukcie opäť obrátili. Mám dojem, že sú to akési zberače slnečnej energie. Podívaj sa, tá prvá, čo je k nám najbližšie, smeruje presne na najväčšie slnko — a druhá na oranžové…
— Máš pravdu, ani by som si toho nebol všimol — áno, je to tak. Tretia mieri priamo k obzoru, kde práve vychádza červená Proxima, — súhlasil Gruber hlasito. Kraus mu zapchal ústa dlaňou.