— Pst, tichšie, veď sa tu môžeme prezradiť.
— Komu? — divil sa Gruber. — Veď sa tu dosiaľ nikto neukázal — všetci zaliezli do dier ako hraboše.
— To nemôžeš nikdy vedieť. Možno práve v tejto chvíli nás niekto sleduje — trebárs ďalekohľadom…
Gruber sa zachvel, ale pri pohľade na záhadné stavby bez oblokov sa hneď spamätal.
— Potom by Kvarťania museli mať röntgenové oči…
— A čo ak majú? Ako to môžeme vedieť? Ešte sme ich nevideli…Priam tak dobre si nás môžu obzerať z tých lesklých gúľ. Alebo — môžu byť neviditeľní.
— Neviditeľní? To nemyslíš vážne?
— A prečo nie? Život sa môže prejavovať v najrôznejších formách.
Gruber sa na neho spýtavo pozrel.
— Počúvaj, nejedol si zase tie banány? — opýtal sa s úsmevom.
— Neboj sa, som triezvy ako rybička. A ako je to s Kvarťanmi, o tom rozhodne čas. Niekoľko dní budeme osadu pozorovať, a keď za ten čas nikoho nezbadáme, začnem veriť, že tu bývajú neviditeľní ľudia. Niekto len musí tie konštrukcie riadiť — samy sa neobracajú k slnku ako slnečnice. A niekto aj tie stavby musel postaviť. Nevyrástli vari zo zeme ako púpava.
— Možno je celá osada riadená na diaľku…
— Možno. Ostatne — presvedčíme sa o tom, keď osadu navštívime…
— Počkaj — ešte mi niečo prichodí na um: Nie sú tí Kvarťania mikroskopicky maličkí?
— Filozofovanie tu nepomôže. Teraz sa musíme čo najrýchlejšie vrátiť k Lastovičke. Ani nie o pol hodiny začnú naši kolegovia pravidelné vysielanie pre ľudí na Zemi. Zaujíma ma, čo je dnes v podzemnom obydlí nového.
NEBEZPEČNÝ SUSED
Šíp doletel k Lúču.
Čan-su vyšiel Fratevovi oproti. Bol nápadne vážny. — Bolo po jeho zvyčajnom úsmeve. Čelo mu rozrývali tri zvislé vrásky.
— Práve som chcel zapnúť vysielač — zachytil som zo zeme závažnú zprávu — strašnú, — riekol zronený. — Svetová akadémia vied nám ju posiela už niekoľko týždňov — pomocou gravitačného poľa. Prečítajte si to, — podal Fratevovi hárok papiera a chvejúcou sa rukou prešiel si po čiernych vlasoch.
— Astrogravimeter pracuje? To je úžasné. — Fratev vytrhol Čan-suovi papier. Konečne spojenie so zemou. Dychtivo sa začítal, ale už po prvých slovách zbledol. Nemýli sa? Je to vôbec možné? Dal sa čítať znova.
— McHardy a Gruber sú zločinci. Do hroma. — Vedeli sa pretvarovať…Ale kto môže byť tretí? — obrátil sa k Čan-suovi.
— Ako to môžem vedieť? Možno ja, — usmial sa trpko.
— Tak som to nemyslel, priateľu. Priam tak dobre by som to mohol byť aj ja. Prekliate bratstvo podliakov.
Fratev sa nahol k okrúhlemu oknu a zahľadel sa k obrovskej guli, ku Kvarte, ktorá nehybne visela na koberci hviezd.
Čan-su si stal vedľa neho a rozčúlene bubnoval prstami na sklo.
— Tak mi prichodí na um — McHardy tu mal službu predo mnou. Je celkom možné, že zprávu Akadémie zachytil a spoločne s ďalšími dvoma „bratmi“ zavčasu upláchol — pod zámienkou, že ide preskúmať rieku Nádej.
— Máte pravdu — je to celkom možné, ale ja si skorej myslím, že Lastovička utonula niekde v močariskách pod vodopádom. Keby ste videli tú zákernú krajinu. Príroda ich potrestala za nás. Ale — veď to znamená, že Kraus bol tretí. Spomínam si, že na prieskumnú výpravu po Nádeji sa najprv prihlásil McHardy — a hneď po ňom Kraus, ktorý ako tretieho navrhol Grubera.
— V tom prípade je moja domnienka správna. Zločinci ušli a skrývajú sa niekde na Kvarte. Miesta je tu pre nich dosť, veď planétu ešte nepoznáme. Počkajte chvíľu — oznámim to Navrátilovi a Molodinovej. Nech sa dolu rozhodnú sami. Zatiaľ sa podívajte na kontrolný záznam v astrogravimetri, ešte som ho celý
neprezrel. Možno na páse nájdete aj iné dôležité zprávy. — Čan-su si nasadil slúchadlá a sklonil sa k mikrofónu vysielača.
Fratev odišiel do observatória a pomaly prevíjal kontrolný pás. Čiarka — bodka — čiarka, čiarka — bodka, čiarka…
— Pozor, pozor, — opakovala sa zpráva znova.
Až po desiatom opakovaní prišiel na inú zprávu:
— Čakáme na skorú odpoveď. Nasleduje návod ako postaviť vysielače, založené na princípe využitia gravitačného poľa… — Rýchle vytiahol z vrecka blok a písal…
— Našiel si niečo? — opýtal sa McHardy Krausa, ktorý prirazil s gumeným člnom k brehu.
— Široko-ďaleko nič, — riekol Kraus sklamane. — Rovina — rovina — samá rovina. Asi sa budeme musieť vrátiť do hôr, ináč poriadny úkryt nenájdeme. A kde je Gruber? Ešte sa nevrátil?
— Ešte nie, sám som už preto netrpezlivý. Hovoril, že si len prezrie prales v najbližšom okolí. Dúfam, že sa mu cestou nič neprihodilo. Ale streľbu som nezačul. A ako ho poznám — pálil by ako blázon pri prvom podozrení.
Vzápäť nato sa Gruber vyrútil z húšťavy. Obidvaja chlapi sa poľakane obrátili.
— Zle je, zle je. V osade Neviditeľných sú jaštery — obrovské, — zatackal sa a klesol na piesočinu. Vypleštené oči mu horúčkovito blčali.
McHardy sa rozbehol k lietadlu. Pri pohľade na zaisťovacie laná vykríkoclass="underline"
— Rýchle uvoľnite Lastovičku.
O niekoľko málo sekúnd sedeli už všetci traja v kabíne a lietadlo sa rozbehlo po hladine.
— Drž sa pri ľavom brehu, aby nás z osady nezazreli, — radil udychčaný McHardy Krausovi, ktorý Lastovičku riadil.
— Vzlietni radšej do vzduchu — jaštery lezú za nami. A pred nami sú tiež, — bľabotal Gruber.
— Kde? — mykol sa Kraus. Poľakane sa obzrel. Keď nič podozrivého nezbadal, začudovane sa pozrel na Grubera. — Kde vidíš tie jaštery? Ukáž mi ich. Podívaj sa, čo má v batohu, — pokynul hlavou McHardy a zmiernil rýchlosť. — Mám dojem, že sa zase opil.
McHardy sa nahol nad Gruberom.
— Opil sa. Stačí privoňať…
— Prevezmi riadenie, — požiadal ho Kraus. Pomaly vstal z kresla a narovnal sa. — Porátam sa s ním sám…Tak náš drahý priateľ tajne chodieva na pálenkové banány… — Prudko buchol do Grubera. — Koľko si ich zjedol? Hovor, lebo na mňa budeš do smrti pamätať!
— Len dva-tri — to nič nie je…Ver mi, preboha, že sú tu jaštery.
— Kraus očervenel a zrazil opilca na dlážku.
— Piť sa nebude, rozumiete, aspoň teraz nie. To by sme rýchle dobojovali. Alebo sa azda chcete hlúpo dať zožrať zvieratám alebo mäsožravej rastline? Ani hlt, rozumeli sme si, či nie je tak? — McHardy mlčky prikývol.
Lastovička sa priblížila k horám. Neďaleko úzkej úžľabiny vtekal do rieky väčší potok.
— Zdá sa, že vyteká z hôr, — mienil McHardy. — Po ňom sa pohodlne dostaneme k ďalším stenám a tam už niečo nájdeme.
— Najprv po ňom prejdeme na člne, — riekol rozhodne Kraus. — Možno tu nie je dosť hlboko a Lastovička by nám mohla uviaznuť na dne.
Prirazili s lietadlom k brehu a priviazali ho niekoľkými lanami o mohutné kmene pokrútených stromov.
Grubera zviazali do kolesa, aby v opilosti niečo nevyviedol. Keď sa presvedčili, že je všetko zabezpečené, lietadlo starostlivo zamkli a vydali sa na cestu.
McHardy vesloval a Kraus so samopalom v rukách pozorne sledoval okolie.