Выбрать главу

Miestami žiarili v temnotách pralesa svietiace plody, o ktorých podala zprávu výprava Molodinovej z údolia Svetiel. Spleť lián a víchricou pováľané stromy sťažovali cestu tak, že sa ubehlíci často museli striedať pri veslách.

— Človek je niekedy naozaj pochabý, — rozčuľoval sa spotený Kraus.

— Prenosný motor som zabudol v skladišti. Teraz sme sa tu mohli prechádzať ako páni, len voda by za nami striekala. Ech, ech, nesmiem na to ani pomyslieť, — trepol päsťou do kraja gumového člna.

Prales stále redol, až celkom ustúpil nízkym kroviskám. Koryto rieky sa nečakane rozšírilo. Ubehlíci vplávali do krajiny, pripomínajúcej permské močiare. Rastliny tu mali celkom inú podobu ako v pralese. Prevládali dva druhy — vysoké štíhle stromy so šupinatými kmeňmi a jazykovitými listami žltozelenej farby — a husté kry so slabučkými kmeňmi a pravidelnými vejármi uzučkých valcovitých listov ako u našich prasličiek.

Veľké žlté slnko nepríjemne pálilo. Oranžové slnko sa už približovalo k obzoru — práve v miestach, kam mieril čln s dvoma chlapmi. Aby ich prenikavá žiara neoslepovala, Kraus si dal na nos veľké tmavé okuliare a McHardy si priclonil oči rukou. Pátravým pohľadom skúmali krajinu pred sebou. Zrazu sa hladina neďaleko člna podozrivo zvlnila. McHardy rýchlym trhnutím vesiel čln zastavil a s napätím sledoval pohyby mútnej vody.

— Krokodíl! — vykríkol Kraus, keď sa nad hladinu vynorila dlhá papuľa a za ňou plochá široká hlava.

Krytolebec čudných tvarov bol nečakaným stretnutím rovnako prekvapený ako chlapi v člne. Prudko sa mykol a zmizol v hlbinách močiara. Len sčerená hladina a občasné plesnutie plochého chvosta prezrádzali dráhu jeho úteku. Bežal k vyvrátenému šupinatému kmeňu, na ktorom sa vyhrieval druhý najmenej dvojmetrový jašter.

Močiarom sa rozľahla bubnová paľba zo samopalu. Zasiahnutý jašter široko otvoril papuľu, vyzbrojenú drobnými zubmi, a pomaly skĺzol z kmeňa do vody. Na hladine sa o chvíľku ukázalo jeho žlté brucho s fialovými škvrnami.

Nad spleťou prasličiek zakrúžilo niekoľko dlhonohých vtákov s veľkými zobákmi. Zmätene zamávali krídlami, fňukavo zakrákali a zmizli z dohľadu.

— Vesluj rýchlejšie, nech už z tej prekliatej džungle vybŕdneme, — súril Kraus McHardyho. — V horách bude bezpečnejšie. Ukáž, ide ti to akosi pomaly, asi ti už neslúži srdce, — vytrhol mu netrpezlivo vesla z rúk.

Oblé pravidelné vrcholy strmých veľhôr sa už dvíhali nad ľavým brehom rozsiahlej zátočiny.

Kraus naozaj napínal všetky svoje sily. Onedlho sa zomdlene sklonil a zašepkal.

— Ďalej už nevládzem, vesluj zase ty!

McHardy si presadol k veslám.

Preplavili sa niekoľkými zákrutami, ale močiar stále pokračoval. Zdalo sa, že hory ustupujú a uvoľňujú miesto nekonečným močariskám.

Ani vietor zločincom nežičil. Pomaličky sa obrátil a prudko im dul priamo do tváre.

Veľké žlté slnko pohaslo a celú oblohu zastrel tmavý červenkavý mrak.

McHardy pustil vesla a s výkrikom si pritisol prsty na oči.

— Piesok! Víchor prináša z hôr piesok. Rýchle do skafandrov.

— Máme málo kyslíka, — namietal Kraus, ktorý si oči chránil okuliarmi. Ale aj on čoskoro čiahol do batoha po skafander…

Konečne sa pred uštvanými ubehlíkmi zjavilo ústie rokliny. Jej fantasticky zvlnené steny pôsobili v matnom červenom osvetlení príšerne. Akoby boli vplávali do rozbúreného mora, ktoré švihnutím čarodejného prútika zrazu skamenelo.

Víchor v rokline sa trochu utíšil, ale tým viacej kvílil v dierach a záhyboch lávovitých skál.

Čím viacej sa blížili k horám, tým divokejšia bola roklina. Tu a tam viseli z vrcholkov skál široké kaskády stuhnutej lávy, ktoré vytvárali akési oblúkové mosty nad hladinou riečky.

Pod jedným sa čln zastavil.

— Tu je úplné bezvetrie, a miesta je tu dosť aj pre Lastovičku, — povedal zadychčaný Kraus. — Tu ju nemôže poškodiť ani najprudšia búrka. Na dnešnú noc ju sem dopravíme a zajtra uvidíme…

McHardy mlčky vytiahol z Vrecka špagát s malým oloveným závažím a spustil ho na dno.

— Hĺbka vyše troch metrov — to by stačilo aj pre Lúč, — riekol s úľavou. — Ale ešte musím zmerať hĺbku v močiaroch.

— Zmeriame ju na spiatočnej ceste — len čo sa piesočná búrka utíši.

* * *

Prudký náraz o stenu prebral Grubera z mrákot. Chvíľu tupo hľadel pred seba.

Po novom náraze sa posťahované údy prihlásili k životu.

— Azda som si nedolámal ruky a nohy? — blyslo zajatcovi hlavou, keď pocítil pálčivú bolesť v celom tele. Chcel vstať, ale pokus sa skončil nezdarom. Bezmocne sa prevalil z boka na bok.

Len teraz spozoroval, že je poviazaný. Poľakane sa poobzeral. Kabína lietadla tonula v červenkavom šerosvite.

— Kraus! McHardy! — Ale výkrik mu uviazol v hrdle.

— McHardy, Kraus! — opakoval zúfalo.

Žiadna odpoveď. Len dolu pod lietadlom plieskali vlny o plaváky a z diaľky doliehalo skučanie vetra.

Zúrivo sa zmykal a pritisol ucho k stene.

„Prší,“ pomyslel si zmätene, keď začul monotónne šušťanie.

Skĺzol pohľadom na druhé okno. Na skle nebolo ani jednej kvapky. Len krvavá obloha hrozivo nazízala do vnútra…

— Kraus, McHardy, kde ste? — dralo sa mu z hrdla, stisnutého od hrôzy. — Prečo ste ušli…Chcete, aby som tu zahynul ako zviera?

Napol všetky sily, aby putá pretrhol.

Nadarmo. Zarezávali sa mu hlbšie do boľavých svalov, ale nepovolili.

— Podliaci, lotri, — v zúfalej zúrivosti sa váľal po dlážke.

Až keď narazil hlavou do operadla sedadla, spamätal sa. Pomaly si uvedomoval, že zúrivosťou nič nedokáže…

Dlho ležal nepohnuto, aby načerpal nových síl. Potom opatrne ohmatal povrazy na kolenách. Neboli tak utiahnuté, ako sa sprvoti zdalo. Opatrne ich stiahol…

Konečne sa mu podarilo vyslobodiť aj ruky.

S námahou sa doplazil k sedadlu hlavného pilota.

— Odniesli aj riadiacu páku, aby som sa nemohol pohnúť z miesta, — zasipel pri pohľade na riadenie lietadla. — Udám ich, udám. Všetko na nich poviem, všetko.

Trasúcou sa rukou zapol vysielač a naladil ho na kmitočet, ktorý používali vedci na miestne rozhovory. Chytil mikrofón a prepol ho na príjem, aby sa presvedčil či je vyladená voľná vlna.

— Máte pravdu, súdruh Navrátil, — ozval sa známy Fratevov barytón. — Celkove to nie je také zlé. Fajka síce čmudí poriadne, ale nebezpečenstvo nám zatiaľ nehrozí. Ťažko je odhadnúť, či vyhasína, či odpočíva medzi erupciami.

— Pred chvíľou sme šťastlivo pristáli neďaleko krátera. Po žeravej láve tu niet ani stopy, len jazyky plameňa občas oliznú klbá dymu. Pôda pod nami je celkom pokojná — výbuchu sa zatiaľ nemusíme obávať.

— Pokúste sa zistiť, aký dlhý čas uplynul od posledného výbuchu, — požiadal Navrátil.

— Už som to urobil, — pohotovo odpovedal Fratev. — Lávový prúd je starší

ako vyhĺbené údolie pod sopkou, pretože visí na svahu nad priehlbňou ako píšťaly veľkého organa.

— Že výbuch nastal už veľmi dávno, potvrdzujú aj stopy erózie — na stuhnutej láve pod kráterom.

— Tým ste ma veľmi nepotešili, priateľu. Len si spomeňte na Vezuv. Tiež ho už považovali za vyhasnutý. A čím dlhší bol čas jeho pokoja, tým mocnejšie boli potom výbuchy.

— Nuž dobre — povedzme, že naším susedom je brat nespoľahlivého Vezuvu. Ale aj tak môžeme byť ešte bez obáv. Nakoľko viem, erupcia Vezuvu hlási svoj príchod zemetrasením a pohybmi pôdy. A ako som vám už oznámil, pôda pod našimi nohami sa ani nezachveje. Nemôžem si pomôcť, som presvedčený, že naša Fajka sa len trochu prebrala zo spánku, aby si trochu zabafkala a len trošičku nás postrašila.