— Opatrnosti nikdy nie je dosť, — povedal vážne Navrátil. — Vulkány mávajú svoje vrtochy a o prekvapenie nebýva u nich nikdy núdza. Veriť im rozhodne nemožno…Ktorým smerom je kráter viacej otvorený? Obávam sa totiž bahenných prúdov, ktoré tečú rýchlejšie a sú oveľa nebezpečnejšie ako lávové prúdy. Nerád by som, aby z našej osady na „Prestretom stole“ boli druhé Pompeje…
— Chvíľočku — podívam sa — tým som sa tak dôkladne dosiaľ nezaoberal, — rýchle odpovedal Fratev a v prijímači zabzučali motory helikoptéry.
— Práve sa vznášame priamo nad kráterom vulkánu. Môžeme ho celkom dobre prezrieť. Vietor totiž odháňa dym nabok.
Priehlbeň kráteru má asi dvadsaťpäť metrov v priemere.
Otvor sopúcha smeruje — pre päť rán do vrán — priamo k nášmu podzemnému obydliu. Na tú stranu je aj kráter otvorený najviacej…
— No to je pekná robota…Pozrite ešte na opačnú stranu sopečného kužeľa, či tam nie sú parazitické krátery…
Prijímač sa odmlčal.
Gruber sa zlomyseľné usmieval. Nebezpečenstvo, ktoré hrozilo vedcom, pôsobilo na jeho rozkvasenú náladu ako balzam.
— Nie som sám. Aj im sa leje voda za sáry, — utešoval sa. — Keby ich všetkých chcel vziať čert. Ak mám zahynúť ja, nech zahynú aj ostatní. Nech sa trebárs celá Kvarta aj so Zemou a celým vesmírom rozpadnú na atómy.
Z myšlienok ho vyrušil Fratevov hlas.
— Na severozápadnej strane sopečného kužeľa sú dva vedľajšie krátery, — hlásil takmer po vojensky. — Zdá sa však, že sú upchané, dym z nich nevychádza.
— Ďakujem vám. To stačí. Pri hlavnom kráteri umiestnite seizmograf s vysielačom a vráťte sa domov. Škoda každej stratenej hodiny. Roboty tu budeme mať vyše práva. S gravitačným vysielačom môžeme byť za mesiac hotoví. Viete dobre, ako netrpezlivo očakávajú na Zemi našu odpoveď. A aj so stavbou nového obydlia sa nedá ďalej otáľať. Ešte dnes začneme stavať…
— Dovoľte mi ešte jednu otázku, súdruh Navrátil. Vyniesol už náš súd rozsudok nad zločincami Bratstva silnej ruky?
Gruber sa poľakane mykol. Široko otvoril zdesené oči a zachvel sa hrôzou. Rozhovor však neúprosne pokračoval. Prijímač verne reprodukoval pokojný hlas akademika Navrátila.
— Sme rozhodnutí zúčtovať s nimi energicky a neúprosne. Ešte počkáme, kým náš rozsudok potvrdí Svetová akadémia. Škodiť nám beztak nemôžu a na pátranie po nich nemáme nateraz čas.
— Teda — po mnohých rokoch opäť trest smrti…Ale tak je to správne. Ako ináč trestať zradu na celom ľudstve…?
— Keď sa tak dívam z diaľky na nášho čmudiaceho suseda, prichodí mi na um ešte jedna otázka:
Neurobili by sme múdrejšie, keby sme si pre budúce obydlie našli vhodnejšie miesto, než akým je Prestretý stôl? Sopka nie je priam najlepším spoločníkom.
— Tiež sme o tom uvažovali, ale nakoniec sme došli k názoru, že lepšie miesto tu na Kvarte sotva nájdeme. Pred hodinou nám totiž Svozilová oznámila, že na pobreží susedného svetadielu sa zrazu otvorila dlhá reťaz vulkánov. Sopky v niekoľkých hodinách vyrástli z roviny do výšky niekoľkých desiatok metrov. Šíp len-len že vyviazol z pohromy. Kvarta prechádza zrejme údobím veľkých geologických zmien. Ťažko by sme tu hľadali pokojnejšie miesto. Ubytuj sa hoci v rajskej záhrade — a ráno sa prebudíš na vrchole sopky, — pokúsil sa akademik o vtip.
— Dnešná noc bola veľkým poučením. Podzemné obydlie sa nám môže čoskoro zosypať na hlavu. Hľadať nové miesto nemá zmyslu. Nasťahujeme sa jednoducho na Prestretý stôl…Prepáčte, práve nás volá Svozilová. Ostatné si povieme až doma. Vypínam…
Prijímač zmĺkol. Do tiesnivého ticha skučala len meluzína a na obloky bubnoval piesočný dážď.
Lietadlo sa kolísalo ako ľahká bárka v prudkom vlnobití.
Gruber si čiahol na hrdlo.
— Zúčtujeme energicky — trest smrti, — šeptal ako bez rozumu. S námahou sa vyškriabal na sedadlo pilota a zalomcoval niekoľkými pákami. Bezmocne klesol na operadlo a zavrel oči.
— Banány, — spomenul si zrazu. Nedbajúc na trýznivé bolesti v zdrevenetých nohách, došmatlal sa k batohu a chtivo z neho vybral dva podlhovasté plody. Zahryzol sa do nich, ani šupu neolúpal. Zo žalúdka sa mu do všetkých žíl rozlievalo príjemné teplo.
Vzal ďalšie dva plody, náhlivo ich rozžul a prehltol. Dlážka sa pod ním zakolísala a nepozorovane sa zmenila na hojdačku, ktorá ho unášala sem a tam v teplom jarnom vánku. Pri piatom plode to už nebola hojdačka, ale pestro pomaľovaný kolotoč, unášajúci svojho zverenca do oblakov. Pripadal si ako mohutný obor, ktorý musí skloniť hlavu, aby nezaprel do hviezd. Má takú silu, že jediným stisnutím prsta rozmliaždi celú armádu odrazu…
— Vy chudáci, vy — vy — ste ma chceli súdiť? — rozrehotal sa smiechom šialenca. — Rozprášim vás ako mravce…
Vstal, aby uskutočnil svoju hrozbu, ale alkohol rozhodol inak. Po niekoľkých krokoch sa zúbožený chlap zrútil ako podťatý. Naraz zabudol na vyhrážku. Roztiahol ruky a dal sa do spevu. Ani nevnímal, že zámka na dverách niekoľko ráz zaštrkotala a do kabíny vstúpil McHardy s Krausom.
— Zle sme ho zviazali, zase sa opil, — odpľul si Kraus a odvrátil sa od ležiaceho chlapa.
DRUHÝ DIEL
POZNAJ A OVLÁDNI!
POMÔŽTE ROBINSONOM VESMÍRU!
Akademika Chotenkova už od mladosti trápil problém, ktorý mnoho umelcov a vedcov pripravil o spánok:
Tajomstvo stradivárok.
Prečo majú stradivárky taký jedinečný zvuk? Prečo je to, že ani jedny husle ich dosiaľ neprevýšili? Tieto otázky nesmierne vzrušovali mladučkého študenta techniky. Často navštevoval moskovské konzervatórium, kde sa započúvaval do farbistých tónov. Umieňoval si, že záhadu odhalí, keby mal bádaniu venovať všetok svoj voľný čas.
Len čo ukončil štúdiá na vysokej škole, pustil sa do problému s celou vervou. Vyzbrojený najpresnejšími prístrojmi preskúmal na stá husieľ z najrôznejších končín sveta. Meral, mikroskopoval, zapisoval a zostavoval zložité tabuľky.
Po prázdninách ho však akadémia poslala ako inžiniera-astronautika do budapeštianskeho závodu Astronaut, kde sa vyrábali medziplanétne lietadlá. Na stradivárky zvyšovalo čoraz menej času. Neskoršie, keď ho zvolili za akademika, zabudol na tajomné husle úplne.
Ale nie navždy. Keď ho zvolili za predsedu astronautickej sekcie Svetovej akadémie vied a preberal výskumný ústav, jeho predchodca sa medzi rečou zmienil o tom, že sa vážne zaoberá stradivárkami.
Spriatelili sa. Chotenkov si vypožičal z múzea drahocenný nástroj, ukrytý v čiernom puzdre. Stávalo sa mu však čím ďalej tým častejšie, že si starostlivo pripravil mikroskop a meracie prístroje, ale nakoniec sa premenil na hudobníka. Aj onoho osudného predvečera veľkých udalostí stál pri otvorenom obloku v priestrannej pracovni a hral.
Do sladkého rojčenia zaznelo prudké zaklopanie. Chotenkov s neľúbosťou odložil husle a vyšiel neočakávanému návštevníkovi v ústrety. V otvorených dverách sa zjavil nižší plecnatý človek so širokou tvárou.
— Doktor Zajac, — zvolal prekvapene akademik. — Čo nám nesiete?