Krvavá Proxima ako bohyňa živlov deň čo deň s rozkošou vybíjala atmosferickú elektrinu v rachotivých búrkach s bengálskym ohňom.
Čoskoro sa zjavil ďalší nepriateľ: Celé ovzdušie zaplnili nesčíselné kŕdle veľkého lietajúceho hmyzu. Voľky-nevoľky museli sa obyvatelia Skalnej osady vrátiť do skafandrov. Skupina Aleny Svozilovej sa pustila hneď s háveďou do boja. Sotva však polarizátory rádioaktívneho žiarenia zničili jedno mračno, priletelo druhé, ešte černejšie.
— Určite nám tento dar posielajú neďaleké močiare, — rozčuľoval sa Fratev. — Tam musíme napadnúť nepriateľa predovšetkým. Čudujem sa vám, Alenka, že máte ešte toľko Božskej trpezlivosti a zostavujete tú hnusobu do zbierky. Ja sa asi z tej protivnej muziky zbláznim. To je priveľa aj pre môj slabý hudobný sluch…
— Neviem, či by nám tento radikálny zásah pomohol, — zamyslene riekol Navrátil. — V najlepšom prípade môžeme asanovať len najbližšie močiare. Vzdiale
nejšie nám medzitým vychrlia ďalšie miliardy nezvaných hosťov. Nakoniec ani nevieme, z akej diaľky tento hmyz dolieta. Domnievam sa, že by bolo účinnejšie, keby sme okolo staveniska vytvorili rádioaktívnu clonu. Žiara nemusí byť príliš intenzívna, aby zbytočne neničila vyššie tvory, ktoré by náhodou preleteli ochranným valcom.
Na druhý deň sa pracovalo na Prestretom stole už bez nepríjemných spoločníkov. Pripomínali ich len mihotavé tiene kŕdľov, poletujúcich za neviditeľnou stenou.
Jeden nepriateľ bol teda porazený. Ale koncom februára sa prihlásil ďalší, oveľa nebezpečnejší. Tektonické poruchy.
Madarász, ktorý istej noci stál na stráži pri vchode do podzemia, znezrady pocítil pod nohami ľahké chvenie. Prv ako stačil stisnúť gombík poplašnej sirény, rozľahlo sa chodbou prenikavé praskanie a škrípanie, pripomínajúce trenie plechu o sklo.
Do mocnejúceho lomozu zaskučala konečne siréna. Madarász sa ozlomkrky rozbehol do skalného bludiska. Neďaleko hlavného skladišťa sa musel na chvíľu zastaviť. Stena chodby praskla a pred upachteným človekom sa roztvorila úzka priepasť. Bez dlhého rozmýšľania ju preskočil a bežal ďalej.
Hlavnému skladišťu zatiaľ nehrozilo nebezpečenstvo. Povala i steny zostali neporušené. Len niekoľko debien sa zosypalo na dno jaskyne.
Madarász pozorne prezeral každý kút. Veď v týchto miestach bol uložený najcennejší poklad. Všetky dôležité prístroje, zariadenie a súčiastky Lúča, bez ktorých by Robinsoni na Kvarte ťažko vybudovali novú elektráreň a oceliareň…
Chvíľami sa mu zdalo, že do ohlušujúceho rachotu horského masívu sa miešajú výkriky ľudí.
„Halucinácie — podráždené nervy,“ pomyslel si a náhlivo pokračoval v prehliadke zaisťovacích oceľových podpier.
Teraz však začul svoje meno. Celkom jasne ho rozoznal od zvukov, vychádzajúcich z vnútra skál.
„Súdruhovia sú ohrození,“ blyslo mu hlavou — a už letel naspäť.
Pri trhline v skale ostal ohromene stáť. Hlavná chodba bola pred ním viac ako do polovice prehradená hladkou skalnou stenou, rozvrstvenou niekoľkými farebnými pásmi. V ostávajúcom otvore neďaleko povaly, ktorý sa neúprosne uzavieral ako kliešte, kľačali na kolenách Navrátil a Fratev a zúfale mávali lanom, ktoré sa usilovali hodiť priateľovi rovno pod nohy.
— Rýchle, rýchle. Chodba sa každú chvíľu uzavrie, — volali ktorý pred ktorého. Madarász chytil lano a niekoľkými vrtkými pohybmi sa vyšplhal nahor.
Len teraz si uvedomil, akému nebezpečenstvu unikol. S hrôzou pozoroval skalnú stenu pred sebou. Pomaly klesala do hlbín. Chodba za puklinou zmizla v jame…
— Skladište, — zvolal Madarász zdesene a s napätím všetkých síl sa oprel o rovnú skalu, ktorá mu pomaly uchodila pod rukami.
Navrátil ho pevne chytil za plecia.
— Nebláznite — rýchle preč. Vrstvy sa dali do pohybu. Všetci sú už von z nebezpečenstva.
Madarász sa spamätal iba na Prestretom stole, kam ho násilím odvliekli.
— Prečo ste tam vôbec liezli? — zlostil sa Fratev. — Ako chcete holými rukami zastaviť klesajúcu horu? Dobre, že mi prišlo na um, kde vás máme hľadať. Veľa nechýbalo, a ostali by ste tam — a ja s vami. Len-len že ma Navrátil nezadržal.
Praskot a škripot slabol, až nakoniec zanikol vo hviezdnatej noci. Len zvlnený skalný štít, skrývajúci katastrofu, čudno sa škľabil v červenkavom svite Proximy.
Všetkým bolo úzko. Posadali si do tesného kruhu na čerstvo vyrezané žulové dosky a ticho upierali zrak na vchod do podzemia.
Mlčali. Nikto sa dosial neodvážil na prehliadku podzemia. Nie azda len zo strachu o život — veď celá cesta do vesmíru bola ustavičným bojom na život a na smrť — ale je dosť možné, že skaly pochovali všetko — obydlie, skladište, atómovú elektráreň. V tom prípade by ostali úplne bezbranní, uprostred neznámej prírody, plnej prekvapení a úskočnosti — ak tomu s troma dobre vyzbrojenými zločincami v chrbte.
A príroda, aby potvrdila, že je naozaj nemilosrdná, pripravila nové prekvapenie.
Do tichej noci sa neočakávane rozľahol prudký výbuch súčasne so suchým praskotom. Ozvena ho niekoľko ráz výsmešne opakovala.
V nikom by sa krvi nedorezal. Rúca sa azda celá Kvarta v základoch?
Ďalší výbuch.
— Elektrická búrka, — vydýchol Scheiner uľahčene, keď nad obzorom zažiaril fialový guľatý blesk.
Hviezdy na oblohe pohltili prudko sa ženúce mraky. S nimi sa prihnal ľadový víchor. Prúdom vody zabubnoval do chvejúcej sa krajiny.
Vedci vbehli do podzemia. Na kraji chodby váhavo zastali.
— Atómová elektráreň je zničená, — ukázala Molodinová na žiarivky, slepo visiace na povale.
— Pozrime sa pravde smelo do očí, veď nie sme zbabelci, — prerušil mlčanie Fratev. — Ešte nebolo tak zle, aby nemohlo byť horšie… — Namieril lampu do tmy skál a rázne vykročil. Ostatní sa k nemu pridali. S búšiacim srdcom vstupoval jeden po druhom do podzemnej elektrárne.
— Sláva, beží, — zajasal Fratev, sotva zazrel hlavnú rozvodnú dosku. — Len jeden reaktor je vyradený z činnosti — štvorka…
Navrátil nežne prešiel rukou po hladkej ploche s mnohými kontrolnými obrazovkami:
— Dokiaľ vládneme atómovou energiou, nemusíme sa ničoho báť. Všetko, čo sme stratili, vyrobíme si znova. Nebude to síce za týždeň, ani za mesiac, ale načo sa ponáhľať — veď času máme dosť, — usmial sa trpko.
Ešte viacej pozdvihla vedcom náladu prehliadka obytnej časti. Ako zázrakom ostali spálne, spoločenská miestnosť, pomocné skladištia i laboratóriá nepoškodené. Fratev nevychádzal z nadšenia.
— Skorej by som čakal, že sa ryba utopí, ako toto, — smial sa šťastne.
Madarász, vždy vážny a málovravný, nervózne si niekoľko ráz prešiel po zipse koženej bundy:
— Na oslavy máme času dosť, — povedal podráždene, — nezabúdajme, že hlavné skladište je pochované. Mám teraz službu, idem sa pozrieť, čo sa s ním stalo…
Molodinová Madarásza zadržala.
— Sám ta ísť nesmiete, idem s vami.
— Ja tiež, — zvolali takmer súčasne všetci členovia výpravy. Po krátkej výmene názorov sa dohodli, že zadnú časť podzemného bludiska preskúma Molodinová s Cahénom, Fratevom a Madarászom.
— Podľa všetkého sa ponorila iba zadná časť podzemného bludiska, — uvažoval cestou Cahén. — Chodba je celkove neporušená.
— Dislokácia nás síce rozkrojila ako tortu, ale vykonala to veľmi ohľaduplne, — súhlasil Fratev.