Pri skalnej stene, ktorá uzavierala chodbu, vedci na chvíľu zmĺkli a načúvali. Do mŕtveho ticha šumela iba odkiaľsi z hlbín tečúca voda.
— Najprv musíme zistiť, aký veľký pokles pri prešmyku nastal, — riekla Molodinová a ukázala na úzku medzeru, ktorá ostala medzi obidvoma posunutými masívmi.
Fratev posvietil do úzkej hlbokej priepasti a povzbudivo hodil hlavou.
— Pri troške akrobacie sa tou škárou pretiahnem.
— Som slabšej konštrukcie, dokážem to aj bez akrobacie, — namietal Madarász. — Ostatne — mám dnes službu, — dodal rozhodne a opásal sa lanom.
O chvíľu zmizol v temnotách.
— Desať metrov, — hlásil Cahén, ktorý zaisťoval lano pri priepasti. Ďalšie dva červené pásiky, označujúce na lane metre, stratili sa pod nohami vedcov a Madarász stále klesal…
— Stop, — zaznel konečne z hlbín dutý hlas. Lano sa niekoľko ráz zakývalo. — Pozor, postavím sa — už stojím v chodbe — uvoľňujem lano. Idem do skladišťa…
Chlapi naklonení nad trhlinou s napätím očakávali Madarászov príchod. Do vzdialeného šumenia miešal sa len nervózne trhaný dych… — Hore, — ozval sa o chvíľu tlmený hlas z priepasti. Lano sa opäť naplo.
— Podívajte sa, — riekol skúpo Madarász, keď stál vedľa vedcov. V žiare reflektora sa zaligotal jeho premoknutý oblek.
— Do skladišťa vnikla voda.
Madarász prikývol.
— Treba konať rýchle, lebo prídeme o všetky zásoby.
Nastal zhon. Za niekoľko minút natiahli kábel a sústredený prúd vysokofrekvenčných lúčov sa zahryzol do tvrdej skaly. Rozrušené, na kúsky rozpadnuté horniny s rachotom padali do bezodnej rokliny.
Zvislá šachta sa rýchle prehlbovala a rozširovala. Ešte toho istého dňa pred polnocou — ani nie za dvadsaťštyri hodín — spojila obidve časti chodby. Hore stál už pripravený žeriav, premenený na výťah. Riadený skúsenou rukou Seversona dal sa bez meškania do práce…
Keď vytiahli poslednú debnu, Molodinová pozvala všetkých do spoločenskej miestnosti na dôležitú poradu.
— Nepozostáva inšie ako bojovať na niekoľkých frontoch súčasne, — začala bez dlhých úvodov. — Ťažko rozhodnúť, ktorú úlohu máme riešiť prv — či stavbu nového obydlia alebo stavbu gravitačného vysielača; či sa máme pustiť do boja s počasím alebo so zradcami. Na všetkých stranách číha rovnaké nebezpečenstvo. Podzemné obydlie nás tu môže kedykoľvek pochovať a vonku nás zase môže zničiť neočakávaná búrka alebo dobre ukrytí zločinci.
Navrhujem takéto opatrenie:
Po prvé — na stavbe pracovať na smeny vo dne i v noci, aby sme sa mohli čo najrýchlejšie presťahovať.
Po druhé — hneď po východe slnka preskúmať susednú sopku, ktorá je nesporne pôvodcom tektonických porúch.
Po tretie — neodkladne začať na rovníku so stavbou gravitačného vysielača a už zajtra vyhliadnuť vhodné miesto preň.
Po štvrté — priam tak bezohľadne určiť súd nad zločincami, a konečne, po piate — čo najskorej umiestniť na obidvoch pologuliach automatické meteorologické stanice…
Molodinovej návrh jednomyseľne schválili. Hneď si rozdelili úlohy a vypracovali podrobný časový plán.
Po dvoch hodinách nepokojného spánku sa podzemie premenilo na rojaci sa úľ. Šíp opustil letisko na Prestretom stole a zamieril k rovníku. Za ním vzlietla do vzduchu helikoptéra riadená Fratevom. A ešte predpoludním zasadol v spoločenskej miestnosti súd, ktorý vyniesol nad zločincami rozsudok, znejúci jednoznačne: Smrť zradcom!
Svozilová oznámila zo Šípu, že na pobreží susedného svetadielu sa otvárajú nové sopky. Vhodné miesto pre vysielač musia preto vyhľadať vo vnútrozemí…
Fratevovo hlásenie o činnosti susednej sopky poznáme — vypočuli sme si ho spolu so zločincom Gruberom v Lastovičke. — Pred nami je ďalšia naliehavá úloha, — vyhlásil Navrátil po Fratevovom návrate. — Voľky-nevoľky musíme vyrobiť atómovú bombu — a radšej hneď niekoľko odrazu.
NEZNÁMYM SVETOM
Minul sa marec, minul sa apríl. Dva mesiace úmornej práce. Na šťastie počasie našim Robinsonom žičilo. Občasné húľavy boli skorej príjemným osviežením ako nevítanou prekážkou.
Piateho mája sa rozhovoril gravitačný vysielač…
Dvanásteho mája položili široké ramená žeriavu prvé žulové bloky do základov obytnej budovy…
Štrnásteho mája však nastala neočakávaná zmena: Strhla sa búrka s krupobitím a v noci dokonca napadal ľahký poprašok snehu — úkaz na Kvarte dosiaľ nevídaný. Ráno prepadol stavenisko na Prestretom stole cyklón.
Meteorologická pozorovateľná na Lúči úplne zlyhala.
— Nečudujte sa, prístroje pri všetkej dokonalosti môžu planétu sledovať len z veľkej diaľky, a to len jednu pologuľu naraz, — povzdychla si Molodinová. — Potrebujeme síce každú pracovnú silu ako soľ, ale nedá sa nič robiť, musíte sa vydať na cestu, — obrátila sa k Seversonovi.
— Plán cesty je už pripravený, môžeme ísť hoci hneď, — riekla pohotovo Svozilová a odbehla. O niekoľko minút sa udychčaná vrátila a na stôl rozložila veľkú mapu obidvoch pologúľ Kvarty.
— Toto je návrh na dráhu letu, — prešla prstom po červenej čiare, ktorá zložitou krivkou pretínala niekoľko svetadielov planéty. V najkratšom čase — môžeme tak prezrieť najväčšiu časť Kvarty.
— Dobre premyslené, — chválil plán Navrátil. — Ale nezabúdajte, že sme mapu vyrobili na Lúči s veľkým odstupom. Je veľmi nepresná. Miesta pristátia, ktoré ste si tak starostlivo vyznačili červenými bodkami, budete musieť asi častejšie zmeniť. Ale ináč to nejde, keď sa človek pustí do neznámych krajov. Nemusím vám ani pripomínať, že opatrnosti nikdy nebýva dosť…
— A keď budete dávať mená neznámym moriam, pohoriam a ostrovom, nezabudnite na mňa, — zasmial sa Fratev. — Napríklad ostrov v Striebornom oceáne by sa mi náramne ľúbil…
— Ja by som po vás pomenovala skorej tento záliv, uprostred Novej Európy. Pripomína mi vašu večne nepokojnú povahu, — žartovala Alena…
Ráno šestnásteho mája sa vydal Severson spolu s Alenou Svozilovou na cestu okolo neznámeho sveta. Šíp čoskoro opustil tok Nádeje a zakrúžil nad Prielivom stretnutia, na ktorom výprava po prvý raz pristála na Kvarte.
Obloha na severozápadnej strane bola zatiahnutá ťažkými mrakmi. Lenivo savliekli nad obzorom a v ich tmavej hrudi sa občas zablysol červený plameň sopečného výbuchu.
— Pred dvoma mesiacmi sa tu otvorili prvé krátery sopiek — a dnes sa nad pobrežím vypína celé mohutné pohorie, — odložila Alena na chvíľku ďalekohľad a usmiala sa. — Ak sa tak rýchle mení celý povrch Kvarty, svoju mapu môžeme uložiť do múzea. — Lietadlo opustilo prieliv a ocitlo sa nad veľkým polostrovom susedného svetadielu, ktorý bol na mape označený ako Geózia — na počesť rodnej Zeme. Pestré pobrežné pralesy skoro vystriedala púšť s belostným pieskom. Z dvoch strán ju obklopovali pahorkatiny, ktoré pomaly prechádzali do nedohľadnej stepnej roviny.
— Smutná krajina — ešte šťastie, že ju za mňa pozorujú filmové kamery, — riekla unaveno Alena a zahĺbala sa do mapy.
— Na obzore sa, tuším, zjavili lesy, — vyrušil Severson tichú spoločníčku z myšlienok. Dala si na oči ďalekohľad a prikývla.
— Máš pravdu. Rovinou tečie akási rieka, a za ňou sa začínajú pralesy…Zaboč viacej vľavo — niečo som zazrela, — vykríkla prekvapene.