Šíp sa naklonil na ľavé krídlo a zamieril k veľkej zákrute rieky.
— To je úžasné — stavby — podívaj sa, — podala rýchle Seversonovi ďalekohľad.
— Mám pristáť na rieke? — opýtal sa, len čo zbadal podivné stavby. — Vieš, čo to znamená? Objavili sme civilizované obydlie skutočných Kvarťanov. Dokonca som jedného videl neďaleko podivných špirálovitých konštrukcií.
Alena mu vytrhla ďalekohľad z ruky.
— Dvaja — vidím dvoch, — kričala radostne. — Vznes sa trochu vyššie, boja sa nás — schovávajú sa do pyramíd, alebo čo to tam majú…
— Mám teda pristáť na rieke? — opakoval Severson otázku, nespúšťajúc oči zo záhadnej osady. — Nebojíš sa, že nás zostrelia ako nepriateľské lietadlo?
— Myslíš? — podívala sa na neho Alena poľakano, — na to som dosiaľ nepomyslela…Chvíľočku, poradím sa s Navrátilom…
Navrátil privítal zprávu o neznámej osade rovnako radostne ako Severson, ale za pristátie nebol.
— Nepoznáte hĺbku rieky ani Kvarťanov. Sami sa ta nepúšťajte. Vyberieme sa k nim po vašom návrate. Možno objavíte cestou aj veľké, moderné mestá…
Šíp sa vzniesol opäť do výšky a zamieril na juh k vysokému horstvu s oblými pravidelnými vrcholmi. Alena chvejúcou sa rukou starostlivo zaniesla do mapy prvú civilizovanú osadu Kvarťanov. Potom vybrala z aparátu automaticky vyvolané snímky a zasnene si prezerala nezvyčajné stavby so spletitými konštrukciami.
— Vieš, z čoho mám najväčšiu radosť? — povedala o chvíľu. — Že naši susedia sú veľmi podobní nám, ľuďom. A pod zväčšovacím sklom sú síce na týchto snímkach príliš malinkí, ale aj tak sa dá dobre rozpoznať, že majú hlavu, dve nohy a dve ruky ako my.
V TAJUPLNEJ OSADE
Štrnásť dní bývali zločinci v lietadle, zakotvenom v rokline pod kaskádami stuhnutej lávy. Vymýšľali si najrôznejšie hry, aby si skrátili dlhú chvíľu, a bezstarostne otvárali konzervu za konzervou. Občas sa vybrali do močiarov, aby sa zabavili streľbou do jašterov a skuvíňajúcich dlhonohých vtákov. Kraus však skoro spozoroval, že zásoby rýchle miznú.
— Rozum do hrsti, mládenci, a pekne hupkom na púť za miestnymi zdrojmi potravín, — riekol rozhodne. — Už sme sa naleňošili viac ako treba. Najprv sa podívame na plody rastlín — podľa banánov súdim, že určite nájdeme ďalšie jedlé druhy. Potom ochutnáme mäso tunajších vtákov…
— Fuj, — skočil mu do reči McHardy. — Takú potvora by som do úst nevzal…
— …a zomrel radšej od hladu, — odpovedal mu na to Kraus. — Ešte budeš rád, keď ti ostane aspoň to. — Chvíľu sa škriepili, až sa rozhodli, že sa najprv podívajú hlbšie do hôr.
Na veľkú radosť objavili pod úpätím prvej strmej veľhory malé jazierko s bujnou vegetáciou dookola. Na plochom skalnom útese nad vodou odpočívali bielokrídli vtáci, pripomínajúci naše plameniaky. Dvoch z nich hneď ubehlíci ulovili a vydali sa do pralesa na brehu jazierka.
Postupovali hlbšie a hlbšie, až sa octli v širokom údolí, ktoré sa rozostupovalo do nedohľadnej roviny.
— Úplný raj, nič lepšieho sme si ani nemohli želať, — pochvaľoval si krajinu Gruber. — Ani jaštery nás tu neotravujú…
Na spiatočnej ceste nazbierali plné batohy najčudnejších plodov. Nasypali ich do gumeného člna, ktorý vtiahli na kraj pralesa. McHardy na nich hneď vykonal chemickú skúšku. Z celej kopy vybral asi päť, ktoré sa zdali nezávadné. Obsahovali podobné látky ako jedlé plody na Zemi.
Dlho nad nimi sedeli v rozpakoch. Nikomu sa nechcelo začať s ochutnávaním.
— Nech to skúsi najprv Kraus — má už skúsenosti s banánmi… — navrhol škodoradostne Gruber. Kraus ho premeral privretými očami:
— Vari som sa ja opíjal? — Ale niekto to začať musí, ináč tu budeme sedieť do večera. Nech rozhodne lós…
Losovali, losovali — až sa povadili. Každý z ťahajúcich tvrdil, že bol vylosovaný podvodne.
— Zbabelci, — hodil Kraus opovržlivo rukou a opatrne zahryzol do slivkovomodrej bobule. — Je sladká — a celkom príjemná, — utrúsil spokojne a rýchle ju celú prehltol. McHardy a Gruber s napätím očakávali, čo sa bude robiť.
Odvážna skúška sa skončila nad očakávanie dobre. Napoludnie sa ubehlíci vracali s plnými žalúdkami výživnej sladkej dužiny. Ešte toho istého dňa presťahovali Lastovičku na jazierko. Upevnili ju lanami ku kmeňom mohutných stromov, ktoré súčasne svojimi košatými korunami vytvárali ideálnu skrýšu pred zvedavými zrakmi nevítaných návštevníkov zo vzduchu.
Na druhý deň zistili, že aj mäso bielych vtákov je jedlé. Nepríjemnú chuť napravil McHardy ostrým korením. Na obed predložil svojim kamarátom voňavú pečienku. Po mnohých rokoch sa zahryzli do prirodzeného čerstvého mäsa…
— Máme z pekla šťastie, — pochvaľoval si Gruber. — Lepšie miesto by sme nenašli ani na Zemi. Prichodím si tu naozaj ako v raji — pečené moriaky nám tu bezmála lietajú do úst. A ako sme tu krásne schovaní! Z troch strán nás kryjú nedostupné hory — a aj údolie je dobre uzavreté pralesom. Sme tu pekne v závetrí — a jaštery nech si robia, čo chcú. Ba ani Kvarťanov a svojich drahých kolegov sa nemusíme báť. Keby nám sto ráz preleteli nad hlavou, neobjavia nás. Nech sa tam lopotia so stavbou! Nám to neprekáža — my teraz máme dovolenku… — Kraus netrpezlivo hodil rukou, akoby odháňal chmúrne myšlienky.
— Nerád by som, aby táto naša dovolenka trvala naveky. Životné podmienky sú tu skvelé, to je pravda, ale ako sa to všetko skončí? Tamtí sa nakoniec dostanú domov. Alebo sa im podarí opraviť Lúč alebo podať zprávu pomocou gravitácie. Zo Zeme im potom určite prídu na pomoc — a my tu ostaneme navždy uväznení. — A nie je lepšie takéto väznenie vo voľnej prírode — ako pohodlný pobyt na šibenici? — Ironicky sa opýtal McHardy. — Len si nepripúšťaj nijaké starosti a buď rád, že si rád. Odrazu sa ti cnie za domovom…Odkedy, prosím ťa, si sentimentálny? Hlavná vec, že sa nám tu dobre darí — a na ostatnom nezáleží…
— Uvidíme, ako budeš spievať o desať-dvadsať rokov. A čo budeš robiť, keď zostarneš? Ja tu v nijakom prípade ostať nemienim…
— A čo chceš robiť? — opýtal sa prekvapene Gruber.
— Alebo sa nejako vpašujem do lietadla, ktoré poletí na Zem, alebo sa pokúsim prebiť sa naspäť na Lastovičke.
McHardy pokrútil hlavou.
— Nezmysel. S tou sa dostaneš najďalej ak k niekoľkým susedným planétam. O niekoľko rokov by sa ti premenila na letiacu truhlu. Radšej by sme to mali skúsiť s Kvarťanmi. Rozhodne sme chytrejší ako oni, aj s tými ich nezmyselne pokrútenými konštrukciami. Za nejaký čas si z nich urobíme poslušných otrokov a postavia nám nádherné medzihviezdne lietadlo. Až potom sa vrátime domov — ako páni. A k tomu vezmeme so sebou armádu dobre vyzbrojených vojakov, ktorých budeme z novej africkej skrýše posielať na výboje po celej zemi…
— A čo, ak tí skutoční Kvarťania sú naozaj neviditeľní? — namietol Gruber. — Možno ovládajú prírodné zákony už natoľko, že sa náročky robia neviditeľnými…
— Najprv sa tam podívajme, a potom uvidíme. Najprv by sa tam mohol vybrať len jeden z nás — na výzvedy. Ty si z nás najodvážnejší, — obrátil sa McHardy na Krausa.
— Prečo práve ja? — očervenel Kraus v tvári. — Nie si hlúpy. Prečo mám ja za teba pchať prsty do ohňa? Alebo tam pôjdeš ty, alebo pôjdeme na výzvedy všetci traja. Ostatne ešte stále som tu vodcom ja. Vyberieme sa ta spoločne, a to hneď zajtra. A komu sa môj rozkaz neľúbi…