Škriepka trvala až do večera. McHardy a Gruber navrhovali odklad, ale Kraus neustúpil.
— Vyberme sa ta teda na člne a Lastovičku nechajme na jazere. Bude to mene nápadné, — povedal nakoniec McHardy, keď videl, že niet iného východiska. Kraus bol zatiaľ pre neho väčším nebezpečenstvom ako neznáme tvory…
Po nepokojnej noci vydal sa čln na cestu. Ubehlíci preplávali roklinou a rozsiahlymi močiarmi a po prúde sa čoskoro dostali k veľrieke. Aby ich nezastihli valiace sa mútne vody, držali sa ustavične pri brehu.
— Musíme si chvíľku odpočinúť, už nemôžem ďalej, — vyhlásil pred veľkou zákrutou McHardy a pustil veslo. — Trošku by sme sa mali posilniť…
— Ja viem, zacítili ste vôňu banánov, — uškľabil sa Kraus. — Ale nech, pochutnajte si. Rovnako by som vás do osady ináč nedostal. Takto si aspoň dodáte odvahy.
Po malom občerstvení pokračovali v ceste. Za veľkou zátokou sa na druhom brehu zjavila osada neviditeľných. Kraus prirazil k brehu.
— Skryjeme sa v pralese a počkáme do večera, po tme sa ľahšie dostaneme do osady.
Kraus so samopalom na kolenách pozorne sledoval záhadnú osadu na druhom brehu. Nervy mal napäté do prasknutia. Rozčuľovalo ho mŕtve ticho na nádvorí pod štíhlymi ihlanmi, i bezstarostný pokoj obidvoch kolegov. Omámení alkoholom spokojne spali za jeho chrbtom. Chvíľami hlasito zachrápali do tichej noci.
A čas sa nemožne vliekol…
Konečne zapadlo najväčšie slnko. Nad obzorom sa zachvel zlatý svit večerných zorí. Z červenkavej žiary vystúpil odrazu vejár oslňujúcich lúčov, ktorý sa rýchle rozprestrel po celej oblohe. Zväzky lúčov sa mihali zo strany na stranu a prekrývali sa, akoby sa niekto s klamným vejárom hral.
Prekvapený Kraus zatriasol Hardyho.
— Čo, čo — sa robí? — Jachtal McHardy zmätene a nechápavo vypliešťal oči na rozmihanú oblohu.
Žiariaci vejár menil postupne farby. Oslňujúce žlté lúče zoranžoveli, až sčerveneli — a nakoniec zhasli v bledom fialkovom svetle. Oblohu zastrel priesvitný zelený závoj, pretkaný mátožnými tieňmi.
Strašidelné krásny zjav zrazu zmizol, akoby ho pohltili mračná, a celá krajina odrazu utonula vo tme. Ale len na chvíľu. Neďaleko osady sa vzniesla nad obzor červená Proxima. Ohlásila sa podobným vejárom mihotavých lúčov ako zapadajúca Alfa Centauri A. Krvavý vejár sa o chvíľu zmenil na svätožiaru, ktorá objala Proximu ako slnečná koróna.
Krausovi sa s pomocou McHardyho podarilo konečne zobudiť i Grubera.
— Tak vstávaj, ideme, — usiloval sa dať dôraz šeptaným slovám, — vy dvaja budete veslovať, aby ste sa trochu prebrali, a ja budem zaisťovať bezpečnosť. Teraz ide o všetko — neznesiem nijakú nedisciplinovanosť, — výhražne zodvihol samopal.
— Musíme sa čo najrýchlejšie dostať na druhú stranu. Nadídeme si pozdĺž brehu, ináč by nás prúd zaniesol ďaleko od cieľa…
Vetrík, podúvajúci od juhu, príjemne ochládzal rozpálené čelá plavcov. Na mierne zvlnenej hladine rieky sa trblietavo mihal odraz Proximy so svätožiarou, prerušený na druhom brehu tmavou siluetou podivných stavieb. McHardy a Gruber veslovali ako stroje.
— Podívam sa ta prvý, aby ste nemysleli, že som zbabelec, — odhodlane vyhlásil Gruber, sotva došli k nízkemu brehu a čln s nákladom zatiahli do vysokej trávy.
Kraus mykol plecami.
— Ako chceš, ale nerob hlúposti… — Gruber vytiahol z člna samopal a opatrne sa prikrádal k osade. Po niekoľkých krokoch sa obzrel. Tu ho už kamaráti nevidia, môže sa posilniť. Vytiahol z vrecka podlhovastý plod a odhryzol z neho konček. Ale jazyk s kúštikom banána mu zdrevenel.
V škáre medzi trsmi zbadal pohybujúci sa tieň. Zodvihol zrak a od hrôzy zajajkal. V červenom svetle Proximy stálo na mocných nohách obrovské zviera s neúmerne veľkou hlavou a krátkymi prednými nohami. Vedený pudom sebazáchovy bezhlavo sa rútil naspäť.
— Jašter — jašter — rýchle preč, — volal zúfale. Kraus ho zadržal a nasrdene mu pritisol dlaň na ústa.
— Opilec! Tie tvoje halucinácie nás ešte privedú do nešťastia. Ja ti dám ja — ja —. — Posledné slová mu uviazli v hrdle. Ako zhypnotizovaný vyvalil oči na obludu, ktorá sa hrozivo týčila oproti oblohe nad brehom.
McHardy, ktorý si jediný zachoval duchaprítomnosť, sa narovnal a stisol spúšť samopalu. Vyšľahli plamene a do tichej noci zabubnovala salva.
Ubehlíci sa dali na útek. Zviera sa zakolísalo a urobilo niekoľko krokov. Na brehu stratilo rovnováhu. Zakrútilo sa okolo svojej osi a bezvládne sa zrútilo do vody. Niekoľko ráz sa ešte kŕčovito zatriaslo a zmizlo v hlbinách.
— Vidíš — vravel som ti, že je tu plno jašterov. Vráťme sa domov do hôr.
— Radšej sa poď rýchle skryť, — zvolal Kraus z hustého krovia. — Streľba iste vzbúrila celú osadu.
Gruber vzdorovito hodil hlavou a ani sa neobzrúc, tackavo vykročil smerom k člnu.
— Stoj! Zničíš seba i nás, — zúfalo zvolal Kraus. — Na rieke ťa Kvarťania uvidia ako na dlani…
Gruber kráčal ďalej — ako vo sne.
— Načo sa s ním zabávaš, — McHardy pomaly dvihol hlaveň samopalu. Kraus mu vyrazil zbraň z rúk.
— Šalieš? Nevidíš, že je opitý? Chceš, aby sme tu ostali sami dvaja? Postrieľajme sa teda hneď navzájom a je po trápení. — Rozbehol sa za Gruberom, omráčil ho úderom do tyla a odvliekol do krovia.
— Čo teraz? — opýtal sa hlúpo McHardy.
— Čakať — viacej sa teraz urobiť nedá. Uvidíme, čo sa bude robiť v osade. Ľahli si vedľa omráčeného chlapa a načúvali.
McHardymu sa zakrútila hlava krátkym závratom. Viečka mu oťaželi od únavy. Pomaly usínal.
Najmenší šelest prešiel predráždenými Krausovými nervami ako elektrická iskra. Hrudník mu zvieral strach a krv mu ohlušivo búšila do slúch. Opatrne sa nadvihol, aby mohol osadu prezrieť.
— Nespi, — dotkol sa McHardyho neočakávane nežne. — Nikde sa nič nehýbe. Kvarťania spia asi veľmi tvrdo, alebo sú vôbec hluchí — čert ich vie.
— Skorej si myslím, že noc je pre nich deň, že sú práve všetci na nejakej výprave, — uvažoval rozospatý McHardy. — Doma ostali len stráže a s tými sa už nejako dorozumieme…
— A možno sú úmyselne takí pokojní, aby nás vlákali do pasce. Dostali sme sa do peknej kaše. Vrátiť sa nemôžeme, postrieľali by nás na rieke ako mačky…
Počkajme teda do rána a vojdeme do osady za vidna — bez skrývania, aby bolo vidieť, že nemáme nepriateľské úmysly.
Kraus súhlasil. Prikradol sa k člnu, vybral z neho najdôležitejšiu batožinu a rozložil ju v kroví okolo seba, aby ju mal pri ruke. McHardy medzitým zaspal.
Krausovi sa chvíľami snívalo, že veľké gule, pripevnené na vysokých ihlanoch, svetielkujú fialovým svetlom. Sprvoti si myslel, že je to zrakový klam, aký niekedy vzniká pri veľkej únave. Skoro však spoznal, že je to skutočnosť. Niekoľko gúľ zrazu zasvietilo belasým svetlom. Pohasli. O kus ďalej sa rozsvietili iné, tentoraz červené.
A potom žlté. A zasa belasé…
„Kvarťania asi signalizujú,“ pomyslel si a pričupil sa ešte viac k zemi. McHardyho radšej nebudil, aby zabránil rozhovoru, ktorý by mohol prezradiť skrýšu. Gule žiarili čoraz intenzívnejšie.
Odkiaľsi zďaleka sa ozvalo suché zapraskanie a hneď nato výbuchy, pripomínajúce streľbu z diel. Kraus sa poľakane obzrel a stŕpoclass="underline" Na obzore šľahali k nebesiam plamenné jazyky. V ich matnom svite sa zjavili kužeľovité vrcholy hôr.