Zaduneli nové výbuchy, oveľa mocnejšie. Pôda sa citeľne zachvela.
McHardy sa prebudil. V rozospatosti zabudol na opatrnosť. Vyskočil a zmätene sa obzeral.
— Čo sa robí? Útočia na nás? — zakoktal. Kraus ho stiahol na zem.
— V našich horách vybuchlo niekoľko sopiek, — riekol temným hlasom. — Naša Lastovička určite zhorela v plameňoch.
McHardy sa obrátil horeznačky a neprítomným zrakom pozeral na oblohu. Pomaly vytiahol z vrecka podlhovastý plod. Kraus bezradne mykol plecami…
Ráno sa ohlásilo tak isto nádhernou žiarou, v akej dohasínal minulý deň. Gruber sa prebral z mrákot a udivene sa obzeral. McHardy ho potľapkal po pleci.
— Preber sa, spachtoš, čakáme na teba…
— Teda ideme, — riekol rezignovane Kraus a vstal.
— Odvážnemu šťastie praje, — pokúšal sa o úsmev McHardy. Gruber nechápavo krútil hlavou a pokrivkával za svojimi priateľmi.
Čoskoro došli ku kraju veľkého dláždeného štvorca, ktorý bol asi o meter vyvýšený nad ostatnou rovinou. Nerozhodne zastali a s vytržením pozerali na nezvyčajné stavby. Do belasej oblohy sa zabodávali štyri štíhle hladké ihlany asi päťdesiat metrov vysoké, s veľkými dúhovo sa ligotajúcimi guľami na vrcholoch. V ľavom rohu dláždeného štvorca stál o niečo väčší ihlan bez záhadných gúľ — a vpravo najčudnejšia stavba zo všetkých. Obrovská pologuľa, na ktorej boli pripevnené tri konštrukcie so širokými špirálami. Boli to tie isté, ktoré podľa zistenia Krausovho na prvom prieskume nepozorovateľne menili polohu.
— Prichodím si tu ako Napoleon pred egyptskými pyramídami, — zvolal McHardy, aby si dodal odvahy. — Zdá sa mi, že aj tieto stavby sú iba pomníky dávno zašlej slávy. Nikde ani živej duše a nikde ani okno ani dvere. Ako tu môžu bývať ľudia?
— Ty si naivný, — zasmial sa Gruber. — Títo ľudia vyzerajú celkom ináč ako my. Hádam ani vôbec nedýchajú. Alebo sú naozaj neviditeľní, — dodal tichšie.
Kraus odmietavo hodil rukou.
— Nezmysel. A pyramídy sú to tiež nie. Gule nesvietili v noci samy od seba. Kvarťania asi dávali niekomu znamenie, že sa blížime. Pravdepodobne nás tu dávno sledujú nejakým radarom. Nestrácajme čas a radšej poďme ďalej. Alebo nám niekto vyjde v ústrety, alebo objavíme nejaký podzemný vchod…
Gruber ako prvý vyskočil na dlažbu a neistým krokom vykročil. Obidvaja chlapi ho nasledovali. Kraus sa ustavične obzeral na všetky strany. Ale nič sa an len nepohlo. Iba vietor občas zašumel v podivných konštrukciách…
Pri najväčšom ihlane zastali. McHardy opatrne siahol na jeho stenu, akoby skúšal, z akého materiálu je postavený.
— Vyzerá to ako betón, ale betón to nie je, — uvažoval nahlas.
— Škoda, že tu nemáme potrebné prístroje, — vzdychol si Kraus, ktorý zo všetkých síl premáhal únavu zo vzrušujúcej prebdenej noci.
— Pozvi si teda na to Navrátila, Molodinovú a Svozilovú, — uškrnul sa Mc Hardy. — Oni ti už všetky tie záhady dôkladne rozlúštia. Prezrime si radšej tú stavbu zo všetkých strán, azda nejaký vchod objavíme.
— Mal si pravdu, — zvolal Gruber, ktorý šiel ustavične prvý. — Táto guľa sa určite pohybuje, — ukázal na veľkú pologuľu, ktorá vyčnievala nízko nad zemou zo šikmej steny.
Všetci traja sa o ňu opreli, ale darmo. Nepohla sa ani o milimeter. Pokúšali sa teda obrátiť ju okolo osi. Tiež bez výsledku.
— Rozstrieľajme ju, — mienil Gruber.
— Zavolajme, možno sa niekto ozve, — navrhoval McHardy.
Ostalo však len pri slovách.
Kraus konečne objavil v múre malý reliéf, pozostávajúci z troch pologúľ, ktoré vytvárali pravidelný trojuholník. Pri pozornejšej prehliadke zistil, že pologule sú z iného materiálu ako základná doska reliéfu.
— Sláva, zámku pokladnice už máme, — zaradoval sa. — Teraz už len heslo a nedobytnú pokladnicu otvoríme. — Stálo to síce hodne námahy a premýšľania, ale nakoniec sa Krausova domnienka potvrdila. Po mnohých pokusoch sa im konečne podarilo objaviť heslo skrytého mechanizmu. Sotva stisli tri drobučké pologule tesne k sebe, veľká guľa v múre ihlanu sa začala krútiť. Keď sa obrátila tou stranou, v ktorej bol široký okrúhly otvor, opäť sa zastavila.
Ubehlíci zatajili dych a so strachom očakávali, čo sa bude diať ďalej. Každá minúta sa im zdala večnosťou.
Otvor bez najmenšej známky života znudene zíval do vydláždeného nádvoria.
— Aha — vchod, ideme dnu, — spamätal sa konečne Gruber. McHardy nervózne vystrčil bradu a pomykal plecami.
— Máš pravdu, načo čakať. Ale ty tam nesmieš vojsť prvý, si opitý, — odsotil Grubera a nečakajúc na odpoveď, vliezol do otvoru a po bruchu sa vtiahol dnu.
Kraus s Gruberom sa nahli nad otvor a napäto načúvali. Šramot čoskoro utíchol a vo vnútri záhadnej stavby zavládlo strašidelné ticho.
Grubera dlhé čakanie znervózňovalo.
— Idem za ním. Ak mu niečo urobili, ja im ukážem, — povedal výhražne a zatackal sa.
— Nikam nepôjdeš, — rozkázal Kraus. — Ostaneš tu na stráži, podívam sa tam sám. A nerob tu nijaké hlúposti. Máš ešte banány?
Gruber pokrútil hlavou a pohodlne sa oprel o stenu.
Kraus sa na neho ešte raz prísne podíval a opatrne sa vopchal do otvoru. Čoskoro sa dostal do širokej chodby, v ktorej mohol postupovať dopredu kľačiačky.
Chodba vyústila do priestrannej haly, ožiarenej matným svetlom. Opatrne nazrel dnu. Od ľaku vykríkol a celé telo mu roztriasla zimnica. Priamo oproti nemu stál obrovský jašter s dlhým, nabok skrúteným krkom. Uprostred jeho podlhovastého tela svetielkovala kostra, jasne viditeľná cez priehľadné svaly.
Krausov vypleštený zrak mimovoľne skĺzol k nohám netvora. Boli pripevnené na vysokom podstavci…Preľaknutý človek sa rýchle spamätal. Dokonca sa zasmial.
— Už sa bojím aj figurín v panoptiku…
Nesmelo vstúpil do haly a rozhliadol sa. Celú ju zapĺňali nemenej fantastické tvory. Pôsobili takým skľučujúcim dojmom, že votrelca opäť čoskoro opustila odvaha.
— McHardy, — zašeptal do neznámych priestorov. Žiadna odpoveď.
— McHardy, kde si? — opakoval stiesnene.
Opäť mlčanie. Položil ukazovák na spúšť samopalu a neistým krokom obišiel jaštera.
Uprostred haly visela nad dlážkou obrovská guľa s plasticky vyznačenými pevninami na hladkom podklade, naznačujúcom more.
V polotme za veľkým glóbusom číhalo nové prekvapenie: priehľadné modely Kvarťanov s netopierími krídlami, s ktorými sa výprava stretla v údolí Svetiel.
— Toto všetko ešte nič nie je, — ozvalo sa znezrady za Krausovým chrbtom. — Neľakaj sa, to som ja.
McHardy chytil priateľa za ruku. — Poď pozrieť do vedľajšej miestnosti. Alebo uvidíš to isté čo ja, alebo som dostal delírium tremens…
Len čo prešli okrúhlym otvorom, McHardy mlčky ukázal nahor. Vysoko nad ich hlavami bola veľká pologuľa, ktorá tak isto ako v planetáriu žiarila tisíckami drobných hviezd. Uprostred pologule však bolo čosi, čo ľudské oči dosiaľ nevideli: vo voľnom priestore sa pomaly krútili okolo seba dve malé slnká — a okolo nich ešte pomalšie obiehalo maličké, červeno svietiace.
— Živý model trojhvezdia Centaura, — vydýchol prekvapený Kraus. — Modely sĺnk nie sú na ničom zavesené, — dodal ohromený.
— To ešte nič nie j e — pozri sa pozornejšie: okolo sĺnk obiehajú planéty. Vidíš, ako rýchlo krúžia? A aj plávajú voľne vo vzduchu. Ako je to možné? Aký mechanizmus ich poháňa, keď nie sú s okolím nijako spojené?