Kraus sa zrazu strhoclass="underline"
— Vráťme sa, bojím sa, aby Gruber niečo vonku nevyviedol.
Gruber už pri vchode do ihlanu nestál. Darmo ho hľadali po celom nádvorí, i v uličkách medzi stavbami. Iba pri veľkej pologuli s konštrukciami objavili niekoľko odhodených šupiek z omamných banánov.
— Je zle, — zúfalo povedal Kraus. — Hľa — niekto ho vtiahol dnu, — hodil hlavou smerom k podobnému vchodu, ktorý objavili na najväčšom ihlane.
Po krátkom váhaní sa rozhodli, že ho pôjdu hľadať. Vchod do priestrannej stavby s pokrútenými konštrukciami bol oveľa širší ako do ihlanu, takže mohli postupovať dopredu vzpriamení. Na niekoľkých miestach prepínalo chodbu potrubie, vychádzajúce odkiaľsi z hlbín zeme. Čím hlbšie prenikali dnu, tým mocnejšie ich ovládal pocit, že strácajú pôdu pod nohami. Na konci chodby, uzavretej nízkym zábradlím, si zrazu uvedomili, že stratili akúkoľvek váhu, že zemská gravitácia na nich nepôsobí, tak isto ako v medziplanétnom lietadle. Kŕčovite sa pridŕžali zábradlia a kužele reflektorov zamierili do priestoru pred sebou. Z tmy vystúpila pred nich rozsiahla jaskyňa guľovitého tvaru. V jej strede bola niekoľkými konštrukciami pripevnená guľa z lesklého modrastého kovu. Lúčovite sa do nej zbiehalo niekoľko rúr.
Kraus sa nahol ponad zábradlie, ale hneď poľakane cúvol naspäť.
— Niekto pláva priamo k nám, — zašepkal sotva čujno a rýchle sa obrátil k východu.
— Je to Gruber, neboj sa. — O chvíľu sa skutočne pred ústím chodby ukázal plávajúci človek. k svojim kolegom bol obrátený chrbtom, akoby ich dosiaľ nezazrel. Kraus na neho zavolal, ale Gruber sa ani nepohol. Nevšímavo pokračoval ďalej vo svojej čudnej púti pozdĺž jaskyne.
Obidvaja chlapi ho sledovali ako prízrak.
— Možno je omráčený, musíme ho nejako zachrániť, — šeptal Kraus. — Počkaj tu, zabehnem k rieke po lano…
— Nikam nechoď, je to zbytočné, zase sa k nám vráti na dosah. Podívaj sa, obieha okolo stredu jaskyne ako obežnica… — Krausovi z chladnokrvnéh prirovnania prebehol mráz po chrbte.
Konečne sa Gruberovo telo opäť priblížilo. McHardy vtiahol nešťastníka do chodby a posvietil mu do tváre. — Je mŕtvy, — riekol skleslo.
— Naozaj mŕtvy, — potvrdil Kraus, keď bezvládne telo dôkladne prezrel. — Zabil ho elektrický prúd…Svozilová by mu ešte mohla vrátiť život… — Chytil sa za hlavu.
— Prekliaty život…Vráťme sa radšej naspäť medzi našich…Ináč sa tu určite zbláznime. Zahynieme rovnako ako on…
SKROTENÁ SOPKA
Život v podzemnom obydlí bol čoraz neistejší. Na stavbe novej obytnej budovy na Prestretom stole sa bojovalo o každú minútu. Sotva vedci dokončili strechu, presťahovali do nedokončenej budovy všetko provizórne zariadenie zo spálni i z laboratórií a zo spoločenskej miestnosti klubovne.
— Prvé víťazstvo je tvrdo vybojované, priatelia, — ujal sa slova akademik Navrátil. A kým naša kúzelníčka súdružka Molodinová pripraví slávnostnú hostinu, poviem vám niekoľko slov.
— Ešte pred niekoľkými týždňami sme si často zavzdychli:
Ach, kam sa podeli tie časy, keď lietavali po svete klobásy. Dnes už.
Nedokončil. Svetlá v klubovni zrazu oslepli.
Hneď potom prenikol do sály ohlušujúci rachot. Bolo počuť niekoľko zdesených hlasov.
Wroclawski priskočil k obloku a strhol zatemnenie.
— Naša podzemná elektráreň, — vykríkol a zatackal sa.
Stemnetá obloha nad drobiacimi sa skalami rozhorela sa červenou žiarou.
— Fajka soptí, — zvolal Fratev zdesene. Rozsotil skupinu vedcov a vybehol z budovy.
O chvíľu bol na letisku. Rýchle naštartoval helikoptéru, a kým sa ostatní spamätali, vznášal sa vo vzduchu.
— Pozor, pozor, — volal zúfalo do mikrofónu, umiesteného na krku. — Blížim sa ku kráteru sopky. Dym mi prekáža vo výhľade, usilujem sa dostať nižšie…Teraz už vidím dobre. Mohutný prúd lávy sa valí po kráteri smerom k Prestretému stolu. Zachráň sa, kto môžeš…
— Tu Navrátil…hneď sa vráťte, ide o životy všetkých… — ozval sa chrapľavý hlas v slúchadlách.
— Hneď som pri váááá…— Fratevovi zlyhal hlas. Pretiahol poslednú slabiku a odrazu zmĺkol.
— Všetko v poriadku — len malé škrabnutie do sluchy, — ozval sa opäť.
Helikoptéra kolísavo zastrihala vrtuľami a ťažko dosadla na plochu letiska neďaleko skupiny vedcov.
Navrátil mykol kľukou a v mihu stál v kabíne lietadla vedľa Frateva. Pod pazuchou zvieral veľký kovový valec.
— Späť nad sopku, nad parazitický kráter, — povedal zadychčane.
Fratev mlčky prikývol.
Do kabíny prenikol štipľavý dusivý dym.
— Pozor, pozor, o chvíľu zhodím atómovú nálož, — zvolal Navrátil, keď sa ocitli nad strmou stenou na druhej strane kráteru. — Bomba je síce zavesená na padáku, ale aj tak nám veľa času nezvyšuje. Keď vám poviem, usilujte sa dostať z dosahu výbuchu čo najrýchlejšie…Bol by v tom čert, aby sme lávu neposlali inou cestou…
— …Teraz!..
Helikoptéra poskočila vo vzduchu a neisto sa zakolísala.
Navrátil zdesene pozrel na Frateva. Hlava sa mu beznádejne skláňala nad hlavnou riadiacou pákou. Chytil ho za vlasy a pozrel mu do tváre. Obidve líca mu zalievala krv…
Kŕčovite chytil riadenie.
Helikoptéra prudko skočila do výšky. Okolo nej — ako vyhrážka poslednej chvíľky v živote — vznášali sa kusy rozžeravenej lávy…
Veľké žlté slnko zapadlo za holé vrcholy hôr. Oblohu rozstrihla červená vejárovitá žiara.
Madarász naštartoval helikoptéru a vzniesol sa s ňou do výšky. Ešte raz sa obzrel na budovu, ktorej ožiarené obloky prezrádzali, že takmer všetci osadníci sú doma. Hladina Nádeje sa poihrávala s mihotavou žiarou, v malej zátočine sa na plavákoch kolísal strieborný Šíp.
Madarász obrátil zrak na druhú stranu. Zachvel sa. Údolím svetiel sa valil hustý dym, zrážaný vetrom k zemi. Nad ním zúfalo trepotali blanitými krídlami Kvarťania, ktorí v zmätku zabudli na útek.
Sopka Fajka hrozivo šľahala plameňmi z obidvoch kráterov. Láva, ktorá ešte pomaly vytekala z bočného krátera, na povrchu rýchle tuhla a vytvárala kostrbatý povrazový prúd. V niektorých miestach plyny a vodné pary pretrhli stuhnutý pancier a vytvorili miniatúrny kráter, z ktorého sa s praskotom rozstrekovala žeravá láva.
Helikoptéra zamierila priamo na sever, priamo k rovníku. Madarász sa neponáhľal, lebo sa už rýchle blížil vhodný čas na vysielanie gravitačným vysielačom. Pologuľa Kvarty, na ktorej vysielač stál, obracala sa totiž smerom k našej slnečnej sústave.
Stroj ľahko dosadol na plošinu blízko nevysokej konštrukcie. Madarász vstúpil do menšej kabíny a zapol gravitor. Bol taký vzrušený, že celé pasáže vysielaného textu musel opakovať.
Telegrafný kľúč monotónne spieval.
— Dnes vám prinášam ešte žalostnejšie zprávy ako včera. Inžinier Fratev bol smrteľne ranený. Prerazilo mu lebečnú kosť a časť tváre spálilo. Spoločne s akademikom Navrátilom hrdinsky nasadil život za nás za všetkých. Doktor Wroclawski bojuje o jeho život. Strata krvi bola ihneď nahradená transfúziou, no aj tak je pacient stále v bezvedomí.
Ako k tomu nešťastiu došlo? Včera sme vám oznámili, že sopka Fajka práve vo chvíli, keď som vám odovzdával naše skúsenosti z letu medziplanétnym priestorom a z Kvarty, nečakane vybuchla. Akademik Navrátil dokončil na šťastie atómovú nálož, ktorou sme chceli uvoľniť bočný kráter sopky, aby lávové prúdy nezničili našu osadu. Inžinier Fratev bol na prieskumnom lete nad vulkánom zasiahnutý polotuhou sopečnou bombou do čela. Považoval to za ľahké poranenie — a ani Navrátilovi nič nepovediac — letel s ním nad vulkán ešte raz. Navrátil jeho zranenie spozoroval až po výbuchu, ktorý otvoril upchatý bočný kráter. Wroclawski podľa rany na čele súdi, že úlomok kameňa preletel pri výbuchu podivnou náhodou oblokom a na nešťastie zasiahol Frateva.