Novo dostavanú budovu na Prestretom stole sme síce zachránili, ale podzemné obydlie sa zosunulo. Okrem inžiniera Frateva sa nikomu nič nestalo — všetci sú zdraví. Podzemná atómová elektráreň je však zničená. Ostal nám len jediný reaktor, ktorý je zamontovaný v Šípe, a ten nám nedá toľko energie, aby sme mohli postaviť oceliareň a vyrobiť náhradné diely pre poškodený Lúč. Sme zúfalí.
Ostáva nám jediná nádej: požiadať Kvarťanov o pomoc. Podľa dômyselných konštrukcií, ktoré objavila Svozilová, usudzujeme, že dokonale ovládajú techniku a majú aj oceliareň.
Na dovŕšenie nešťastia ožíva na mnohých miestach planéty búrlivá sopečná činnosť, ktorá dvíha celé nové pohoria.
Dúfame, že nás Kvarťania prijmú priateľsky a že v nás nebudú vidieť okupantov planéty. Problém, pravda, bude, ako sa s nimi dorozumieme…
Ďalšie starosti nám spôsobujú Severson a Svozilová. Už niekoľko dní nám nepodali zprávu zo svojej cesty okolo Kvarty. Možno sa im iba poškodili vysielače.
Pre dnešok končím — ohlásim sa zajtra…
Madarász vypol gravitor a vrátil sa k ostatným súdruhom.
Fratev ležal na operačnom stole, obstúpený vedcami v bielych plášťoch.
— Dnes v noci sa všetko rozhodne, — šeptom vysvetľoval Watson.
Úporný boj o Fratevov život trval až do rána.
Práve za svitania zachytil astrotelevízor odpoveď zo Zeme.
— Statoční dobyvatelia vesmíru, drahí priatelia! Sme s vami! Vydržte!
Na nových medziplanétnych lietadlách „Fotón“ a „Elektrón“ dokončujeme posledné práce.
Zajtra o 5,30 stredoeurópskeho času štartujú. Čakajte nás o štyri roky.
Madarász, ktorý zprávu prijímal, neveril svojim očiam. O štyri roky? Nepomýlili sa? Či sa im azda podarilo zvýšiť rýchlosť lietadiel až na hranicu svetelnej rýchlosti?
Rýchle vybehol na chodbu. Oproti nemu sa ponáhľal Čan-su. Radostne zamával rukami a oči sa mu ešte viacej rozžiarili.
— Prvý boj je vyhraný, náš Fratev bude zachránený! A hlas mu zlyhal…
SKALNÉ MESTO
Alena Svozilová so Seversonom sa konečne vrátili z dlhej dobrodružnej cesty. Hneď na druhý deň, len čo si pútnici odpočinuli, premietol Severson dlhý dokumentárny film, ktorý so sebou priviezli.
Pozrime si tento film spoločne so statočnými dobyvateľmi vesmíru…
Sála, voňajúca novosťou, zmĺkla. Svetlá zhasli.
Na striebornom plátne sa ukázal obraz krajiny, ubiehajúcej hlboko pod lietadlom.
— Hneď za Prieplavom dobyvateľov vesmíru sa nám vynorili z hmiel novo vzniknuté sopky, ktoré podstatne zodvihli západný breh svetadielu, nazvaného na počesť Zeme Geózia, — sprevádzal meniaci sa obraz Seversonov hlas.
— Čoskoro potom sme objavili záhadné stavby s čudnými konštrukciami, ktoré svedčia o vyspelej kultúre ich staviteľov. Žiaľ, zatiaľ sú jediné, ktoré sme dosial na Kvarte objavili. Prehliadka osady nám určite ukáže ďalšiu cestu k inteligentným obyvateľom tejto planéty. Najprekvapujúcejšia je skutočnosť, že dvaja z nich, ktorých sme zazreli na nádvorí osady, sú veľmi podobní nám ľuďom…
Opúšťame obydlie mysliacich tvorov a odbočujeme vľavo k veľkému pohoriu, ktoré nám zatiaľ zastiera výhľad na more. Stúpame do výšky, aby sme nadleteli nebezpečný mrak popola, vyvrhnutého množstvom soptiacich vulkánov.
Pristávame v zálive, ktorý vytvoril polostrov, veľmi pripomínajúci svojím tvarom konskú hlavu. Na skale na brehu pripevňujeme prvú automatickú meteorologickú stanicu…
Letíme nad skupinou ostrovov ďalej na juh. Oceán pod nami má čoraz nezvyčajnejšiu farbu. Zdá sa nám, že jeho hladina je pomaľovaná do nekonečna ubiehajúcimi pásmi. Až po pristátí pri jednom z nádherných ostrovov si môžeme tento zjav aspoň čiastočne vysvetliť. Oceán pretínajú niekoľkými smermi morské prúdy, ktoré odkiaľsi prinášajú sopečný popol.
Veľkým oblúkom sa vraciame opäť k rovníku. Cestou umiestňujeme ďalšie automatické stanice. V zálive podkovovitého ostrova nás vítajú čudné morské zvieratá…
A konečne zase pevnina. Po krátkom lete sa ocitáme pred veľkou hmlovou clonou, visiacou od mračien až po zem. Vlietame do hmly. Naše prístroje zúfalo signalizujú, že mliečna hmla okolo nás je v skutočnosti horúcou parou. Takmer kolmým letom unikáme z nepríjemného kúpeľa. Na obrazovkách radara sledujeme krajinu pod sebou. Vznášame sa vysoko nad morom.
Spresňujeme svoje mapy a právom objaviteľov dávame mu meno. Danteho more…
Oči všetkých vedcov priam visia na premietacom plátne. Pralesy sa rýchlo striedajú s púšťami, jazerá s močiarmi…
A more. Alena Svozilová mu dáva meno Dračie more, pretože sa pri brehoch hmýri rozprávkovými jaštermi.
— Blížime sa k najkrajším miestam na planéte, k miestam, ktoré boli kedysi pravdepodobne kolískou všetkého tunajšieho života, — pokračuje Severson v rozprávaní. — Dve veľké prikrývky s dlhými skalnatými šijami zvierajú zo všetkých strán more Života.
Spomaľujeme let na najnižšiu rýchlosť. Nechávame za sebou nespočetné množstvo koralových ostrovov, skrytých do bujnej zelene.
Len čo sa plaváky lietadla dotknú hladiny, voda sa priam spení pod plutvami miliónov rýb…Nad brehom zakrúži mračno vyľakaných lietajúcich Kvarťanov…
Tvory najrôznejších tvarov a farieb ozlomkrky bežia do pestro rozkvitnutého pralesa. Z močarísk neďaleko brehov sa s hlučným vreskom dvíhajú obrovskí vtáci.
Lietadlo konečne opúšťa more Života a letí nad pevninou, ktorá hostí statočných dobyvateľov vesmíru, nad Novou Európou.
Mierne zvlnenú zalesnenú krajinu, pripomínajúcu strednú Európu, zrazu pretína veľké jazero.
Šíp klesá, aby dvaja pútnici po neznámom svete mohli na tomto Vernovom jazere umiestniť ďalších automatických prorokov počasia. Lietadlo chvíľu ešte skáče po tyrkysovej hladine.
Teraz sa už pokojne hojdá na kotve. k brehu zamieril gumený čln, poháňaný prúdovým motorom. Pútnici v člne si pretierajú oči, aby mali istotu, či dobre vidia.
V úzkej zátoke sedí na hladine niekoľko belostné bielych lodí s bohato vykrajovanými okrajmi a zlatoružovými plachtami. Lode sa blížia — a človek nevychádza z údivu. Nie sú to lode, ale kvety obrovských rastlín, kvety úchvatných morských lekien, ktoré z času na čas presťahuje vietor aj s koreňmi na iné miesto…
Na jednom z kvetov sedí okrídlený Kvarťan. Prestrašene žmurká očkami a celý sa chveje od strachu. Strach mu zrejme nedovolil včas vzlietnuť do spásonosných výšok…
Keď sme priplávali bližšie k obrovským kvetom, zbadali sme ústie riečky, ktorou vtekala do mora voda červená ako krv, — pokračoval Severson v rozprávaní.
— Chceli sme zistiť príčinu, preto sme sa pustili po tejto rieke do vnútrozemia. Plávali sme medzi zvlnenými skalnými stenami, rozrytými ostro rezanými zvislými ryhami, až sme sa dostali k miestu, kde riečka vytekala z vnútra skál. Seversonove slová sprevádzali zábery dokumentárneho filmu…