— Čoskoro sme sa ocitli v obrovskej nádhernej jaskyni. V žiare lámp sa trblietali ľadové kvaple, ktoré ako mramorové stĺporadie podopierali vysokú povalu.
Pozdĺž stien jaskyne rástol krištáľový prales a nad ním sa majestátne vznášal mohutný organ, ktorý len čakal na čarodejného organistu, aby sa rozospieval rajskou piesňou.
Na zamrznutých krajoch jazierka belostne svietili ľadové lekna.
Vchod do ďalšej jaskyne uzavieral záves dlhých kvapľov — neklamná známka, že po celé tisícročia tadiaľ nikto neprešiel.
Rozhodli sme sa, že budeme pokračovať v ceste.
Opatrne som jeden kvapeľ odlomil a zrazil ním niekoľko ďalších. Jaskyňou sa rozľahlo rinčanie, ako keď sa rozbíja sklo — a časť závesu sa zrútila do vody.
Ďalšia jaskyňa mala trochu inakší ráz. Pri stene vyčnievali z vody žltkasté misy, vytvorené z vápenca. Na skalných previsoch sa plazili ako chobotnice pestré závesy. Potok pretekal popri pravej stene a strácal sa opäť v ďalšej jaskyni.
Vystúpili sme na pevnú pôdu a čln pripútali k stalaktitu.
Do ďalšej jaskyne sme sa dostali pešky — uzučkým priechodom medzi dvoma mohutnými stalagmitmi. Tu sa potok končil, vlastne sa strácal pod skalnou stenou. Jaskyňa bola oveľa menšia, jednoduchšia — a hlavne teplejšia ako prvá.
Presvecovali sme všetky kúty, aby sme objavili otvor, ktorým by sme mohli preniknúť ďalej, ale ustavične darmo.
— Podívaj sa, — zvolala zrazu Alena a ukázala hore.
Na pomerne hladkej stene bola veľká nástenná maľba, znázorňujúca útek najrôznejších tvorov pred výbuchom sopky.
Medzi vtákmi, letiacimi v povetrí, vznášali sa aj okrídlení Kvarťania.
Kto asi bol autorom tohto diela, uvažovali sme. Vchod do jaskyne bol predsa uzavretý. Ciagle a kvaple v jaskyniach nenarastú za noc, činnosť vody ich vytvára po celé tisícročia.
— Je celkom možné, že niekedy v dávnej minulosti tu žili rovnako inteligentné tvory, ako boli starí Babylončania alebo Egypťania, — mienila Alena. — Ale kam sa podeli? Vari zahynuli?
Znova sme sa zahľadeli na nástennú maľbu. Bola zaujímavo zhotovená. Jej tvorca sa usiloval dosiahnuť väčší dojem skutočnosti tak, že nalepil na kresby zvierat srsť a chĺpky, ktoré zrejme získal zo živých zvierat. Pri pohľade zblízka to nepôsobilo priam esteticky.
Z úvah nás vyrušil podozrivý šramot.
Rýchle sme zhasli vreckové lampy a pričupili sme sa k stene.
Hneď vedľa mňa sa ozvalo duté buchnutie, znásobené ozvenou jaskyne.
„Alena,“ blyslo mi hlavou, údy mi od hrôzy zdreveneli.
— Žiješ? — zašepkala mi zrazu do ucha.
— Pst, pst, asi tu niekto je, — odpovedal som jej sotva počuteľne.
Napínali sme sluch do prasknutia.
Jaskyňa však mlčala ťažkým tichom.
— Opatrne som šmátral v temnotách, aby som zistil, čo mi dopadlo k nohám. Bol to balvan, ktorý sa nárazom na dno jaskyne rozštiepil na tri kusy.
— Prepáčte, že v týchto miestach má môj reportážny film značné medzery.
— Odtrhol sa kus skaly, mali sme z pekla šťastie, — riekol som s úľavou a opäť som rozžal lampu.
Alena urobila to isté.
— Odkiaľ mohol kameň vypadnúť, keď skalná stena i povala nad nami sú hladké a celkom pravidelné? — čudovala sa Alena.
— Tu nie je niečo v poriadku, — stíšil som hlas. — Drž sa pri mne, neľúbi sa mi to tu. Vráťme sa.
Neprešli sme ani desať krokov k východu z jaskyne, keď nám za chrbtom dopadol na zem ďalší kameň. Bleskurýchle som sa zvrtol.
Nad nástennou maľbou som zazrel pravidelný okrúhly otvor, ktorý tam pred chvíľou určite nebol a v ňom — Kvarťana, oblečeného do čudných šiat. Oslepený žiarou lampy prikryl si dlaňami oči a o krok ustúpil do tajnej chodby.
Alena od prekvapenia vykríkla.
Vtom sa zjavil ďalší Kvarťan. Chytil svojho kolegu za ruky, násilím ho posadil na dno chodby a hneď nato ho odvliekol do vnútra skál.
Okrúhly otvor ostal otvorený.
Všetko sa stalo tak rýchle, že sme v prvej chvíli nevedeli, či to bola skutočnosť alebo prelud. Otvor v stene však podával neklamné svedectvo: podzemné bludisko je obydlené, a to Kvarťanmi, ktorí si vedia vyrobiť odev.
— Prečo nás ten Kvarťan bombardoval balvanmi? — rozhorčovala sa Alena. — Veď sme mu nič neurobili…
— Neskoršie sa ho opýtam, — usmial som sa. — Poďme už, vráťme sa k člnu, lebo nám tu ešte niečo spadne na hlavu…
Viete si predstaviť naše pocity, keď sme sa vrátili k stalaktitu a čln tam — nebol?
Rozbehli sme sa popri podzemnej riečke k ľadovému závesu.
Ďalej sme nemohli.
Čo si teraz počneme? Ako sa dostaneme naspäť k lietadlu? Prečo som ja somár nechal prenosný vysielač v člne?
Vrhol som sa do rieky, odhodlaný preplávať úžľabinou a pomôcť aj Alene, ale krvavá voda bola taká ľadová, že som sa musel vrátiť na breh.
Boli sme v pasci.
Bezradne sme blúdili ľadovou jaskyňou a vzájomne sa utešovali, že sa to všetko určite šťastlivo skončí.
Ale východ z väzenia sme nenašli.
Vrátili sme sa teda k nástennej maľbe.
Otvor bol už uzavretý.
Keď budeme volať o pomoc, kto nás počuje? Len Kvarťania a oni nám sotva pomôžu, i keby nám stokrát rozumeli.
Čo teraz? Ako sa zachrániť?
Hodiny sa míňali a nám stále nič neprichodilo na um.
Kde prenocujeme? V ľadovej jaským je chladno a jaskyňa s nástennou maľbou je nebezpečná.
Nakoniec sme predsa len ostali pri nástennej maľbe. Dohodli sme sa, že sa budeme v spaní striedať.
Prvé dva dni prešli pri pokoji. Voda síce mala nepríjemnú príchuť, ale piť sa dala.
Na tretí deň sa však prihlásil hlad a na štvrtý deň únava. Tak sa stalo, že som na stráži spiacej Aleny zaspal.
Zrazu som pocítil, že ma niekto chytil pod pazuchy a dvihol do výšky.
Kým som si mohol uvedomiť, čo sa so mnou deje, stál som v kruhovitej chodbe — a vedľa mňa dvaja podivne oblečení Kvarťania, drsných, ale inteligentných tvárí.
— Kde je Alena? Pustite ma! Alena! — kričal som zúfalo, ako keby mi rozumeli.
Nedbali na moje protesty; bez milosti ma ťahali do vnútra skál. Pochopil som, že odpor je zbytočný.
Zdalo sa mi, že chodba nemá konca. Tŕpol som od hrôzy, čo sa stalo s Alenou, a za každým krokom som očakával, že ma vrhnú niekde do priepasti.
Veru, nie je to vôbec veselé potkýnať sa s takými milými spoločníkmi do neznáma.
Konečne sa predo mnou zjavil blikotavo osvetlený krúžok, ktorý sa ustavične zväčšoval, až sa premenil na bránu do skalného chrámu.
Krásou podzemnej sály som bol priam ohromený. Maľbami zdobenú povalu podopierali bohato členené stĺpy, či skorej zložité súsošia fantastických bytostí.
Bočné steny chrámu tvorili reliéfy, pomaľované rôznymi odtienkami hnedej, modrej a žltej farby.
Uprostred chrámu boli do kruhu zostavené kvádre s kľukatými vtesanými ornamentami.
V strede kruhu plápolal belasý plameň, vychádzajúci z otvoru v dlažbe.
Nepríjemní sprievodcovia ma bez slova usadili na dlažbu k podstavcu stĺpa. Kým jeden z nich ma stále držal, druhý niekam odišiel.
Usilovne som premýšľal, čo mám urobiť. Ďaleko som sa však v úvahách nedostal. O chvíľu sa kolega môjho sprievodcu vrátil — a s ním veľa iných.
Zdvihli ma zo zeme a usadili na sedadlo v kruhu — chrbtom k plameňu.