Jeden zo záhadných Kvarťanov si so záujmom prezeral kameru a reflektor, ktoré mi viseli na prsiach. Urobil pohyb, akoby mi ich chcel vziať, ale ja som sa tak zúrivo mykol, že Kvarťan naľakane ustúpil.
Ostatní stáli v kruhu predo mnou a zvedavo sa na mňa dívali. Striedavo otvárali ústa, akoby hovorili, ale ja som nezačul ani najmenší zvuk. Len neskoršie som si uvedomil, že sa dorozumievajú nečujným ultrazvukom.
Tvárili sa celkom pokojamilovne, a to ma trošku upokojilo.
— Kde je Alena? Prečo ste ma zajali? Chcete mi azda pomôcť? — povedal som nahlas.
Kvarťania od prekvapenia cúvli, akoby sa báli, že sa na nich vrhnem. Potom ako na povel sa všetci posadili a široko otvorenými očami sa vpili do mojej tváre. Neubránil som sa úsmevu.
Ľudská reč vás teda prekvapuje? A čo potom spev?
— Aké je klamlivé to srdce ženy, — zaspieval som áriu z Rigoletta. Účinok nebol oveľa väčší ako prv. Pochytila ma zlosť.
— Pustite ma, — skríkol som. Pokus o útek sa mi však nepodaril, bol som príliš zoslabnutý po štvordennom hladovaní.
Zúril som teda ďalej, až som od vysilenia stratil vedomie.
Keď som sa prebral z mdlôb, ležal som na mäkkej podložke v úplnej tme.
„To sa mi len snívalo,“ blyslo mi hlavou.
Rýchle som rozžal lampu a rozhliadol sa. Kvarťania tam už neboli. Ležal som sám v malej šesťhrannej jaskyni na niekoľkých veľkých mäkkých listoch s hrubou vrstvou podhubia.
Neďaleko mňa bola hŕba tmavomodrých plodov a kamenná nádoba. Tá ma zaujala najviacej. Trýznil ma totiž pálčivý — smäd. V nádobe bola skutočne voda. Bola síce teplá, ale to mi bolo jedno. Najprv som si ovlažil pery a opatrne ochutnal číru tekutinu. A potom som sa dobre napil.
Hneď potom sa znova prihlásil hlad. Plody boli síce na dosah ruky, ale kto mi tam mohol prezradiť, či sú jedlé alebo jedovaté?
Dve hodiny som váhal, kým som sa nakoniec odhodlal.
„Je to jedno,“ pomyslel som si. „Alebo tu zahyniem od hladu, alebo sa otrávim. Alebo ma plody skutočne zachránia.“
Jeden z nich som rozlúpil a dlho prezeral. Mal podobnú dužinu ako naša slivka. Opatrne som ju olizol.
Bola sladká. To bolo dobré znamenie.
— Čo sa dá robiť, budem riskovať, — rozhodol som sa a pomaly som ju zjedol. Chutila celkom dobre.
Bez rozmýšľania som sa pustil do ďalších.
Čoskoro sa mi vrátila sila do rúk i rozvaha.
„Pravdepodobne ma Kvarťania uvrhli do väzenia ako nebezpečného nepriateľa,“ uvažoval som. „Alebo ma ulovili ako čudné zviera, ktoré budú pozorovať.“
Odhrnul som záves, zakrývajúci východ z jaskyne, a vykukol von, či ma nikto nestráži.
Nebolo tam nikoho. Najvhodnejšia chvíľa na útek.
Prešiel som susednou jaskyňou a vstúpil do ďalšej. Krv mi stuhla v žilách. Na podobnom lôžku, aké som mal ja, ležala tam na zemi — Alena.
Priskočil som k nej a posvietil do tváre. Bola v bezvedomí.
Rýchle som priniesol nádobu s vodou a vzkriesil ju. Sotva vládala hovoriť, taká bola zoslabnutá.
Spamätala sa, až keď si riadne upila vody a zjedla niekoľko sladkých plodov.
— Ujdeme, kým niekto nepríde, — navrhla Alena, len čo sa vládala trochu udržať na nohách.
Čím ďalej, tým rýchlejšie sme prechádzali labyrintom jaskýň a chodieb, až sme nakoniec bežali. V umele vyhĺbených podzemných priestoroch nebolo živej duše.
— Asi odišli na nejakú výpravu, — hádala Alena. — Poponáhľajme sa, kým sa nevrátia.
— Už si unavená, nevydržíš to, — ale ona si nedala povedať.
Konečne sme sa dostali do pohodlnej širokej chodby, ktorá sa vinula ako had spleťou jaskýň. Už sme sa tešili, že je to hlavný vchod do bludiska, keď sa pred nami ozvalo klepanie. Spomalili sme beh a chvíľu načúvali.
Naozaj, ktosi tu neďaleko pracuje.
Chodba sa pred nami prudko zatočila doprava.
Priblížili sme sa k zákrute a nazreli za roh. Chodba tam ústila do obrovského skalného chrámu, v ktorom pracovalo niekoľko Kvarťanov.
— Vráťme sa, — zašepkal som. — Možno tam nájdeme iný východ.
Alena nesúhlasila.
— Do väzenia sa hádam vracať nebudeme, možno sa s nimi nejako dohodneme.
Ruka v ruke sme vstúpili do chrámu. Ostali sme stáť ako vo sne.
Na jednej strane pracovali kvarťanskí sochári a maliari, na druhej strane žiarili ako z alabastru nové reliéfy a nástenné maľby.
Umelci pracovali s takým zápalom, že si nás ani nevšimli. Pozrite si pozorne ich dielo, priatelia. Určite budete rovnako prekvapení ako my, — usmial sa Severson.
Na premietacom plátne sa zjavil veľký bohatý reliéf.
— Náš Šíp! — zvolala Molodinová. — A pri ňom tri postavy. Kto to môže byť?
— Len trpezlivosť, hneď nasleduje detailný záber.
— Navrátil…
— Fratev…
— Molodinová, — ozvalo sa takmer naraz.
— O tom niet pochybnosti, — súhlasil Severson. — I keď sú profily našich troch priateľov trochu skreslené, tiež sme ich poznali na prvý pohľad.
Na ďalšej snímke bol reliéf so záhadnou osadou Neviditeľných, s ktorou sme sa zoznámili spoločne s McHardym, Krausom a nešťastným Gruberom.
Na nádvorí osady bolo vytesané mnoho postáv v skafandroch.
— To je úžasné, — jasal inžinier Fratev. Nech sa hneď na mieste premením na antihmotu, ak toto nie je dokonalé priemyslové stredisko.
— To je celkom možné, — súhlasil Navrátil. — Ale čo znamenajú tie obrovské špirály na pologuli?
— Neviem, ale rozhodne je to tá istá osada, ktorú sme zazreli z lietadla pri Novej Volge. O tom svedčia aj ihlany s guľami na vrchole. Ostatne — Nová Volga je na reliéfe zachytená tiež, — upozornila vedcov Alena a pristúpila k premietaciemu plátnu.
— Podívajte sa sem, — ukázala na hladinu rieky, naznačenú vlnovkami. — A sem… — dodala s úsmevom.
— To nie je možné, — zvolal Navrátil prekvapene pri pohľade na čudné lietadlo, ktoré sedelo na kamenných vlnách reliéfu.
— Veď to nie je ani jedno z našich pomocných lietadiel. A ľudia v skafandroch — to tiež určite nie sme my. Veď sme túto osadu ešte nenavštívili a skafandre majú iné tvary ako naše.
— Áno, Kvarťania tu zvečnili do kameňa tajomstvo, ktoré sme ešte nerozlúštili, — prikývla Alena. — Ja som vždy hovorila, že tu niekde bývajú ľudia, ktorí sú na podobnom stupni vývoja ako my.
— Skvelé, úžasné, aspoň nám pomôžu opraviť Lúč a čoskoro dáme Kvarte vale, — živelne súhlasil Fratev. — Tisíc hromov a bleskov, prečo chodia v skafandroch? Hádam nechcú navštíviť susednú planétu?
Navrátil bezradne mykol plecami.
— Neviem. Dočkaj času ako hus klasu, — usmial sa. — Zajtra sa na tú ich osadu podívame zblízka, potom uvidíme. A Kvartu prezrieme ešte raz, a to dôkladne…
Severson pokračoval v rozprávaní.
— Zaujímali nás nástroje, ktorými vyspelí Kvarťania pracujú v skale. Priblížili sme sa ku skupine výtvarníkov, tvoriacich nový reliéf.
Prekvapilo nás, že dláta mali premyslený tvar, hoci iný ako naše — a kov bol prekvapujúco tvrdý. To je dostatočný dôkaz, že niekde na Kvarte existuje oceliareň alebo niečo podobného…
Potom sme sa nepozorovane vytratili do ďalšej chodby.
Na našu veľkú radosť sa za niekoľkými zákrutami ukázalo slnečné svetlo. Ocitli sme sa na malej plošine pred východom z podzemného bludiska. Z troch strán bola ohraničená vysokými balvanmi, stesanými do kužeľov. Pravdepodobne je to ochranná hradba proti jašterom.