Pretiahli sme sa úzkou medzerou a s úľavou sme si vydýchli.
Boli sme voľní. Nad nami žiarili všetky tri slnká, akoby nám prišli vynahradiť trudné chvíle v tmavom podzemí.
Za nami kolmá skalná stena — a pred nami prales.
Rozhodli sme sa, že pôjdeme popri stene, aby sme tak obišli skalné mesto a dostali sa naspäť k červenej vode.
Usilovali sme sa čo najrýchlejšie vzdialiť od vchodu do podzemia, aby sme sa znovu nedostali do pasce.
Asi po dvoch hodinách namáhavej chôdze divokou prírodou sa pred nami otvoril výhľad na Vernovo jazero s obrovskými leknami.
Neďaleko lekien sa pokojne hojdal na vlnách náš Šíp. A pri brehu — pri ústí červenej riečky krúti sa vo víre náš motorový čln…
ZÁHADNÉ STAVBY
Jurko Zajac už nie je malý chlapec. Za ten čas, čo ho poznáme, vyrástol na statného mládenca. Po absolvovaní jedenásťročnej školy vstúpil na Vysokú školu astronautickú, aby sa raz mohol stať pilotom medziplanétneho lietadla. Jeho sen sa splnil rýchlejšie, ako očakával…
Doktor Zajac pribehol domov úplne zadychčaný.
— Tak, deti, poletíte so mnou — akadémia to povolila, — zvolal radostne hneď vo dverách.
Mamička bude pracovať v atómovej elektrárni a Jurko sa stane pomocníkom v riadiacej kabíne, aby sa naučil zaobchádzať s kontrolnými prístrojmi. A mňa menovali za veliteľa Elektrónu.
Keď Jurko vstupoval so svojím otcom do medziplanétneho lietadla, už dávno ovládal teóriu vesmírnych letov. Dobre vedel, akým spôsobom poháňa lietadlo reaktívna sila, i to, že dlhý čas musí žiť bez akejkoľvek gravitácie. Poznal tiež podmienky života na Mesiaci i z literatúry i z otcovho rozprávania. Vedel, napríklad, že veľké rozdiely teplôt na mesačnom povrchu prekonáva človek jednak zvláštnym zariadením skafandrov, ktoré sú automaticky vykurované alebo chladené podľa potreby, jednak tým, že hlavné stanice a závody sa budujú alebo na póloch kde sa teplota pomerne nemení, alebo v podzemí.
A predsa bol jeho prvý let medziplanétnym priestorom jediným nepretržitým vzrušením. Ohromoval ho pohľad na Zem, ktorá sa stále vzďaľovala, až sa premenila na veľký, hmlami obalený glóbus, voľne plávajúci uprostred hviezdnatej oblohy. Obdivoval slnko so zeleno žiariacou korónou, ktorá zakrývala niekoľko hviezdičiek.
Najhlbším dojmom však zapôsobila na neho mesačná krajina — a potom vyše dvoch kilometrov dlhé kolosy, ktoré sa majestátne dvíhali nad letiskom v kráteri Tycho. Poznal dopodrobna ich vnútorné zariadenie a funkciu všetkých prístrojov kabín. A predsa — keď sa postavil k tomuto dielu ľudského ducha a práce zoči-voči, bolo mu akosi čudne pri srdci.
Ešte prehliadka lietadla — a štart…
Obidva kolosy sa zodvihli súčasne. Mesačná krajina pod nimi sa rýchle rozrastala do šírky, až sa zmenila na nedohľadnú pologuľu s drobučkými krátermi.
Po niekoľkých hodinách letu sa lietadlá priblížili k sebe a spojili sa teleskopickou chodbou, aby bol umožnený vzájomný osobný styk.
Zem i s Mesiacom sa stratili v hviezdnatej oblohe.
Slnko sa premenilo na jasnú hviezdu…
— Vravel som ti to koľko ráz a stále si tomu nechcel veriť. Podívaj sa, — ukázal McHardy na oblohu, kde sa vznášala helikoptéra. — Videli nás vtedy a teraz idú po nás. Radšej zmiznime hlbšie do pralesa.
Kraus nemohol od helikoptéry odvrátiť oči.
— Hlúposť, tu nás nenájdu a na útek je stále času dosť. Som zvedavý, čo v osade Neviditeľných vykonajú. Možno sa im povodí ako Gruberovi.
Kraus sa mykol.
— Vravel som ti, že tam Grubera nemáme nechať. Zo samého strachu z neviditeľných sme ho ani nepochovali.
— Nech si ho pochovajú oni, mňa by ta už nikto nedostal. Ostatne, určite tam už neleží, neviditeľní ho odstránili. Vari si tam nenechajú ležať mŕtvolu.
Helikoptéra pomaličky klesala, až nakoniec pristála na jednej z troch krátkych ciest, ktorá bola pravdepodobne letiskom. Dvere kabíny ostali dlho zavreté. Konečne sa na nádvorí záhadnej osady zjavili traja ľudia — Navrátil, Watson a Madarász. Severson s Alenou ostali zatiaľ v lietadle.
Vedci sa obzerali na všetky strany. Keď sa nič nepohlo, priložili ruky k ústam a niekoľko ráz spoločne vykríkli: — Haló!
— Asi sa nás boja, pozorujú nás odniekiaľ, — mienil Navrátil.
— Živia sa ovocím ako my, — zohol sa Watson k podlhovastému plodu a podal ho Navrátilovi.
Madarásza najviacej zaujala budova s čudnými špirálovitými konštrukciami.
— Kým sa niekto ukáže, prezrieme si ich zblízka, — navrhol súdruhom. — Nemôžem pochopiť, aký to má všetko zmysel.
Váhavo podišli k budove.
— Tým špirálam naozaj nerozumiem, — prikývol Watson, — ale tomuto veľkému parabolickému zrkadlu by som asi čoskoro prišiel na fígeľ. Stavím sa, že týmto prístrojom zachycujú Kvarťania slnečnú energiu.
Len teraz si Navrátil všimol, že vchod do veľkej pologule je otvorený.
Keď sa dlho nikto na ich volanie neozýval, opatrne vliezli dnu.
— Kvarťania majú asi menšie postavy, vari by neliezli do svojho domu kolenačky ako my, — uvažoval nahlas Watson.
— Čerti vedia, čo sú to za ľudia, — šeptom súhlasil Navrátil. — Všimol som si, že ani jedna ich budova nemá oblokov.
Watson miesto odpovede skríkol a cúvol. Všetci stŕpli na mieste.
— Čo je? — opýtal sa nakoniec Navrátil.
— Pred nami leží akýsi človek, asi je mŕtvy, cítite ten sladký zápach?
— Je to Gruber, — zvolal Navrátil, keď sa k mŕtvole priblížil.
— Ako sa sem dostal? Kto ho zabil…? Na celom tele nemá ani stopy po zranení, — ťažko vykrikoval Watson, keď si mŕtvolu prezrel.
— Zabil ho elektrický prúd, pozrite, ako kŕčovito je skrútený, — zašepkal Madarász.
Všetci traja sa poľakane poobzerali po stenách chodby.
— Ďalej ani na krok bez prístrojov. A Grubera musíme pochovať, — povedal Navrátil.
Mŕtvolu vyniesli na nádvorie, kde ju ešte raz dôkladne prezreli.
Gruber bol skutočne zabitý elektrickým prúdom. Proces rozkladu prebiehal veľmi pomaly, pretože v chodbe bola rovnomerná a pomerne nízka teplota.
Obaja chlapi, ktorí boli schovaní na druhom brehu Novej Volgy v pralese, sledovali prostučký pohreb s hrôzou v očiach.
Vedci chvíľu mlčky postáli nad hrobom úbohého šialenca, a potom sa vrátili na nádvorie k helikoptére.
— Oblečme si skafandre. Ochránia nás pred najrôznejšími druhmi žiarenia a aj pred smrťou elektrickým prúdom. A súčasne môžeme byť v ustavičnom rádiovom spojení. Budovu s konštrukciami si prezriem sám, — riekol Navrátil, — aby sme sa nebezpečenstvu nevystavovali všetci. Vy sa medzitým pozrite po osade…
Vedci sa rozišli.
Severson a Alena so slúchadlami na ušiach napäto očakávali prvé zprávy.
— Podarilo sa nám vniknúť do jedného z ihlanov, — ozval sa konečne Madarászov hlas. — Budova nie je bez oblokov, ako sme sa pôvodne domnievali. Na niekoľkých miestach prepúšťa stena všetky ultrafialové a infračervené lúče. Z toho usudzujeme, že jej obyvatelia tieto lúče vidia prostými očami, že ich zrakový orgán je celkom ináč vyzbrojený ako naše oko. Miestnosti sú bez nábytku a zdá sa, že tu už dlho nikto nebýval.
— Tu Navrátil…Je to úžasné. Budova s konštrukciami je vlastne veľmi výkonná atómová elektráreň. Dosial sa mi nepodarilo zistiť, na akom princípe pracuje. Zistil som iba, že pomocou slnečnej energie sa do budovy čerpá voda a rozkladá na vodík a kyslík. Obidva plyny sa vháňajú do atómového kotla uprostred guľovitého priestoru. Záhadou je, prečo priestor okolo kotla je bez zemskej gravitácie…