— Máte pravdu, súdruh Navrátil, tu je ďalší dôkaz, — ukázal Watson hlavou. Na prostrednom liste ľalie bol na pomníku pripevnený malý model lietadla, ktoré malo nezvyčajný hviezdicový tvar s guľovitým priestorom uprostred.
Pod lietadlom boli plasticky naznačené plamene.
Na druhej strane pomníka bol reliéf akejsi planéty, podobnej Saturnu s prstencom.
Navrátil si sadol na skalu a zamyslene sa zahľadel do pustej krajiny.
— Pomník hovorí zreteľne, — utrúsil pomaly. — Na tomto mieste stroskotalo medziplanétne lietadlo. Preto tie plamene a tá planéta. Zdá sa mi, že inteligentné tvory, ovládajúce atómovú energiu, hľadáme darmo. Dochádzam k presvedčeniu, že na Kvarte nie sú…
— Prečo si to myslíte? — opýtal sa prekvapený Watson.
— Domnievam sa, že tak ako my navštívili túto planétu z inej obývanej planéty. Pri havárii sa ich niekoľko zachránilo — alebo ich lietadlo nebolo zničené úplne. Usadili sa pri Novej Volge, kde si časom postavili atómovú elektráreň, aby si mohli lietadlo obnoviť alebo postaviť nové. Nakoniec sa im to podarilo a vrátili sa do svojej vlasti. Elektráreň tu nechali pre prípad, že sa sem ešte vrátia…
— To je celkom pravdepodobné, — súhlasil Watson. — Vašu domnienku potvrdzuje aj reliéf v skalnom meste. Ľudia v skafandroch, ktorí sú vytesaní pri záhadnej atómovej elektrárni, sú asi návštevníci z neznámej planéty. Preto sú aj v skafandroch.
Tým sa vysvetľuje, prečo je osada pri Novej Volge opustená. Jedno mi však vŕta v hlave. Nové lietadlo nemohli postaviť bez oceliarne alebo iného zariadenia. A my sme predsa v ich osade nič takého neobjavili…
Navrátil sa usmial.
— Alebo sme osadu neprezreli dosť dôkladne alebo sme popri ich továrni na lietadlá chodili ako slepí.
— Alebo si ju odviezli so sebou, — poznamenal Watson.
— Pochybujem — podľa mojej teórie sa sem chcú ešte raz vrátiť a oceliareň sa im môže zísť. Preto asi aj ponechali tú elektráreň v chode. Vysiela energiu ustavične, aby ju mohli použiť hneď po návrate. Nech je to už akokoľvek, môžeme sa im z celého srdca poďakovať, že nám tu nechali fungujúcu automatickú elektráreň. Som presvedčený, že pomocou neznámych ľudí z neznámeho sveta opravíme Lúč oveľa prv, ako príde pomoc zo Zeme. A to bude veľmi nutné, lebo sopečná činnos sa stále rozrastá — čoskoro by sa nám mohla rozhorieť pôda pod nohami…
Odkiaľsi z diaľky sa ozývalo ťahavé „Huiíí“ a nad obzor sa vzniesol kŕdeľ okrídlených Kvarťanov.
— Asi sme ich vyrušili z lovu, — zasmial sa Watson. — Možno si prišli pre ďalšiu korisť. Spomínate si na šošovku a črepiny, ktoré sme našli v ich jaskyniach?
V priestrannej klubovni medziplanétneho lietadla „Fotón“ končí sa práve pravidelná vyučovacia hodina pre mladých astronautov. Akademik Chotenkov, veliteľ záchrannej výpravy, lúči sa s pozornými poslucháčmi.
— Dúfam, že v posledných hodinách sme otázky navigácie v medziplanétnom priestore prebrali dostatočne dôkladne, predovšetkým zásluhou bohatých skúseností hrdinskej posádky Lúča. Budúcich niekoľko hodín venujeme otázkam medziplanétnej dorozumievacej techniky. Prednášať bude doktor Zajac, veľký vedec a objaviteľ nového spôsobu dorozumievania sa…
Oči niekoľkých poslucháčov utkveli na počernej tvári mladého Zajaca. Jurko hanblivo pozrel do zeme a začervenal sa. Otcova sláva ho síce veľmi tešila, ale nerád o nej hovoril, nerád o nej počúval. Študoval hádam najusilovnejšie zo všetkých, aby aj on raz dosiahol podobné úspechy…
Rýchle zložil svoje učebné pomôcky do aktovky a vybehol z klubovne. Zastavil sa len pri veľkom okrúhlom obloku, ktoré spájalo umelo vytvorený letiaci svet s nekonečným vesmírom. Pritisol čelo na chladné sklo a zahľadel sa do hviezdnatej oblohy. Pri pohľade na súhvezdie Andromedy sa mu srdce stislo úzkosťou. Tá malá hviezdička uprostred — to je naše milé zlaté slnko…
Odvrátil sa od obloka a zamieril k otcovej pracovni. Zrazu si spomenul na smutnú ľudovú pieseň z Bielych Karpát:
— Áno, stiahnem ťa za nohu — tak je to správne, — privítal Jurka doktor Zajac. — A nielen jedno slnko, ale naraz tri, ako to už dokázali neznámi ľudia na Kvarte, — stiahol si z hlavy sieťku a s rozkošou si obidvoma rukami prečesal rozviate vlasy, ktoré pri nedostatku gravitácie nechceli poslušne ležať v účese.
Jurko bol otcovou neočakávanou radosťou prekvapený. A ešte viacej jeho slovami. Nerozumel mu ani za mak.
— Ako to, chceš azda všetky slnká premiestniť? — opýtal sa nechápavo. Doktor Zajac sa srdečne zasmial.
— Tak ďaleko ešte nie sme, aby sme sa so slnkami hrali ako s tenisovými loptami. Ale môžeme si ich ešte lepšie osedlať ako dosiaľ. Dosial sme dokázal využiť jedine obrovskú atómovú energiu, ktorú vysiela naše slnko na zem. Jeho príťažlivosť — gravitácia — je pre nás zatiaľ iba putom, ktoré nás udržuje v patrič
nej vzdialenosti a navždy nás väzní v našej slnečnej sústave. Neznámi ľudia na Kvarte, to sú inakší chlapíci. Prečítaj si pozorne túto zprávu, — podal Jurkovi husto popísaný blok.
Jurko rýchle preletel očami po riadkoch. Keď dočítal, sklamano dvihol hlavu:
— Veď je to len podrobný popis atómovej elektrárne, ktorú naši vedci objavili na Kvarte…
— Vravíš len? — dvihol doktor obočie. — Vieš, čo táto elektráreň znamená? Podľa všetkých príznakov stiahli neznámi ľudia všetky tri slnká za nohu a donútili ich rozbíjať atómy. O niečo podobného sa pokúšam už niekoľko rokov. Mám dojem, že Kvarťania mi ukázali cestu. Tajomstvo ich úspechu tkvie asi v antihmote.
Doktor Zajac chytil Jurka za ruku a doviedol ho ku kresliacemu stolu, na ktorom bol pripnutý veľký výkres s mnohými nachytro načrtnutými poznámkami.
— Zistili sme, že tajomstvo gravitácie je uložené v atóme — v jeho vnútornom usporiadaní a v spôsobe otáčania elektrónu okolo jadra. Dokázali sme zákon gravitácie nielen poznať, ale čiastočne aj ovládať. Výsledkom je využívanie gravitačného poľa pre medzihviezdne zpravodajstvo.
Nedokázali sme však — zatiaľ — vytvoriť gravitáciu umele, ako vytvárame magnetizmus — pomocou elektromagnetov. Keby sa nám to podarilo, nemuseli by sme sa teraz pohybovať po elektróne pomocou držadiel a elektromagnetickej dlážky, ktorá pridŕža naše kovové podošvy ako muchu na povale.
A ešte jednu vec sme nedokázali. Sústrediť gravitáciu do jedného bodu podobne, ako sústredíme svetlo pomocou šošovky. A vidíš — tento problém neznámi ľudia na Kvarte rozriešili. Tie záhadné špirály na elektrárni, ktoré sa stále obracajú k slnkám, to sú šošovky, ktorými koncentrujú gravitáciu všetkých troch sĺnk do stredu atómového kotla a uvoľňujú tak z atómov nesmiernu energiu. Celý tento dômyselný automat nie je nijaké perpetuum mobile, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Poháňa ho slnečná energia, ktorá sa na noc konzervuje v akumulátoroch…
Doktor Zajac sa usmial a hodil rukou.
— Prednášam ti tu ako v škole…Ale nehnevaj sa, premýšľam o tomto probléme už naozaj dlho, a zrazu nachádzam jeho rozriešenie. Ani nevieš, ako som bol tou zprávou ohromený…
Všetko, čo ti teraz vravím, sú zatiaľ len domnienky. Potvrdí ich až dôkladné štúdium kvarťanskej elektrárne. Možno výsledky môjho bádania i moje domnienky pomôžu našim statočným vedcom na Kvarte lepšie využiť dômyselné stavby v osade neznámych ľudí.