— Milión atómových pecí a jedna lepšia ako druhá — ako si to predstavujete? — rozčuľoval sa Fratev, keď sa dozvedel, že temer celá vedecká výprava na Kvarte sa chce na niekoľko dní odsťahovať do osady Neviditeľných, aby preskúmala podmienky pre stavbu oceliarne. — Vari som malé decko, aby som tu musel ostať ako v jasliach? Ubezpečujem vás, že už som celkom zdravý — ako ryba. Nech len Svozilová a Wroclawski idú s vami, ja pôjdem tiež.
Molodinová beznádejne mykla plecami.
— Čo mám s vami robiť? Chápem, že vás to dlhé polihovanie zlostí. A podľa toho milióna atómových pecí súdim, že vás skutočne už nič nebolí…Môžeme ho teda vziať so sebou? — obrátila sa na Alenu Svozilovú.
— Len pod jednou podmienkou: že pacient bude v Šípe ležať a osadu si prezrie len z obloka, — zatvárila sa Alena prísno. — Opatrnosti nikdy nebýva dosť — a po Kvarte sa ešte nachodíte, že vás to bude až mrzieť…
Vedci starostlivo zabezpečili dom, aby ho počas ich neprítomnosti nenavštívil nejaký nezvaný hosť, a zvinuli vedenie, ktorým privádzali elektrinu zo Šípu. Ešte naložili helikoptéru — a raketové lietadlo sa plnou rýchlosťou rozbehlo po mierne zvlnenej Nádeji. Zakrúžilo nad Prestretým stolom a zamierilo na východ.
Dva tiene, ktoré hlboko pod lietadlom bežali pestrou krajinou, čoskoro sa s ním spojili na hladine Novej Volgy.
Wroclawski ostal s Fratevom v lietadle, ostatní si obliekli skafandre a vystúpili na breh. Po krátkej prehliadke záhadných stavieb zvolala Molodinová vedcov do tieňa vysokého ihlana na dôležitú poradu.
— Musíme sa teraz rozhodnúť, kde postavíme oceliareň. Ako ste videli, obydli neznámych tvorov je pre nás ľudí naozaj nepohodlné. Ak sa rozhodneme, že oceliareň postavíme tu, potom tu musíme postaviť aj nové obydlie. Ináč by sme sa museli v práci striedať a každodenne sa vracať domov na Prestretý stôl.
— Ešte sú tu dve ďalšie možnosti, — poznamenal Navrátil. — Podívame sa, či tu niekde pod zemou nie je niečo podobného ako naša oceliareň. A druhá možnosť: oceliareň postavíme na Prestretom stole a zásobíme ju energiou na diaľku.
— Ten váš posledný návrh sa mi vidí najlepší, — súhlasil Čan-su. — A keď tu objavíme dielne, v ktorých neznámi ľudia obnovili svoje lietadlo, stratíme príliš mnoho času, kým porozumieme ich zariadeniu. Ako sme už zistili, veľké gule na ihlanoch sú vysielače elektrickej energie. Teda ich použijeme…
— Núka sa, pravda, otázka, na akú veľkú vzdialenosť vrhajú energiu, — poznamenal Madarász. — Mali by sme to zistiť hneď.
Vedci súhlasili. Žeriavom vyložili helikoptéru na breh a Madarász ju ihneď naštartoval. Zatrepotala vrtuľami a stratila sa za obzorom. Ani nie o dve hodiny sa zniesla na dlažbu medzi budovami.
Madarász sa tváril mrzuto.
— Je to zlé. Maximálny dosah vysielača je tritisíc kilometrov. Prestretý stôl je najmenej o tisíc kilometrov ďalej…
Problém rozriešili ešte toho istého večera. Medzi gravitačnou elektrárňou a osadou Dobyvateľov postavia dve prenosné stanice, na ktorých umiestnia veľké lesklé gule z pyramíd.
Práve sa začínalo dlhé obdobie dažďov, keď sa v osade Neviditeľných ozval Seversonov hlas.
— Tu Navrátilova montážna čata. Počujete ma, súdružka Molodinová? Druhá medzistanica je hotová. Zapnite prúd.
— Sláva, vyhrali sme, — hlásil sa Madarász z osady Dobyvateľov vesmíru. — Na Prestretom stole sme namerali štyristopäťdesiattisíc voltov. Medzistanice sa dokonale osvedčili.
— Vyhrali sme, vrátime sa na Zem, — šťastne sa usmial Navrátil.
PRVÉ VÍŤAZSTVO
Dlhé obdobie dažďov využili vedci na prípravy na stavbu taviacej pece a na prehliadku skalného mesta.
Kvarťania sa k nim teraz správali veľmi priateľsky. Ochotne im ukázali celé podzemné bludisko i svoje primitívne pece, v ktorých tavili rôzne miešaniny kovov.
Obyvatelia podzemia sa živili sladkými plodmi, ktoré zachránili Seversona a Alenu. Stáli vlastne na prahu veľkého rozvoja. Medzihviezdna výprava sa rozhodla, že — nakoľko zvýši čas — naučia Kvarťanov vyrábať sklo, lepšie pracovať s drevom a dômyselnejšie používať nástroje.
Dorozumievanie sa bolo síce ťažké, ale skalní ľudia rýchle pochopili veľa vecí z náznakovej reči. Najviacej dopomohli k dorozumeniu názorné kresby.
Po niekoľkých mesiacoch opäť vyšli všetky tri slnká.
Prestretý stôl rýchle zarástol bujnou vegetáciou, ale za dva dni ho vedci oslobodili od nepríjemného osadníka. Letisko bolo opäť voľné. Prešli ďalšie tri mesiace.
Severson sedel na lavičke pred domom a zadumane sa díval na stavenisko oceliarne. Vlhká pôda voňala ako chlieb práve vytiahnutý z pece. Z otvoreného obloka prinášal sem vetrík Smetanovu Vltavu, ktorá po štvorročnej púti doletela na Kvartu. Obidve veľké slnká stáli tesne vedľa seba. Proxima sa nízko nad obzorom kúpala v ružovom hmlistom opare.
Seversona sa zrazu zmocnila clivosť — clivosť po domove. V úpornom boji s neznámou prírodou, vo vyčerpávajúcej spoločnej práci spomienky na domov tak neboleli ako teraz, keď je tu celkom sám na stráži.
Vstal, zatvoril oblok klubovne a pomaly kráčal k stavenisku. Zastal pri rúrkovej konštrukcii, ktorá niesla širokú strechu, upletenú z veľkých listov kvarťanských stromov. Strecha chránila budovateľov oceliarne pred vytrvalými dažďami — a teraz poskytuje príjemný chládok v páľave pripekajúcich sĺnc.
— Oceliareň, — usmial sa Severson pri pohľade na veľký valec s pologuľou na vrchole. — Človek by si pod slovom oceliareň skorej predstavil zložitý komplex budov ako túto jednoduchú pec, ktorá pripomínala veľký hríb…
Spomienky letia opäť na zem. Hlboko do minulosti, do čias mladosti. Vtedy sa žilo ešte v strachu z vojny, ľudia nepoznali tajomstvo nevyčerpateľnej atómovej energie. Výroba ocele a zliatin kovov bola veľmi zložitá a namáhavá. Železná ruda sa musela dobre pripraviť a pretaviť na surové železo vo vysokej peci. Až potom prišlo železo do oceliarne, kde ho v peciach pretavili na oceľ. Z ocele potom odliali ingoty, ktoré prevzala valcovňa. Vo valcovni sa museli ingoty znovu rozžeraviť v hlbinných peciach a vo valcovniach postupne rozvalcovať na potrebný tvar…
Ľudia dlho premýšľali ako túto zdĺhavú cestu skrátiť. Až atómová energia im pomohla vyrábať oceľ a iné kovy priamo z rudy a hneď odlievať do potrebných tvarov. Preto aj oceliareň, ktorú si postavili na Prestretom stole, pozostávala len z jednej atómovej pece a z plošiny na odlievanie do foriem…
Seversona vytrhol zo spomienok šramot, ozývajúci sa niekde za atómovou pecou. Rýchle odistil samopal. Keď sa prikradol k debnám s prístrojmi, šramot stíchol. Človek sa zastavil a napäto načúval.
O niekoľko minút sa ozvali zvuky znova. Na jednej z debien sa nadvihlo veko a hneď zase privrelo. Severson vyčkával. Keď sa dlho nič nepohlo, pomaly ho nadvihol. V otvore sa zjavila ustrašená tvár mladého okrídleného Kvarťana. Vyvalenými očkami kukal na Seversona. V ľavej ruke kŕčovite stískal cievku s lesklým drôtom a po celom tele sa triasol od strachu.
— Vidíš ho, zlodeja, sám sa chytil do pasce, — rozosmial sa Severson. — Čo tu hľadáte, priateľu? — Kvarťan vydal zo seba bolestné huííí a pričupil sa k stene debny. Potom natiahol ruku a podával Seversonovi cievku.
— Veď preto — a kde máš tie šálky, čo si nám vzal z lietadla? No, neboj sa, máš voľnosť, môžeš sa vrátiť domov. — Severson odstúpil od debny, ale Kvarťan sa ani nepohol. Vypleštenými očami ustavične sledoval strážcu oceliarne.