— Ak chceš, počkám, kým sa spamätáš, — riekol zhovievavo Severson. Urobil ešte niekoľko krokov a sadol si. O pol hodiny sa Kvarťan trochu osmelil. Vyškriabal sa z debny a tiež si sadol.
— Kššš — nože utekaj domov, — skríkol Severson, keď sa tvor stále nehýbal. Kvarťan sa mykol, dvihol ruky s blanitými krídlami, ale hneď ich zase zložil do lona.
„Bojí sa ma,“ pomyslel si Severson. Vstal a zamieril k obytnej budove. Keď sa obzrel, zmeravel od údivu. Kvarťan sa vliekol za ním.
— Akosi sa ti u nás zaľúbilo. Alebo máš ešte niečo za lubom?
— Huíí — keííí, — odpovedal Kvarťan, akoby porozumel. Priblížil sa až k Seversonovi a kvokol si.
— Nie si hladný? — opýtal sa ho človek dobromyseľne. Vytiahol z vačku vrecúško s bonbónmi a podal ho nezvyčajnému spoločníkovi. Kvarťan ochotne darček prijal. Chvíľu si ho pozorne prezeral zo všetkých strán. Po niekoľkých pokusoch sa mu podarilo vrecko roztrhnúť. Bonbóny, ktoré sa vysypali na zem, vrtko pozbieral a napchal si ich do úst. Podľa rozžiarených očí a radostného poskakovania sa dalo súdiť, že mu pozemská potrava zachutila.
Večer, keď sa výprava vrátila, Severson a Kvarťan boli už najlepšími kamarátmi.
— Dovoľte, aby som vám predstavil svojho priateľa, Xaveria. Požiadal nás o azyl, — smial sa Severson, keď videl užasnuté tváre svojich druhov. — Na krok sa odo mňa nepohne, asi mu bolo v pralesoch smutno.
— Alebo mu obydlie aj s jeho rodičmi zničila sopka, — mienila Alena Svozilová, ktorá prvá prejavila radosť z nového spoločníka. — Je to šťastná náhoda, lepšie spoznáme život Kvarťanov a možno ho aj niečomu priučíme. Tvár má celkom inteligentnú…
— A aký bol lov? — obrátil sa Severson k Navrátilovi.
— Nad očakávanie skvelý. Kvartánia je dokonalá zásobáreň rúd všetkého druhu. Získali sme také bohaté zásoby, že by sme mohli prestavať polovicu Lúča.
— Trošku nadsadzujete, — odpovedala Molodinová. — Zrejme ste sa nakazili od Frateva.
— Ja že nadsadzujem? — škeril sa Fratev. — Nech mi narastú krídla ako tuto malému Xaveriovi, ak som niekedy čo len slovo nadsadil…
Kvarťan prelietal očami z jedného na druhého a ustrašene sa čupil k zemi.
— A ešte jeden veľký objav, Leif, — riekol Navrátil. — Na ostrove Podkova sme objavili…ostatne, choďte sa podívať do lietadla…
Severson vstúpil do kabíny.
— Vy, Kraus? — Na poľnom lôžku ležal zarastený človek.
— Áno, ja — vraciam sa k vám — naspäť — medzi ľudí. Nemôžem žiť sám, bez ľudí — súďte ma…
Severson mu položil ruku na plece:
— Len pokojne ležte, aby ste si neublížili. Na súd je času dosť. Viem vás pochopiť. Poznal som starý svet…
V Chotenkovovej kabíne bliklo červené svetlo. Na veľkej obrazovke televízneho telefónu vyvstal obraz doktora Zajaca.
— Nehnevajte sa, že vás vyrušujem. Fotón i Elektrón dosiahli už rýchlosť tristotisíc kilometrov za sekundu, — radostne hlásil Zajac.
— Zastavte teda raketový pohon. A čo robia voľne plávajúce atómy vodíka?
— Nie je to také zlé. Teplota vonkajšieho obalu vystúpila len na deväťdesiat stupňov. Počítali sme s vyššou teplotou.
— Výborne — trikrát výborne a tisíckrát hurá. Takéto víťazstvo musíme ešte dnes osláviť, ako sa patrí.
— Nechcem sa chvastať, ale i ja som v posledných dňoch dosiahol určitý úspech.
Chotenkov otvoril skrinku vsunutú do steny kabíny a vytiahol z nej futrál s husľami. O chvíľu sa husle rozospievali radostným pochodom.
— Majú nádherný zvuk. Ako stradivárky, — uznanlivo riekol Zajac, keď Chotenkov dohral.
— Ľúbi sa vám ten zvuk? Teda sa to podarilo…
— Husle ste si vyrobili sám? — opýtal sa Zajac prekvapene. — Rozlúštili ste azda tajomstvo stradivárok.
— Zdá sa, že áno. Po mnohých márnych pokusoch sa mi konečne podarilo presne určiť chemické zloženie látky, ktorou bolo drevo stradivárok napustené. Predstavte si, že ten istý roztok, v ktorom slávny husliar namáčal drevo, máme v našej biochemickej kuchyni. Bielkovinový roztok spevňuje steny buniek a robí ich pružnejšími. Chvíľočku — niekto klope. Ďalej…
Do kabíny vstúpil syn doktora Zajaca, Jurko.
— Teda vás tu mám obidvoch, — usmial sa Chotenkov. — Jedného na televíznej besede a druhého osobne. Tvárite sa akosi mrzuto, stalo sa vám azda niečo? — spýtavo pozrel na mladého človeka.
— Prečítajte si túto zprávu…
Chotenkov prijal hárok papiera napnutý na tvrdej podložke a nahlas čítaclass="underline"
— Tu Kvarta, osada Dobyvateľov vesmíru, pri gravitore Madarász. Posielame srdečné pozdravy ľudstvu na Zemi i posádkam na Fotóne a Elektróne.
Dnes vám môžem s radosťou oznámiť, že sme úspešne dokončili prvú tavbu a odliali prvú dosku vonkajšieho plášťa. Jej elektroimpulzné obrábanie si vzali na starosť súdruhovia Watson, Cahén a Baldík.
Prenos elektriny z osady Neviditeľných funguje bezchybne.
Chotenkov sa spýtavo podíval na mladého Zajaca.
— Také radostné zprávy, a vy sa mračíte…
— Len čítajte ďalej, prosím, — vyzýval Jurko.
— …Kraus, ktorého — ako som vám už oznámil, sme našli pri zálive Spravodlivosti, skutočne sa vracal k nám. Potvrdila to nielen jeho výpoveď, ale aj prieskum cesty, ktorou k nám prichádzal. Bola to naozaj jediná možná cesta, vedúca do osady Budovateľov. Tieň nedôvery na jeho slová vrhá iba skutočnosť, že mŕtvolu McHardyho sme na popísanom mieste nenašli. Pravdepodobne ho pochovali močariská na brehu Novej Volgy.
Kraus tvrdí, že sa stal členom Bratstva až počas letu na Proximu. Zlákal ho vraj McHardy. Je to možné, pretože tretím človekom, ktorého mal na ume umierajúci človek v Afrike, bol asi Ditrichson…
Kraus nám tiež oznámil, že všetci členovia zločinného Bratstva silnej ruky sa skrývali na východnom pobreží južnej Afriky, kde vybuchla atómová bomba. Jeden z nich — Jones, ktorý znemožnil akademikovi Tarabkinovi oživenie zmrznutého Neandertálca, žije v Tibete. Ďalší dvaja— Khaki a Randek — pravde podobne dosial pracujú v meste Šťastia, na území bývalej Sahary. Jones podľa výpovede Krausovej vystupuje teraz pod menom doktor Lykurgos a je zamestnaný v nemocnici ako lekár.
Krausa pozorne sledujeme; je veľmi príčinlivý, pomáha nám zo všetkých síl — a my mu v tom nezabraňujeme. Po návrate domov ho odovzdáme Svetovej akadémii vied, aby rozhodla o jeho ďalšom osude. Ak sa potvrdia jeho slová, že bol zvedený a že nijaké zločiny na svedomí nemá, navrhneme mu milosť.
Mladý Kvarťan Xaverius si už na nás úplne zvykol. S obľubou napodobňuje naše pohyby a je veľmi roztomilý, keď na svojich krátkych nohách vykhwsuc…
Chotenkov sa zháčil.
— Čo to znamená? — vykhwsuc?
— Neviem, ale opísal som to slovo presne z astrogravimetra. Všetky ďalšie slová sú rovnako nezrozumiteľné, takže nemalo zmyslu ďalej ich opisovať. Niektoré znaky sa dokonca vôbec nedajú rozlúštiť. Som tým zmätený. Pravdepodobne majú na gravitore poruchu.
— Vysielajú ešte?
— Keď som odchádzal k vám, vysielali, — prikývol Jurko.
Chotenkov bez slova vybehol z kabíny. Mladý človek sa ponáhľal za ním.
— Ihneď oznámte Kvarte, od ktorého miesta je ich zpráva nezrozumiteľná. Ja medzitým prezriem náš astrogravimeter…počkajte, opýtajte sa aj Svetovej akadémie, či ich príjem má také isté poruchy ako náš.