Akademik rýchle prezrel prístroj. Všetko bolo v úplnom poriadku. Vybral kotúč s kontrolnou páskou a pozorne ju prezrel.
— Ako to vyzerá? — opýtal sa doktor Zajac, len čo sa zjavil vo dverách observatória.
— Zle. Od tohto miesta nemá vysielanie nijaký zmysel, — ukázal Chotenkov na pás. — Z týchto nemožne dlhých čiarok, rýchle za sebou nasledujúcich bodiek nezložíte ani literu.
— Neviem to pochopiť, — krútil hlavou doktor Zajac. — Sú len dve možnosti: alebo sa Madarászovi niečo nemilého prihodilo práve pri vysielaní, alebo sa niečo deje s gravitačným poľom medzi nami a Kvartou.
O niekoľko hodín neskoršie prišla zo Zeme prekvapujúca zpráva.
— Naše astrogravimetre zachytili celú zprávu bez porúch. Končí sa slovami: Na skoré stretnutie sa tešia dobyvatelia vesmíru. O štyridsaťosem hodín sa opäť ozveme. Madarász.
— Nechápem — naozaj nechápem, — zronene povedal doktor Zajac a zaboril hlavu do dlaní…
McHardy zrazu pocítil prudkú bolesť v prsiach. S námahou otvoril oči — a zjajkol od hrôzy. Nad jeho hlavou sa skláňalo niekoľko čudných tvorov so šimpanzími tvárami. Jeden z nich mu práve kládol na prsia trs trávy, namočený do žltého bahna.
Ranený človek stratil vedomie.
Konečne sa opäť prebral. So strachom trochu pootvoril viečka.
Bol sám. Ležal v bujnej tráve pod vysokým stromom.
— Kraus — kde je Kraus? — blyslo mu hlavou. Ťažko sa nadvihol a obzrel sa. Dookola šumel divoký prales a po oblohe pokojne plávali mračná s dúhovými okrajmi. Kúštik od jeho hlavy sa kývali vetve nízkeho kra, prehnuté pod ťarchou modrých bobúľ. Doplazil sa k nim a hltavo prehltol niekoľko plodov.
Až teraz si uvedomil, prečo leží v pralese opustený. Krausa asi pri prestrelke zastrelil. Alebo azda predsa odišiel s člnom?
McHardymu sa zakrútila hlava. Vedomie sa teraz často striedalo s bezvedomím. k prudkým bolestiam v prsiach sa čoskoro pripojil trýznivý smäd. S vypätím posledných síl sa vliekol k húštinám na miesto, kde začul špliechanie vody. Konečne sa dostal na breh.
Na bruchu sa skĺzol k vode a dlho pil…
O niekoľko dní sa McHardy už natoľko zotavil, že mohol chodiť. Aj bolesť v prsiach sa pomaly utíšila. Priestrel pľúc sa neuveriteľne rýchle hojil.
— Pomohlo mi azda bahno, ktoré mi Kvarťania kládli na prsia? A prečo ma zaniesli do pralesa? — To boli otázky, ktoré McHardymu vírili hlavou. — Vrátim sa do hôr, — rozhodol sa nakoniec. — V Rajskom údolí je dostatok sladkých plodov i chutného mäsa, tam sa zachránim pred jaštermi — a hádam i Lastovička bude v úplnom poriadku.
V noci má človek zlú orientáciu: je celkom možné, že sopky vybuchli o kus ďalej…
Ale ako sa tam dostanem? — uvedomil si zrazu. — Čln je preč — a zbrane tiež…Stojím tu teraz s holými rukami, vystavený napospas neznámej zákernej prírode…
KRAUS ROZPRÁVA
Je večer, čas odpočinku. Všetci sedia v klubovni a pozorne načúvajú.
— Moje putovanie do osady Dobyvateľov bolo stále dramatickejšie, — začína pomaly Kraus.
— Sprvoti sa mi cestovalo dobre. Prúd Novej Volgy ma čoskoro zaniesol do mora, do pomerne pokojného zálivu. Držal som sa stále pri brehu, aby som mohol zavčasu uniknúť pred búrkou. Spával som v jaskyniach alebo na vysokých stromoch v hustej spleti vetiev.
Neskoršie som si z obrovských listov zhotovil plachtu, ktorou som pri priaznivom vetre poháňal gumový čln.
Neúprosne však prišiel deň, keď som dojedol poslednú konzervu. Kým som sa plavil pozdĺž zalesneného pobrežia, bolo mi dobre. Živil som sa plodmi, ktoré som už poznal z horského údolia, lebo som do sietí z lián lovil vtákov.
Čím ďalej som sa však plavil, tým pustejšie bolo pobrežie. Pralesy ustúpili hlboko do vnútrozemia a ich miesto zaujala nekonečná piesočná púšť, zakončená skalnatým brehom.
Musel som sa vrátiť, aby som sa mohol lepšie zásobiť na cestu.
Zrazu sa strhol prudký vietor. Schytil ma a závratnou rýchlosťou hnal dopredu. Čln roztopašne skákal po hrebeňoch vĺn a ja som ho viacej vo vzduchu ako na vode — zo všetkých síl udržoval v rovnováhe.
More sa začalo nebezpečne búriť. Jedna z vĺn ma vyhodila na breh väčšieho ostrova do mäkkej podušky chalúh. Skočil som rýchlo na pevnú pôdu a čln som odtiahol ďalej od brehu, aby nás nezmietla nová vlna. Mal som síce šťastie, ale zato som sa dostal do čudnej spoločnosti. Medzi skalnými útesmi uprostred ostrova sa hmýrili obludné zvieratá naj podivnejších tvarov a veľkostí. Nemal som priam veľa chuti zoznámiť sa s touto spoločnosťou bližšie, ale vzrastajúce zúrivé vlnobitie ma zahnalo až k útesom.
Vytiahol som čln na najvyššiu skalu a dal som sa do prípravy pre prípad najvyššej núdze. Zatiaľ som v priestore medzi plachtou a dnom uschoval len zásoby ovocia, uložené v plechoviciach z konzerv, a vak s vodou. Teraz som tam zaliezol i ja. Všetky predmety som si priviazal na telo, aby ma pri pohybe nepoudierali, a plachtu nad sebou som uzavrel.
Odovzdal som sa osudu a čakal som, čo sa stane.
Ozval sa ohlušujúci výbuch a ja som cítil, že prudko letím do výšky. Darmo som čakal na chvíľu, kedy dopadnem. Zdalo sa mi, že sa voľne vznášam vo vzduchu. Napínal som sluch, ale okrem rachotu som nič nepočul.
Rachot sa konečne trochu utíšil a pod člnom sa ozvalo syčanie a bublanie vody.
„Zrejme ma nesie na chrbte obrovská vlna,“ pomyslel som si a skrútil som sa do klbka, aby som tak ľahšie vyviazol z nárazu, ktorý som očakával.
Každá minúta sa mi zdala večnosťou — a ja som pritom letel vzduchom niekoľko hodín.
Konečne podo mnou čosi zaprašťalo.
Teraz — teraz —
Náraz…
Stratil som vedomie.
Len čo som sa prebral z omráčenia, ohmatal som si najprv ruky a nohy. Ojoj — ľavá noha bola zlomená. Ležal som v hustej tráve pod spleťou divoko pokrútených vetiev.
— Môj čln, — zastenal som zúfalo.
S nevýslovnou bolesťou v ľavej nohe som sa plazil po najbližšom okolí a prehľadával trávu i húštiny nad sebou. Výsledok prehliadky bol skromný. A predsa potešujúci. V tráve som našiel iba niekoľko prázdnych plechovíc z konzerv, ale to znamenalo, že čln nie je ďaleko. Asi sa od nárazu roztrhol a ja i s majetkom som vypadol z neho.
— Najprv treba ošetriť nohu, — povedal som si a s námahou som si sadol. So zaťatými zubami som si ju prehmatal, až som našiel zlomeninu. Náraz si odniesla holenná kosť, nalomila sa mi práve uprostred.
Narovnal som si kosť a vrátil ju do pôvodnej polohy. Nohu som si obalil širokými mäkkými listami a priviazal k nej lianami suchú rovnú palicu. Nebolo to také jednoduché, ako to teraz rozprávam. Kým sa mi operácia podarila, niekoľko ráz som omdlel od bolesti, ale to dnes už nie je dôležité. Nohu som si dal ako-tak do poriadku a vtedy to bola hlavná vec.
Keď som sa spamätal a trochu si oddýchol, vydal som sa na ďalšiu púť za člnom. Barly som si zhotovil z dvoch vetiev s vidlicami na konci.
Postupne som objavil temer všetky plechovice. Čln visel kdesi vo vetvách hore, ale na šplhanie sa po stromoch nebolo ani pomyslenia.
Strom, ktorým som preletel, označil som prázdnou plechovicou z konzervy a zamieril som k moru, ktoré neďaleko šumelo.