More bolo už zase pokojné, akoby sa vôbec nebolo nič stalo. Na obzore kadila a žiarila vybuchujúca sopka. Ocitol som sa jednoducho v neznámej krajine. Popri pobreží sa tiahla donekonečna široká piesočina. Kam oko dovidelo, nebolo na pevnine vysokých hôr.
Najväčšie žlté slnko sa už klonilo nad obzor. Blížila sa noc — a ja som dosiaľ nevedel, kde a ako prenocujem. Keby som sa bol mohol šplhať po stromoch, sňal by som čln a premenil ho na primitívny stan. Alebo by som bol prespal na strom vo vetvách. Na zemi v tráve spať nemôžem, bol by som v nebezpečenstve, že m rozšliapne niektorý jašter alebo napadne neznáme krvilačné zviera. Hady som dosiaľ neobjavil, ale nie je vylúčené, že sa tu niekde tiež skrývajú.
Ostáva mi jediná možnosť. Vyhrabať v zemi jamu, ako to robili pravekí ľudia, a prikryť ju suchými kmeňmi stromov, ktoré boli polámané alebo vyvrátené v búrke.
Ľahko je povedať — vyhĺbiť podzemnú skrýšu — ale čím? Keď nemáš potrebné nástroje a okrem toho vláčiš za sebou zlomenú nohu.
Dovliekol som sa na kraj pralesa, sadol som si na zem a pokúšal vyhrabať dieru najprv rukami. Išlo to ťažko, hlina bola naskrz prerastená drobnými pevnými korienkami. Po dlhšej námahe som prácu prerušil. Bezmocne som sledoval zore zapadajúceho slnka. Len pri pohľade na more som si uvedomil, ako pochabo som si počínal. Chcel som si vykutať brloh v miestach, kde by ma možno ešte tejto noci zaplavila voda.
Vrátil som sa teda na miesta, kde som tak šťastlivo i nešťastlivo pristál, vzal som prázdnu plechovicu a prenikol ešte hlbšie do pralesa.
Pomocou plechovice šlo hrabanie oveľa rýchlejšie. Pomáhal som si aj ostrými kameňmi a úlomkami zo silných vetiev. Napriek tomu si práca vyžiadala celú noc a ešte celý deň. A to som mal len jamu. Primitívna strecha si vyžiadala ešte ďalšie dva dni úmornej lopoty. Práca ma tak zaujala, že som chvíľami zabúdal aj na svoju hroznú opustenosť…
— Nechápem, ako sa vám podarilo vyhrabať jamu, keď ste pre zlomenú nohu nemohli ani poriadne stáť ani kľačať, — využil Watson krátku Krausovu odmlku.
— V najvyššej núdzi zmúdrie i hlupák. Postupoval som celkom jednoducho, i keď nemôžem tvrdiť, že to bola mimoriadne veľká rozkoš. Sadol som si jednoducho na zem a nohy som natiahol pred seba. Jamu som najprv hĺbil okolo seba — a potom pod sebou. Priviazal som sa dlhou lianou ku kmeňu stromu, aby som sa nakoniec dostal naspäť hore. Keď som sa pomaly prepadol až na dno budúceho brlohu, vytiahol som sa na liane zase nahor. Pretože takýto výstup je dosť namáhavý, zhotovil som si neskoršie z lián a vetiev povrazový rebrík.
Časom som objavil kry s jedlými sladkými plodmi, takže i zásoby mi na nejaký čas postačovali. Pitná voda sa mi čoskoro zjavila priamo v brlohu. Najprv som z toho nemal veľkú radosť, možno to chápete — neskoršie som si to však veľmi chválil. Voda na dne neprevýšila nikdy určitú úroveň. Zakryl som ju jednoducho primitívnou dlážkou zo spletených vetiev a nechal som v nej malý otvor pre „studňu“. Pohár, hrniec i džbán mi nahrádzali plechovice z konzerv.
Prešiel týždeň, potom mesiac — a ja som stále žil životom najúbohejšieho primitíva. Obstarávanie potravy bolo čoraz ťažšie.
Noha sa mi hojila len veľmi pomaly, stále som sa ešte nemohol vybrať na dlhšie výlety. Jediným mojím svetom bolo neďaleké okolie, prepletené hustou sieťou cestičiek, ktoré som si vyšliapal.
Z pokojného života ma vyrušila divná udalosť. Začala sa celkom prosto: istého večera som zabudol vonku plechovicu. Ráno bola preč.
„Zviera ju nezožralo, v plechu nie sú vitamíny,“ uvažoval som, „a veľké zviera to iste nebolo, našiel by som tu stopy. Niekto plechovicu jednoducho ukradol. Zlodeja musím lapiť,“ rozhodol som sa a dômyselne som na neho nachystal pascu. Ďalšiu plechovicu som priviazal na motúz, vložil do nej niekoľko skrutiek, aby pri najmenšom pohybe zašramotila a večer som ju položil k východu z brlohu.
Nadarmo som prebdel niekoľko nocí.
Konečne plechovica zašramotila. Niekoľkými skokmi som bol hore. V žiare lampy som zazrel malého Kvarťana. Na moje prekvapenie bol bezkrídly. Nepredvídavo strčil paprčku do plechovice a márne sa usiloval vytiahnuť ju. Pískal tenkým hláskom a ustrašenými očkami žmurkal na mňa. Omotal som ho lianou, aby ma azda nepokúšal alebo nepoškrabal, a spokojne som ho uložil na strechu svojho sídla. Už som sa chcel vrátiť na lôžko, keď tu podozrivo zašuchotalo krovie. Na malej čistinke sa zjavil podobný tvor. Prižmúril oči, oslepené svetlom, ale neušiel. Naopak, pomaly sa približoval ku mne. Zostúpil som o niekoľko priečok do brlohu a v strehu očakával, čo sa bude robiť. Dvojnohý tvor mi nevenoval veľa pozornosti. Priblížil sa k môjmu väzňovi a sklonil sa nad ním. Očakával som, že sa pokúsi vyslobodiť ho z pút, ale nestalo sa tak. Iba si sadol tesne k nemu a objal ho. Občas trhano zapískal, ale ináč nejavil ani stopy nepriateľstva ku mne.
„Nebezpeční zrejme nie ste, pomôž teda kamarátovi a choďte si svojou cestou,“ pomyslel som si a zaliezol do brlohu.
Ráno som pokojne vstal a vystúpil na povrch. Ani si neviete predstaviť, aký som bol prekvapený, keď som sa obzrel. Obidvaja návštevníci sedeli na streche môjho domova — a obidvaja voľní…
— Prečo ste neušli, veď ste voľní? — opýtal som sa dvojnohých tvorov nahlas. Natoľko som cítil potrebu s niekým sa porozprávať, i keď ma azda vôbec nerozumeli. Bolo to vždy lepšie ako nahlas hovoriť sám so sebou. Obával som sa totiž, že hlasitý samohovor je prvým príznakom šialenstva.
Keď tvory začuli môj hlas, mykli sa, ale ostali na mieste. Zvedavo si ma prezerali, akoby hľadali orgán, ktorým som vydával ten čudný zvuk. Zasmial som sa.
— Nebojte sa môjho hlasu, vychutnajte jeho krásu! — povedal som a pritom som široko otváral ústa. — Je to len ľudský hlas, takto vraví každý z nás!
Tvory sa na mňa dívali ustrašene. Len teraz som si všimol, že druhý Kvarťan má blanité krídla ako ostatní obyvatelia tejto planéty.
Sprvoti som nemohol pochopiť, prečo jedno mláďa má krídla, a druhé nie. Až o niekoľko dní som záhadu rozlúšticlass="underline" Malý Kvarťan prišiel o krídla pri nejakom požiari. Medzi chĺpkami sa skrývali jazvy po spáleninách.
Čudní návštevníci ma vytrhli z úvah tenučkým pískaním, ktoré sa strácalo v najvyšších tónoch. Alebo mi chceli niečo povedať, alebo sa pochválili svojím nádherným spevom — to neviem. Rovnako som im nerozumel ani slova. Iba som cítil, že je to prejav priateľstva. A to sa skutočne čoskoro ukázalo. Keď sa ešte viacej osmelili, vodili sa so mnou za ruky a často napodobňovali moje pohyby. Prichodili mi ako dve deti. Priznám sa, že som si tieto roztomilé tvory obľúbil hneď v prvý deň. Pretože som nemal dosial kalendár, nemohol som ich pomenovať podľa dňa, v ktorom som sa s nimi zoznámil, ako to urobil Robinson s Piatkom. Hovoril som im Francko a Marka. Francko bol onen s krídlami a Marka bez krídel.
O niekoľko dní sme sa tak zblížili, že Francko s Markou sa chceli silou-mocou nasťahovať ku mne, do môjho podzemného obydlia. Luhal by som, keby som tvrdil, že som bol úmyslami nadšený.
Obydlie bolo pre troch príliš tesné — a najmä to, že pre mňa boli predsa len zvieratami. Štítil som sa ich natoľko, že by som v ich blízkosti nebol mohol pokojne spať.
Francko s Markou spávali teda vonku v hustej tráve, kde si urobili pohodlné hniezdečko. Deň čo deň vystrájali dlho do noci a na druhý deň spali potom až do poludnia. Všemožne som sa usiloval zmeniť ich životosprávu, ale márne. Jedného večera som si dokonca ľahol do ich hniezda, aby som im jasne naznačil, že majú spať. Napodobnili ma a predstierali, že spia. Sotva som však zaliezol do podzemia, vyskočili a vystrájali po pralese ďalej. Pochopil som, že noc je ich dňom, a s pre výchovou som prestal. Dokonca som bol rád, pretože moje obydlie malo takto aspoň nočných strážcov.