Mary si pritisla čelo ku sklu obloka, za ktorým svietilo oslepujúce slnko.
Harry podišiel k nej a nežne ju uchopil za plecia.
— Poškodíte si zrak. Viem, šéf má niekedy svoje vrtochy. Vyplatí sa však byť odvážnym… Len si pomyslite, Mary, byť tak blízko a nevidieť obrovské papraďorasty a prasličky…! Našiel som ich astrolokátorom…
Harry vzal jej ruky do svojich a pozrel do protiľahlého obloka. Bolo v ňom vidieť malý, napoly zatienený kosáčik mesiaca, ale nebol strieborný, lež oranžový.
Bola to Venuša…
Sestra Zeme
Veliteľ skupinového vesmírneho letu profesor Bogatyriov bol vážny.
Neodpovedal Američanom hneď na ich návrh, pozval si palubného inžiniera Dobrova a biológa výpravy Aľošu Popova, aby sa s nimi poradil.
Dobrov, územčistý chlapík s vypuklým čelom a s hlbokými vráskami, nepôsobil príťažlivo. Jeho názory boli pevné.
— Nestačí ti, Iľja Jurievič, že stroskotala Túžba? O akom pristátí na planéte chceš vôbec rokovať? Chcú pristáť hydroplánom a potom by sme ich mali stadiaľ vziať? Je to vôbec možné? Prerátal som si to. Museli by sme sa zbaviť celého zariadenia, aj lôžok a kresiel pre letcov.
— Lepšie je byť zbabelcom, ako spať na tvrdom, — uštipačne ho prerušil Alexej Petrovič Popov, ktorý sa preslávil počas minulej výpravy na Mesiac.
— Mali ste ostať sedieť doma za pecou, Roman Vasilievič, a neletieť do vesmíru.
Dobrov si premeral Aľošu drsným pohľadom:
— Ešte na Zemi som vravel, že by stačilo preniknúť pod mračná Venuše, vyfotografovať moria a pevniny, presvedčiť sa, či sú tam rastliny. Pre predpokladanú možnosť pristátia riskujeme tri družice, trojnásobne zväčšujeme pravdepodobnosť zrážky s meteormi…
Aľoša Petrovič vyprskol, akoby chcel Dobrova celkom znemožniť:
— Chcete hodnotiť pravdepodobnosť rizika? V čase, keď traja naši druhovia obetovali život?!
Dobrov sa zamračil.
— Venuša je známa ako planéta búrok. Hurikán zničí hydroplán s odvážlivcami.
Aľoša zaútočil na veliteľa:
— Nemôžem vám dať za pravdu. Potom by obete posádky Túžby boli zbytočné. Iľja Jurievič, súhlasíte vari s týmto „otcom strachu a starým otcom odvahy“? Ak sa chcete teraz vrátiť späť na Zem, potom bude lepšie, ak vyskočím padákom. Nech aspoň ja uvidím život na planéte… Možno sa stretnem aj s rozumnými bytosťami. Ihneď vám o tom pošlem rádiodepešu.
— Tak dosť! — prerušil ho rázne Bogatyriov. — Nie je čas na plané reči. Správne si však, Aľoša, pripomenul našu povinnosť voči posádke Túžby. Máme aj povinnosť voči vlasti, ktorá nás sem vyslala.
Dobrov sa mlčky obrátil a vzápätí odišiel.
Aľoša Petrovič pozrel na Bogatyriova:
— Iľja Jurievič, dovoľte, aby som vás pobozkal.
— Vari si ma pletieš so svojou snúbenicou? — povedal Bogatyriov. — Pohľadaj si ju na novej planéte.
— Urobím to, Iľja Jurievič, určite to urobím. Američan Wood sníva o rastlinách na Venuši, kým ja… veď viete… som presvedčený, že sú tam aj rozumné bytosti.
Aľoša Popov sa rozbehol ozlomkrky poslať Američanom správu, že veliteľ súhlasí s pristátím na Venuši.
Planéta, ktorá sa spočiatku ponášala na zrnko orecha, narástla do veľkosti taniera a teraz už zahaľovala celý predný iluminátor. Blížila sa, zahalená bielymi mračnami, v ktorých nebolo vidieť štrbinu. Cudzia, neznáma planéta.
Kozmická loď Rozum mala pristáť na nej podľa plánu, ktorý vypracovali ešte na Zemi. Pred prístrojovú dosku sa posadil skúsený letec Dobrov.
Bogatyriov sústredene pozeral na počítač, ktorý spresňoval dráhu ich letu. Počítač sa vonkoncom neponášal na amerického robota, pripomínal skôr písací stôl. Mal ešte lepšiu elektrónkovú pamäť ako John a bleskové robil prepočty, ktoré astronauti potrebovali.
Aľoša Popov udržiaval spojenie s raketoplánom Prosperity a rádiolokátorom skúmal povrch planéty.
— Hory, určite sú tam hory…! Priehlbiny… akiste to budú moria… Priestor, čo odráža rádiolúče, je asi pokrytý rastlinami…
Aľoša Popov s mimoriadnou obľubou počúval praskot vzdušných výbojov. Vzrušovala ho romantická nádej, že znezrady zachytí záhadné vysielanie, alebo znamenie tých, čo našli svojimi rádiolokátormi ich kozmické lode… Nie, nemôžu ich prijať nepriateľsky… Rozum bytosti predsa nerozdeľuje, ale zbližuje.
Škála zvukov v praskote vzdušných výbojov bola široká, no Aľoša nevedel v nej nájsť vytúžené pozdravy.
Kozmická loď Rozum prenikla do ružového mračna, ktoré letelo popri jeho oblokoch. Dobrov zapojil brzdiace zariadenie.
Allan Kern oznámil, že očakáva správy o úspešnom pristátí a údaje potrebné pre štart hydroplánu.
V kabíne bolo čoraz teplejšie.
V slúchadlách zovšadiaľ počuli praskot…
Červené pásy mračien za oblokom zmizli. Dolu bolo vidieť zasnežené polia, kopce ako z vaty, hory sťa z cukru. Zhora prenikalo — ako cez svetelný filter — obrovské červené slnko.
Čoskoro zistili, že nevidia planétu, ale len ďalšiu vrstvu mračien. Za oblokmi leteli prúdy bielych pásov. Dobrov pribrzdil. V kabíne sa citeľne ochladilo.
Iľja Jurievič študoval údaje analyzátorov. Zistil z nich, že prešli cez pásmo jedovatých čpavkových mračien. Venuša má v ovzduší veľa dusíka, kysličníka uhličitého, je ho tam oveľa viac ako na Zemi. Kyslíka je však málo… Čo ich čaká nižšie?
Hviezdolet sa vynoril z vrstvy bielych mračien. A vtom sa doň oprel hurikán. Tak ním zalomcoval, akoby dakto spustil odrazu bočné dýzy. Dobrov sa sotva udržal na nohách. Aľošu hodil náraz ku stene.
Bogatyriov uchopil páky pevne do rúk a nato pokrútil hlavou, lebo si pomyslel na Američanov, ktorí chcú preniknúť týmto ovzduším hydroplánom.
Aľoša sa držal oboma rukami rámu iluminátora a pozeral dolu. Videl ďalšiu vrstvu červených mračien… Červených a strieborných, pevne k sebe priliehajúcich, výrazne ohraničených… Veď to nie sú vôbec mračná! To je povrch planéty! Pevnina, červená pevnina… pôda pokrytá červenkastými rastlinami! Hej, Harry Wood, počuješ nás? Tie tvoje vytúžené rastliny sú červené! Práve tak si ich predstavoval tvoj učiteľ Gavril Tichov! A to strieborné — to sú moria… Voda je v nich strieborná. Aspoň tak vyzerá zhora…
Dobrov viedol hviezdolet k pobrežiu morskej zátoky, zo štítov na pobreží sa dymilo. Hľa, sopky…
Čierny dym vystupoval ako mračno a zahaľoval časť vrcholca. Len kde tu šľahal červenkastý plameň.
Dobrov letel smerom od slnka, po ktorom ostávala na obzore už len žiara. Hviezdolet vletel do súmraku…
Museli vybŕdnuť z mračna sopečného popola. Na okamih sa pod nimi mihol pažerák sopky, všimli si rieky lávy na úpätiach… Nato sa opäť ukázala striebristá voda a les, purpurovočervené kríky na pobreží.
Keďže Dobrov nepoznal silu prílivu, nechcel pristáť na morskom pobreží, ale začal hľadať iné vhodné miesto na pristátie.
Zjavilo sa čosi ako čistinka alebo močiar. Dobrov pozrel na výbežky skál a usúdil, že pôda tu bude pravdepodobne pevná. Zamieril s hviezdoletom dolu.
Dym z dýz zahalil obloky kabíny ako mračno. Hviezdolet sa zachvel, dotkol sa povrchu vysunutými podvozkami a prudko zastal.
Dym sa rozplynul. Traja astronauti pritisli mlčky tváre k oblokom.
Obklopovala ich neznáma príroda. Trávu naokolo nevideli. Pôda bola poprepletaná hadovitými koreňmi. Aľoša Popov pozeral na ne až ho oči boleli; očakával, že zbadá aspoň aký-taký pohyb.