Nie, to nemohol byť prelud… Vo vzduchu letel naozaj drak, práve taký, ako kreslia čínski maliari: mal telo hada a krídla s blanami…
Bogatyriov uchopil pušku. Nestihol však vystreliť. Drak padol ako kameň do močiara.
Od lesa sa k drakovi blížil strašný netvor, podobný obrovskému jašterovi s rohovinovým hrebeňom a s výstražné otvorenou papuľou. Netvor zrejme nevedel lietať, no mal schopnosť zrážať lietajúcich tvorov smrtiacim zvukom.
Netvor urobil posledný skok a vrhol sa na draka, ktorý bol oveľa väčší. Bogatyriov vpálil doň štyri rany, ale ani reaktívna zbraň mu zrejme neublížila. Vari mal kožu pevnejšiu, ako je oceľový pancier?
Len čo zbadal netvor čln, zamieril k nemu. Nad močiarom sa znovu rozľahol prenikavý zvuk. Aľoša Popov a Dobrov, ktorí sa medzitým prebrali, klesli opäť omráčení. Bogatyriov, ktorého i napriek tomu, že mal kuklu, ohlušil hrozný zvuk, sa pokúsil ešte raz vystreliť, ale podaromnici.
Treba mu streliť do oka, spomenul si Bogatyriov na rozprávky o drakoch a myšlienka sa čoskoro zmenila na čin.
Jašter mal dve úzke, žlté štrbiny oči. Bogatyriov vyčkal, kým sa pripraví na posledný skok a vtedy vystrelil.
Rozľahol sa zúfalý rev: jašter klesol do blata. Bogatyriov stačil vziať kameru a urobiť zopár snímok.
V diaľke nad lesom poletovali s roztiahnutými krídlami neznáme tvory.
Víchrica silnela. Zranený jašter precitol, pohol krídlami a odplazil sa od mŕtveho nepriateľa. Potom nastavil krídlo prudkému vetru, nadskočil a vzniesol sa.
Aľoša sa už preberal z omráčenia.
— Čo je to?
— Teraz už nič, — povedal zamyslene Bogatyriov, — ale zvuk, čo sme počuli, usmrcuje. Teraz si natiahnite kukly… Opatrnosti nie je nikdy dosť…
Vesmírna horúčka
Keď sa prihnala búrka a okolo Američanov začali rachotiť hromy, robot oznámiclass="underline"
— Som v nebezpečenstve. Potrebujem prístrešie.
— Správne, — súhlasil Kern. — Škoda, že na tejto planéte doposiaľ nezačali s výstavbou skladov alebo garáží…
Američania mali šťastie, lebo našli jaskyňu, uchýlili sa do nej pred strašnou búrkou.
— Nemali sme si skladať kukly, — poznamenal Kern.
— Nevyplatí sa ich dávať opäť na hlavu, aspoň nám uschnú vlasy, — usmial sa Harry. — Budeme sa celkom ponášať na obyvateľov Venuše…
— Obávam sa, že tu zaviazneme do konca života.
— Neveríte, že sa dostaneme k Rusom?
Kern sa šibalsky usmiaclass="underline"
— Železný John vyrátal, aké máme vyhliadky…
— Jeho výpočty sú správne iba vtedy, ak nám nejdú Rusi na pomoc, — povedal zamyslene Harry.
Kern sa rozosmiaclass="underline"
— Nezosmiešňujte sa, Wood! Železný John nám prezradí, či by tak mohli konať astronauti…
— Áno, ale beriete do úvahy, že tí astronauti sú Rusi a akiste aj komunisti? — spýtal sa Harry. — Rusi boli vždy a komukoľvek ochotní pomôcť. Spomeňte si napríklad na belgické lietadlo, čo havarovalo v Antarktíde…
Búrka prestala.
— John, prosím vás, — povedal Kern robotovi, — ostaňte zatiaľ v jaskyni. Vonku je pre vás privlhko. My s Harrym sa pozrieme, či môžeme vyraziť na cestu…
Američania zrejme nechceli riskovať a vzdialiť sa od jaskyne. Pôda bola rozmočená a hmla nedovoľovala vidieť ďalej ako po najbližšie stromy.
— Voda sa vyparuje a mne je zima, — začal sa Harry triasť a zuby mu drkotali.
Kern potľapkal Wooda po pleci.
Keď sa vrátili do jaskyne, aj Kernovi tvár zbledla a zuby mu takisto začali drkotať. Harry sa len len dovliekol, musel sa pridržiavať kamennej steny. Vpadnuté oči Allana Kerna sa leskli neprirodzeným svetlom. Potom začal Kern i Wood hovoriť nesúvisle a nezrozumiteľne a elektronický mozog robota prestal reagovať. Jedovaté výpary Venuše vykonali svoje. Američania sa ich riadne nadýchali a dostali vesmírnu horúčku…
V rovnakom stave bol aj Aľoša Popov. Bogatyriov a Dobrov ho uložili na dno člna, ale blúzniť neprestával.
— Vysoká horúčka, — povedal Bogatyriov. — Nadýchal sa jedovatých výparov. Musíme mu dať chinocelínovú injekciu.
— Iľja, — zakričal Dobrov od vysielačky, kde vystriedal chorého Aľošu, — dostali sme zlé správy z Prosperity. Robot John zmizol. Američania akiste zahynuli, stratili spojenie s nimi.
— Robot zmizol? — zamračil sa Bogatyriov.
— Počkaj, Iľja… pokúsim sa ich ešte nájsť v éteri, veď sme sa k nim kus priblížili.
Bogatyriov vyhľadal injekčnú striekačku a liek.
Dobrov pokyvoval hlavou. Z éteru doliehalo beznádejné praskanie atmosferických porúch. Občas sa mu zdalo, že počuje nejaký hlas, ale nemal istotu. Odrazu zachytil zvuk, čudný, neľudský. Sadol si pohodlnejšie a načúval.
— Robot! — zvolal Iľja. — Počujem robota! Tára akési nezmysly…
— To je zle, veľmi zle, — odpovedal Bogatyriov a dal Aľošovi injekciu. — Zrejme ho ľudia neusmerňujú…
— Pokúsim sa nadviazať s ním spojenie, — povedal Roman Vasilievič. — Hej, Železný John, počuješ ma?
Robot prijal správu, ale na otázku neodpovedal. Akiste preto, že po prvom zvolaní Dobrov naň vykríkoclass="underline" — Haló, železný panák, odpovedz! Prepínam!
Robot mlčal.
— Počuj, Roman, — navrhol Bogatyriov, — skús to trochu zdvorilejšie.
— Dobre. Haló, vážený John, počujete ma? Odpovedzte, prosím.
— Mám poruchu, — povedal John.
— Kde sú Američania Kern a Wood?
— Pod kamennou klenbou.
— Sú v nejakej jaskyni, — zvolal Dobrov celkom bez seba od radosti. — Teda preto nemohla nájsť Mary robota lokátorom.
— Majú kukly? — pokračoval Dobrov.
— Nie.
— Horúčka, Iľja! Blúznia ako náš Aľoša.
— To je chyba, — zamračil sa Bogatyriov. — Bude robot schopný dať im injekciu? Dovoľ, spojím sa s ním.
— Počujte, John, priateľko, — hovoril Bogatyriov, — vaši priatelia majú horúčku.
— Horúčka, zimnica, malária, chrípka, — akoby zarecitoval robot.
— Potrebujú chinocelínovú injekciu, — pokračoval Bogatyriov.
— Injekcia, striekačka, vydezinfikovať kožu…
— Správne, správne, John! Ste chlapík! Prosím vás, vyberte z lekárničky chinocelín…
Zdalo sa, že robot ožil. Usmerňoval ho opäť človek. Teraz robil znovu všetko presne, pohyby elektromagnetických svalov boli spoľahlivé. Našiel a otvoril lekárničku, ktorú nosil na chrbte, a podľa čísla našiel chinocelín a striekačku. Potom sa naklonil nad Allana Kerna, očistil mu kožu na krku — na jedinom nezahalenom mieste — a šikovným pohybom mu dal injekciu. Potom podišiel k Harrymu Woodovi, tomu pichol injekciu do podpätku jeho topánky.
Chinocelín účinkoval okamžite: Allan Kern prišiel k vedomiu a odrazu odhadol situáciu…
— Horúčka… výpary… chinocelín. John určil chorobu a liečil.
— To som vôbec neočakával…
Pre istotu vzal Allan robotovi z rúk striekačku a Woodovi dal injekciu sám tak, ako ho to naučili v kozmonautickej škole. Potom nasadil sebe i Allanovi kuklu, znovu sa zvalil na kamene a zaspal.
Zdravým, posilňujúcim spánkom.
V tej chvíli spal aj Aľoša Popov…
Trinásť ballov
Obojživelný čln uháňal po pokojnej riečke, ktorá sa postupne rozširovala… Les naokolo sa stratil a pred očami astronautov sa zjavilo čarovne zafarbené rozbúrené more. Jeho obrovské vlny sa rozbíjali o pobrežné skaly.