Dobrov zamieril s člnom k pobrežiu, stroj vyskočil ľahko na kamene a motory stíchli. Všetci traja vystúpili mlčky na skalu.
Iľja Jurievič si priložil k očiam ďalekohľad. Kukly si zložili a dýchali čerstvý vzduch, ktorý sa výrazne líšil od vzduchu v oblasti močiarov.
— Koľko ballov má búrka, Iľja Jurievič? — spýtal sa Aľoša Popov.
— Približne jedenásť.
— Podľa dvadsaťballovej zemskej stupnice, — usmial sa Dobrov. — Toto more nepreplávame…
— Zátoku je však možné obísť po pevnine, — povedal rozhodne Aľoša.
Dobrov pozrel úkosom naňho:
— Obavám sa, že to nie je zátoka, ale prieliv. Pred pristátím nášho člna som ho sfotografoval, — a podal Bogatyriovovi fotografiu.
— Už som ju videl, — povedal Bogatyriov. — Ďalej sa prieliv postupne rozširuje a končí sa v mori.
— Áno, — súhlasil Dobrov. — Očakával som búrku, ale takú prudkú nie. Chápem, Iľja… treba pomôcť priateľom, no pravde sa takisto treba pozrieť do očí…
— Navrhuješ, aby sme sa vrátili? — zamračil sa Bogatyriov.
— Ozval sa otec opatrnosti a starý otec odvahy, — povedal uštipačne Aľoša Petrovič Popov.
— Čo navrhujete vy? — spýtal sa ho znezrady Dobrov.
— Čo navrhujem? Nenavrhujem, ale prosím, aby ste mi dovolili samému preplávať prieliv a vrátiť sa s Američanmi. Ak sa o dva dni nestretneme, vráťte sa peši k obojživelnému člnu a odštartujte bez nás.
Bogatyriov odložil ďalekohľad a obrátil sa k Dobrovovi:
— Obávaš sa, že zahynieme?
— Som o tom hlboko presvedčený, — odpovedal Dobrov.
— Ľudia v staroveku preplávali Tichý oceán na pltiach a my máme dokonalý obojživelný čln… — zamiešal sa do rozhovoru Aľoša Petrovič Popov.
— Tak teda vyrazíme, — povedal Iľja Jurievič.
Bogatyriov sa posadil dopredu, Dobrov dozadu ku kormidlu, Aľoša sedel v strede.
Dobrov uviedol do činnosti čerpadlá vzduchu. Čln zvíril piesok medzi kamením a vrhol sa v ústrety obrovským vlnám. Hneď prvá z nich zaliala astronautov a vyhodila čln na svoj chrbát. Hnali sa závratnou rýchlosťou. Dobrov viedol čln perfektne. Breh s čiernymi skalami, na ktoré mohli naraziť, sa rýchle strácal. Vlny však boli čoraz hroznejšie a vietor čoraz silnejší.
— Trinásť ballov, chlapci, trinásť! — veselo zvolal Iľja Jurievič. — Na Zemi je najviac dvanásť ballov…
Búrka silnela. Čln poletoval ako bezmocná škrupinka na chrbtoch vĺn, astronauti sa museli držať zo všetkých síl jeho okraja, aby nevyleteli.
— Azda predsa len preplávame, — povedal Dobrov.
Aľoša Petrovič bol hneď od začiatku presvedčený, že cez prieliv sa dostanú a prídu na druhý breh, kde stihlo Američanov nešťastie. Všemožne sa usiloval zazrieť druhý breh, ale namiesto neho zbadal na oblohe čudné, rýchle letiace mračno. Vlastným očiam neveril…
— Iľja Jurievič, čo to letí pred nami? Bogatyriov priložil k otvorom na kukle dlaň a potom siahol rýchle po vankúši.
— Je to zlé, chlapci…
Na oblohe letel akýsi netvor. Oblúkovite prehnutými krídlami s dlhými pazúrmi na koncoch by zakryl veľkú loď. Bielym bruchom sa len len nedotýkal spenených vĺn. Do roztvoreného zubatého otvoru, by vošiel celý čln. Iba na Venuši, v hustom ovzduší a v stálych uragánoch, mohol lietať taký obrovský jašter …
Bogatyriov vzal pušku. Jašter letel priamo nad čln. Vpálil mu do brucha dávku reaktívnych nábojov. V tej chvíli strelil i Aľoša a zasiahol odporného dravca do otvorených úst. Jašter zrúkol od bolesti a prudko vyletel hore. Nato sa spustil dolu a otvoril svoju strašnú papuľu priamo ľudom nad hlavami.
Dobrov nechal kormidlo a zvalil sa na dno člna. Prv ako stihol netvor dosiahnuť čln a zničiť ho ako slabú plechovicu, zmizol čln pod vodou…
Rozzúrený dravec lietal nad miestom, kde mu zmizla korisť. Potom sa sťažka vzniesol do výšky a odletel.
Divý vietor hnal vlny k neďalekému pobrežiu, kde sa trieštili o skaly. Nikde nebolo ani stopy po malom člne, po troch odvážlivcoch, ktorí sa dali do nerovného zápasu s rozbesneným živlom…
Sama vo vesmíre
Mary Stremová prežívala ťažké chvíle. Očakávala, že sa Rusi po jej správe o zmiznutí dvoch priateľov vrátia ku svojmu hviezdoletu. Veď už nemali koho zachraňovať…
Magnetické búrky znemožňovali, aby nadviazala spojenie s ich člnom. Nevedela, čo robiť, nuž hľadala, kým zachytila rádiolokátorom čln na šírom mori.
S rozochveným srdcom sledovala na obrazovke vzrušujúcu drámu ale spojenie sa jej nedarilo nadviazať. O chvíľu vyslal inžinier Dobrov zopár krátkych viet ktoré zaznamenali prístroje na pásku:
— Búrka trinásť ballov… Vidíme druhý breh… Na náš čln útočí obrovský netvor… Oznámte na Zem, že…
Zvyšok dopovedala obrazovka lokátora. Čln zmizol niekoľko míľ od pobrežia, na miestach, kde sa stratili aj Američania.
Mary sa zmocnilo zúfalstvo. Ostala z celej výpravy sama. Ešte raz prebehla lokátorom nad miestom tragédie, ešte raz sa presvedčila že na obrazovke sa nezjavilo nič, čo by sa pohybovalo…
Mary si roky navrávala, že nevie, čo je strach. Rozhodla sa opustiť obežnú dráhu, po ktorej sa pohyboval raketoplán Prosperity ako dočasná umelá obežnica Venuše… Zhorí v hustom ovzduší a ako meteor dopadne na miesto, kde zomrel Harry a zmizli Rusi…
Ešte predtým však nadviaže spojenie so Zemou.
Mary už dávno nehovorila so štábom kozmickej výpravy. Na páske bolo zaznamenaných čoraz viac znepokojených výziev, ale ona im nevenovala pozornosť. Teraz sa rozborila, že podá obšírnejšie hlásenie. Je to jej povinnosť. Posledná povinnosť, kým sa zmení na meteor…
Začala manipulovať s prístrojmi. Začula Zem, ale nebol to hlas plukovníka zo štíhli kozmickej výpravy, lež známa, prekrásna pieseň. Vysielala ju vysielačka štábu. Ktosi ju venoval práve jej, akoby tušil jej zúfalstvo.
Potom vysielačka štábu volala Mary Stremovú. Mary odpovedala. Počuli ju. A tak sa dozvedela, že celá Zem smúti nad tragickou smrťou jej priateľov na Venuši.
Americký štáb vydal rozkaz: Prosperity opustí oblasť Venuše, Mary Stremová, jediný živý účastník výpravy, sa vráti do USA, kde ju privítajú ako národnú hrdinku…
Mary sa prechádzala po kabíne raketoplánu. Potom napísala hlásenie pre štáb. Ďakuje za pocty, ale chce, aby ju stihol osud ostatných členov výpravy. Prosí všetkých, aby jej odpustili.
Mary správu hneď neodoslala. Chcela, aby ju namiesto nej vyslali prístroje, len čo zmizne s raketoplánom v červených mračnách. Už uchopila páky, no ešte — zaváhala.
Prečo vôbec nadviazala spojenie so Zemou? Nemala počuť prekrásnu pieseň… Učarovala jej…
Mary Stremovej sa začala zmocňovať vzrušujúca predstava letu na Zem. Vari nedokáže podniknúť tú cestu sama?
Zaumienila si, že to musí dokázať! Áno, musí to dokázať!
Ešte chvíľka a raketoplán Prosperity zmizne v čiernych hĺbkach vesmíru.
Vidina
Traja astronauti s obojživelným člnom sa potopili na dno mora, obleky z poddajnej plastickej látky a dýchacie prístroje im výborne poslúžili ako potápačské skafandre.
Znezrady sa stratili jeden druhému z dohľadu. Aľošovi Petrovičovi prišlo akosi úzko. Keď sa napokon dostal na mäkký íl, poobzeral sa naokolo.
Z pravej strany preťal čiernu vodu jasný, strieborný prúd svetla. Vtom sa rozpŕchli na všetky strany ryby nevšedného tvaru s pílovitými chrbtami… Miesto nich sa zjavil pokojný a usmiaty Iľja Jurievič.