Aľoša Petrovič sa vrhol k Bogatyriovovi a mocne ho objal. Iľja Jurievič chytil Aľošu za ruku a viedol ho k reflektoru. Rozsvietil ho na obojživelnom člne Dobrov, ktorý stihol v ostatnej chvíli čln ponoriť pod vodu a zísť s celou posádkou na dno.
Iľja Jurievič sa dotkol anténou na kukle kovového okraja člna a ostatným naznačil, aby ho nasledovali. Tak sa mohli znovu dohovoriť.
— No, priatelia, — začal Iľja Jurievič, — pod vodou sa nám ťažko pôjde, ale predsa pokročíme… Len aby ste nezablúdili…
— Kompas funguje, — povedal Dobrov, keď zapínal čerpadlá, ktoré napĺňali vzdušné podušky. Nabrali do seba vzduch a zdvihli čln z dna. Nato sa vydala celá výprava na cestu. Reflektor osvetľoval čudné dno. Modré, žlté a pozlátené kamene menili vo svetle rýchle farbu, spočiatku boli jasnočervené, potom hnedé ako íl… Ukázalo sa, že to nie sú kamene, ale ulity mäkkýšov a panciere krabov. Ryby sa svetlu vyhýbali.
Dobrov našiel medzi skalami, ktoré sa tiahli po oboch stranách a mizli v tme, priechod. Aľošovi začalo prudko búšiť srdce.
Pred rokmi bol Aľoša Petrovič Popov v Taliansku a navštívil Pompeje. Ako očarený prezeral trosky dávneho mesta, ktoré bolo vyše tisíc rokov pod vrstvou popola, vychrleného zo sopky Vezuv.
Och, keby tak teraz zbadal aspoň jeden stĺp… Nijaký stĺp síce nezbadal, ale živo si predstavoval, že to, čo sa ponáša na skaly, by mohli byť podmorské stavby, vybudované rozumnými bytosťami. Bobry si predsa takisto budujú priehrady a včely nezaostávajú usilovnosťou za človekom…
Aľoša Petrovič Popov sa dotkol Bogatyriovovho pleca. Ten sa prudko obrátil. Aľoša ukázal na skaly, nato na seba a urobil rukami prosebný posunok.
Bogatyriov pozrel na vodotesné náramkové hodinky a odmietavo kývol hlavou. Aľoša zdvihol prst. Vraj len na minútu, chce sa pozrieť za jednu zo skál… Veď je to skvelá príležitosť.
Iľja Jurievič sa zamračil. Čím naznačil, že teda počká, ale len chvíľku.
Aľoša sa priblížil ku skalám. Po pozornej prehliadke zistil, že sa nepodobajú na budovy v Pompejách. Keby sa mu podarilo nájsť aspoň jeden vchod do niektorej z nich …
Myslel na vchod do skaly, lebo sa neodvážil myslieť na vchod do domu, ba ani slovo „vchod“ vysloviť.
Niektoré skaly boli vyššie, iné nižšie. Pravidelnosť ich tvarov ho však ohromovala.
Chcel si dôkladnejšie prezrieť aspoň jednu z nich.
Aľoša si vybral najbližšiu, Obišiel jej dolnú časť, ale vchod nenašiel. Spomenul si na svoju vlastnú teóriu, že život na Venuši je prispôsobený podmienkam jej búrlivého ovzdušia. V duchu si navrával, že to, čo ich obklopuje, nebudú sídla podmorských netvorov. Nie! Je to staré, dávno zatopené mesto. Ak môžu na Venuši lietať jaštery, mohli lietať aj mysliaci budovatelia mesta. Vchod do stavieb treba hľadať hore, a nie dole…
Aľoša Petrovič Popov vyhodil z plecniaka kameň, ktorý mal ako závažie, a vyplával hore na skalu. Reflektor výstražné zažmurkal, Dobrov ho zrejme varoval…
Aľoša Petrovič postupne ohmatával povrch skaly a napokon našiel, čo hľadal. Možno, že to bola len priehlbina, ale jeho fantázia z nej stvorila vchod do budov mysliacich a lietajúcich bytostí…
Bogatyriov a Dobrov videli, ako Aľoša Petrovič zmizol v útrobách skaly. Mlčky čakali minútu, dve, päť…
Bogatyriov sa dotkol antény člna. Dobrov ho nasledoval.
— Iľja, privediem ho. Zaslúžil by si zopár poza uši! — počul Bogatyriov nasrdený Dobrovov hlas.
— Choď! Rýchle sa vráťte, — rozkázal rázne Bogatyriov, — posvietim vám.
Dobrov vyplával na skalu a nazrel do otvoru, v ktorom zmizol Aľoša Petrovič Popov. Bola v ňom tma. Zasvietil si ručným svietidlom a zbadal čudnú studňu. V hĺbke spozoroval akýsi pohyb. So svietidlom v jednej a s nožom v druhej ruke sa spustil dolu. Zastal na čomsi mäkkom vedľa Aľošu a zdrapil ho za ruku. Aloša Petrovič Popov si však nevšímal, čo robí Dobrov, ale ťahal ho k otvoru, ktorý práve dolu odhalil. Vzal do rúk prvý blatom obalený kameň, čo sa mu naďabil, vsunul si ho do plecniaka a štvornožky vyliezol von. Uľahčene si vydýchol, keď zbadal zelený prúd svetla z reflektora a dotkol sa anténou člna, čím naznačil, aby ho Bogatyriov vypočul. Ten sa však len podráždene pozrel a obrátil sa Aľošovi chrbtom…
Záhadná soška
Búrka sa utíšila. Vlny síce ešte narážali o pobrežie, ale traja astronauti s obojživelným člnom mohli vystúpiť bez rizika z vody na piesočnatý breh.
Namiesto močarísk, porastených prasličkami, sa rozprestieral pred nimi žltý piesok a neďaleko za nim koberec červených kvetov. V úzadí fajčila sopka a na jej úpätí bolo vidieť potoky vychladnutej lávy.
— Predbežne nemá význam pokračovať na ceste, — rozhodol Bogatyriov. — Najprv musíme zistiť, kde sú Američania.
— Nemôžeme s nimi nadviazať rádiové spojenie, — povedal Dobrov, — lebo magnetická búrka ešte trvá…
— V tom prípade bude správne, ak si rozložíme oheň, — navrhol Aľoša.
Bogatyriov súhlasil. Naznášali korene, ktoré vyvrhlo na breh more a rozložili oheň.
— Prvý oheň na tejto planéte, — poznamenal Iľja Jurievič.
Aľoša Petrovič Popov sa zamyslel. Naozaj prvý? Sadol si neďaleko ohňa na piesok a vytiahol nôž a kameň, ktorý našiel v otvore skaly. Zaujatý myšlienkami, začal odstraňovať z neho nalepené blato. Kameň bol mäkký a nôž doň vnikal ako do mydla. Aľoša sa s ním pohrával. Bol natoľko zamyslený, že ani nespozoroval, ako sa kameň mení. Keď si to všimol, stŕpol.
Už nedržal v rukách neforemný kameň, ale záhadnú sošku s dievčenskou tvárou.
Aľoša neveril vlastným očiam a od prekvapenia vykríkol. Bogatyriov a Dobrov pribehli k nemu.
— Pozrite! — zvolal Aľoša a podával im sošku. — Nehovorí to presvedčivo o tom, že na Venuši sú rozumná bytosti? Viete, kde som to našiel?
Dobrov vzal sošku a začal si starostlivo prezerať jej povrch, na ktorom boli stopy Aľošovho noža.
— Že sa nehanbíte, súdruh Popov, — podával figúrku Aľošovi. — A chcete, aby sme vás pokladali za vedca? Vyrezali ste nožom z mäkkého kameňa primitívnu sošku a chcete nám nahovoriť že ste ju našli?!
Aľoša položil sošku na zem, Bogatyriov ju vzal a pozrel skúmavo na mladého vedca.
— Čo vám dovoľuje hovoriť takým tónom, Roman Vasilievič, — bránil sa Aľoša. — Veď nie som sochár…
Takmer násilím vytrhol Bogatyriovovi z rúk kamennú figúrku a odbehol s ňou na lúku posiatu červenými kvetmi. Znovu a znovu pozeral do záhadnej tváre malej sošky…
Ohnivá rieka
Po rozbahnenom lese kráčali tri postavy…
Kern a Wood sa ešte zotavovali z choroby. Vesmírna horúčka ich celkom vyčerpala. Najťažšie sa kráčalo železnému Johnovi.
Zrazu sa zotmilo.
— Nad nami je mračno popola, — povedal Wood.
— Sopka? Ešte tá by nám chýbala…
Rozľahlo sa hrozné zaburácanie. Hlasy odrazu zmĺkli, kmene stromov sa rozkolísali.
— Rýchle von z lesa! — zvolal Kern. — Čoskoro začnú padať stromy!
Ľudia a robot utekali lesom, ktorý sa končil pri strmom úpätí sopky. Dolu ním sa valila ohnivá rieka…
— Sem! — zakričal Kern a ukázal na kamenistú vyvýšeninu.
Ľudia a robot sa postavili na kamene. Láva ich obklopovala zo všetkých strán. Horúci prúd už zasiahol stromy na pokraji lesa. Vzbĺkol lesný požiar, ktorý prudký vietor rýchle šíril. Pôda pod nohami dunela, horiaci les praskal.