Robot prehovoriclass="underline"
— Počuteľnosť je čoraz lepšia…
— Zbláznim sa! — zvolal Kern. — Robot má halucinácie!
— Stroj ich nemôže mať! To je vylúčené, akiste to budú Rusi…!
— Rusi? — neveril vlastným ušiam Wood.
— Počujete? Robot nadviazal s nimi spojenie. Má citlivejšie prístroje ako my…
— Mieria k nám, počujete? Pýtajú sa, kde sme, idú nám na pomoc!
— Nikdy som si nemyslel, že by dačo také dokázali. Mnohému som sa na tejto planéte naučil, Harry… Škoda, že to nebudem môcť v živote využiť…
— Ani robot s tým pôvodne nerátal, ale oni nám akiste pomôžu, zachránia nás…
— Vy ste ako dieťa, — povedal takmer nežne Kern. — Aký by to musel byť stroj, čo by prešiel ohňom? Môžeme sa spoliehať len na seba… Môže vás zachrániť len jediný stroj na svete.
— Myslíte?
— Haló, Železný John, vezmite pána Wooda na chrbát a preneste ho cez ohnivú rieku!
Robot si posadil Harryho na chrbát a odhodlane vykročil do rozpálenej lávy, ktorá mu siahala po členky a zahaľovala ho dymom. Harry sa nezadusil, lebo ho chránila kukla.
O malú chvíľu Železný John zastaclass="underline"
— Horúca láva stúpa rýchlosťou tri centimetre za minútu. Kým sa budem môcť vrátiť po pána Kerna, bude mu siahať až po kolená, a to mu môže ublížiť…
— Treba sa poň vrátiť čo najrýchlejšie, alebo sa pokúste odniesť nás oboch súčasne. — žiadal Harry.
Nad ohnivou riekou lávy v hustom tmavom dyme sa ponášal robot na rytiera v brnení s mladým mužom na chrbte. Železný John sa obrátil a kráčal späť.
Potom si robot vyložil na každé plece jedného Američana a opäť vkročil do tečúcej lávy. Krájal pomaly. Hladina lávy stúpala — už siahala robotovi po kolená. Ešte kúsok a vážne ohrozí jeho kovové kĺby…
John zastal.
— Čo sa stalo, John, prosím vás? — spýtal sa Kern.
Robot prehovoril neobvykle chladno a rozhodne:
— Som nútený zbaviť sa nákladu, páni!
Kern a Wood sa kŕčovite držali hlavy Železného Johna a súčasne jeden druhého. Železné ruky stroja sa usilovali dostať ich dolu, elektromagnetické svaly zápasili so zúfalým úsilím ľudí…
V ohni, dyme a v jedovatých výparoch sa rozpútal nerovný zápas ľudí a stroja.
Kern zastonal. Láva sa mu penila pri nohách. Hustý dym zahaľoval dramatický zápas, aký sa akiste ešte nikde a nikdy neodohral.
Stretnutie
Obojživelný čln kľučkoval medzi papraďami. Automatické riadenie bolo prepojené na robota a obratne viedlo stroj pomedzi popínavé rastliny.
— Iľja Jurievič, — zvolal od vysielačky Aľoša Petrovič Popov, — robot ich chce zhodiť do horúcej lávy!
— Prekliaty robot! Chce sa zachrániť na ich účet? — povedal ustarane Dobrov.
Obojživelný čln sa ocitol na pokraji lávy. Stromy naokolo blčali. Láva však chladia len čo sa dostala do styku s rozbahnenou pôdou lesa.
— Stáť! — zakričal Dobrov. — Sme schopní postupovať vpred po zemi, po vode, nad vodou i pod vodou, ale po ohni to nepôjde…
— Všetci dolu! — zavelil Bogatyriov.
Neďaleko odtiaľ stál zahalený dymom Železný John. A na jeho pleciach dvaja muži, ktorí sa kŕčovite držali jeho kovovej hlavy.
— Priatelia, Allan a Harry, ste živí? — zvolal Iľja Jurievič.
V praskote atmosferických porúch sa ozval hlas Allana Kerna:
— Haló, veliteľ! Láva siaha Železnému Johnovi takmer po pás a zrejme zničila celkom jeho mechanizmus. Škoda stroja…
— Ľutujte dačo iné, Allan. Dobre sa držte, idem vám na pomoc…
— Neopovážte sa, veliteľ! Nijaký stroj okrem robota neprejde ohňom.
Obojživelný čln s Bogatyriovom pri kormidle sa zjavil nad ohnivou riekou: mohutné čerpadlá hnali dolu prúdy vzduchu, vzdušné vankúše oddeľovali čln od lávy a spoľahlivo ho chladili: čln letel nad lávou, akoby to bola len voda…
Bogatyriov zamieril priamo k robotovi a zložil vyčerpaného Kerna a Wooda z jeho pliec. Potom sa ešte raz pozrel na Železného Johna. Stál opustený uprostred ohňa a ruky mal natiahnuté k ľuďom, ktorí ho nechávali napospas živlu. V pohľade mu čítal Kern nemú výčitku…
Posledný článok
Morské pobrežie sa zmenilo na nepoznanie. Pás piesku, na ktorom astronauti odpočívali, keď vybŕdli z mora, zmizol.
Miesta, ktoré zalievalo predtým more, neboli teraz zaliate.
Obojživelný čln sa opatrne plavil po okraji zaplaveného lesa. Odrazu sa stromy skončili a zjavila sa zátoka. Dobrov chcel zamieriť na šíre more, a vtedy Iľja Jurievič vykríkoclass="underline"
— Pozrite! Čo je to?
— Stáť! — zaburácal hromový hlas Bogatyriova.
Dobrov vypol motory, čln prešiel ešte zopár metrov a zastal pri akejsi stene. Ostré svetlo reflektora prenikalo cez stenu na druhú stranu. Medzi dvoma pásmami čadiča, v tmavšej vrstve zľahnutého sopečného popola, sa zreteľne črtali obrysy akejsi veže, ponášajúcej sa na žeriav.
Vonkajšia podobnosť tejto hračky prírody so železnou konštrukciou žeriava bola natoľko ohromujúca, že ľudia zdúpneli so zatajeným dychom.
Dobrov vystúpil z člna do vody. Bogatyriov sa oprel rukou o stenu a dostal sa s člnom až k jej základu. Dobrov mu podal geologické kladivo.
Iľja Jurievič udrel o stenu, a tá zazvonila.
— Kov! Tu je ten hľadaný posledný článok, — povedal a sadol si do člna.
— Zaujímavé, ale je to naozaj kov, — potvrdil Allan Kern.
— Kovový nosník žeriava, — tvrdil Iľja Jurievič.
— Čo si myslíte, z ktorej doby asi pochádza? — spýtal sa Kern.
— Nazdávam sa, že stál na pevnine asi pred sto miliónmi rokov.
— To je fantastické!
V stene trhliny bolo vidieť vrchol konštrukcie, vysokej ako desaťposchodový dom.
— Vyzerá to, akoby tu boli stavali mrakodrapy, alebo dajaký chrám, — povedal Kern.
— Kdeže, — povedal Bogatyriov, — zrejme tu montovali kozmickú loď…
— Žartujete, profesor? Pred sto miliónmi rokov?
— Aľoša, ukáž, čo si našiel…
Ohromení Američania si prezerali záhadní sošku a súčasne sa podchvíľou pozerali úkosom na stenu so železnými vežami.
— Zdá sa, že viete ešte o niečom, — povedal Kern, — čo má priamy vzťah k Zemi…
— Máte pravdu, Allan.
— Dovoľ, Iľja, aby som odlúpol kúsok kovu zo steny.
Dobrov a Wood vylomili kus kovovej konštrukcie. Kov bol dlhé stáročia dobre konzervovaný pred škodlivými vplyvmi v skamenenom sopečnom popole.
— Akiste poznáte, priatelia, názor sovietskeho astronóma Sklovského o umelom pôvode obežníc Marsu, — začal slávnostným hlasom Bogatyriov.
— Áno, — prisvedčil Kern, — hovorí o zaniknutej civilizácii Marťanov, ktorí vybudovali kozmické mestá.
— Myslíte, že celkom zaniknutej? — spýtal sa Iľja Jurievič. — Lepšie by bolo vari povedať „zanikajúcej“. Mars, ktorý je menší ako Zem alebo Venuša, nemohol zadržať dostatok vodných pár. Marťania museli vyriešiť otázku života potomkov. Mali dve možnosti: alebo preniknúť do vnútra planéty, vybudovať jaskyne s umelým ovzduším a „podzemným poľnohospodárstvom“ a zariadiť si život s perspektívou, že nikdy neuvidia slnko a hviezdy. Alebo sa presťahovať na susedné, nescivilizované planéty, teda na Venušu a na Zem. Myslím, že vyspelá civilizácia Marťanov nemusela zaniknúť. Ti z nich, čo sa dostali pod povrch planéty, žijú možno dosiaľ. Pravda, za milióny rokov sa museli vplyvom prostredia zmeniť.