— Ani ja neviem, — povedala Majka.
— Ani ja, — ozval sa i Vanderhose.
Z reproduktora sa rozľahol Komovov hlas:
— Na palube, pozor! Vyšiel som na pozíciu. Poriadne pozerajte okolo. Ja odtiaľto veľa nevidím. Boli rádiogramy?
Pozrel som do prijímacieho otvoru.
— Celý zväzok, — povedal som.
— Celý zväzok, — oznámil Vanderhose do mikrofónu.
— Stas, moje rádiogramy ste poslali?
— Á… ešte nie všetky, — povedal som a rýchlo som si sadol k rádiostanici.
— Ešte nie všetky, — oznámil Vanderhose.
— Čo je to za neporiadok! — vyhrešil nás Komov. — Prestaňte filozofovať a pusťte sa do roboty. Maja, dávajte pozor na obrazovku. Zabudnite na všetko a sledujte obrazovku. Popov, nech je môj posledný rádiogram o desať minút v éteri. Jakov, prečítajte, čo prišlo na moje meno…
Keď som dovysielal a obzrel som sa, všetci boli pohrúžení do práce. Majka sedela pri pulte, na panoramatickej obrazovke bolo vidieť Komovovu drobnú postavičku celkom pri brehu. Nad močiarom sa prevaľovala hmla a na všetkých tristošesťdesiatich stupňoch v polomere siedmich kilometrov od lode nebol nijaký pohyb. Komov sedel k nám chrbtom: akiste čakal, že náš Maugli príde z močiara. Majka pomaly otáčala hlavu z boka na bok, skúmala okolie a chvíľami maximálne zväčšovala niektorý podozrivý úsek — vtedy sa na obrazovkách malých monitorov zjavoval raz zvädnutý krík, inokedy fialový tieň duny na lesknúcom sa piesku, alebo nejasná škvrna v riedkej štetine zakrpatených stromov.
Vanderhose monotónne húdol do mikrofónu: „… varianty psychotypu dvojbodka šestnásť en zlomok tridsaťdva zet alebo šestnásť em… mama… zlomok tridsaťjeden epsilon…“ — „Stačí,“ prerušil ho Komov. „Ďalší.“ — „Zem Londýn Cartright, vážený Gennadij, znova vám pripomínam váš sľub, že sa ohlásite…“ — „Stačí. Ďalší.“ — „Tlačové stredisko…“ — „Stačí. Ďalej, Jakov, čítajte len to, čo je z Centra alebo zo základne.“ Pauza. Vanderhose triedi lístky. „Centrum Bader, vami požadovaná aparatúra nula sa odosiela na základňu, oznámte vaše predbežné názory v týchto bodoch, po prvé, pravdepodobné oblasti obývané domorodcami…“ — „Stačí. Ďalej…“
Vtom ma zavolali zo základne. Sidorov sa spytoval na Komova.
— Komov je na kontakte, Michail Albertovič, — povedal som previnilo.
— Kontakt sa začal?
— Ešte nie. Čakáme.
Sidorov zakašlal.
— No dobre, spojím sa s ním neskoršie. To nesúri. — Odmlčal sa. — Ste vzrušení?
Na chvíľu som sa zamysleclass="underline" naozaj, čo vlastne cítim?
— Nie žeby sme sa vzrušovali… Skôr je nám akosi čudne. Ako vo sne. Ako v rozprávke.
Sidorov vzdychol.
— Nebudem vás zdržiavať, — povedal. — Želám vám veľa šťastia.
Poďakoval som. Nato som sa oprel lakťom o pult, zaboril som bradu do dlane a znova som sa pohrúžil do svojich pocitov. Áno, všetko je to akési čudné, človek — nečlovek. Vyzerá, že ho naozaj nemožno nazývať človekom. Ľudské mláďa vychované vlkmi vyrastie ako vlk. Ak ho vychovajú medvede, nuž ako medveď. A čo keby sa osmonoh podujal vychovať ľudské mláďa? Nezjedol by ho, ale začal by ho vychovávať… Lež o to tu nejde. I medveď, i vlk, i osmonoh sú tvory pozbavené rozumu… Teda aspoň toho, čo xenológovia nazývajú rozumom. A čo ak nášho Maugliho odchovali rozumné tvory, no pritom v istom zmysle osmonohy?… Ba človeku ešte cudzejšie ako osmonohy…? Veď práve ony ho naučili vypúšťať ochranné fantómy, naučili ho mimikry. V ľudskom organizme nič nie je uspôsobené na takéto fígle, teda je to umelá adaptácia… Počkať, a načo mu je vlastne mimikry? Pred kým sa chráni? Planéta je predsa pustá! Z toho vyplýva, že nie je pustá.
Predstavil som si obrovské jaskyne, zaliate prízračným fialovým svetlom, pošmúrne zákutia, kde sa skrýva smrteľné nebezpečenstvo, a maličkého chlapca, ako sa zakráda popri slizkej stene, pripravený vo chvíli zmiznúť, rozplynúť sa v mihotavom svite a zanechať napokon nepriateľovi len svoj menlivý, strácajúci sa tieň. Chudák chlapček! Musíme ho hneď odtiaľto odviezť… Stop, stop, stop! Všetko to je hlúposť. Také dačo sa nestáva. Nestáva sa, aby existoval zložitý, rozumný život s bohatými skúsenosťami, pričom by sa vôkol neho nehmýril jednoduchší, menej rozumný život. Koľko druhov živých tvorov tu našli? Jedenásť, či dvanásť — a to v celom rozsahu od vírusu až po ľudské mláďa. Nie, to sa nestáva. Čosi tu nie je v poriadku. Len pokoj, čoskoro sa všetko dozvieme. Chlapča nám všetko porozpráva. A ak neporozpráva? Vari ľudské vĺčatá ľuďom veľa rozprávali o vlkoch? S čím ráta Komov? Zatúžil som hneď, v tejto sekunde spýtať sa Komova, s čím vlastne ráta.
Vanderhose dočítal posledný rádiogram, vystrel sa v kresle, založil ruky za hlavu a zadumane povedaclass="underline"
— A veď som ja Semionovovcov poznal. Musím vám povedať, že to boli veľmi sympatickí a zároveň veľmi zvláštni ľudia. Romantici minulosti. Pravdaže, Šura poznal všetky staré zákony, ustavične ich citoval. Nám sa zdali smiešne a hlúpe, ale on v nich nachádzal akýsi pôvab… Katastrofa, agónia, do lode lezú strašné obludy… Zničiť palubný denník, zahladiť svoju stopu v priestore — veď na druhom konci stopy je Zem! Áno, to sa naňho veľmi ponáša. — Vanderhose sa na chvíľu odmlčal. — Mimochodom, takých, čo hľadajú samotu, je oveľa viac, ako si myslíme. Samota predsa nie je zlá vec, čo poviete?
— Ja o ňu nestojím, — stručne povedala Majka, pričom nespúšťala zrak z obrazovky.
— Lebo si mladá, — povedal Vanderhose. — V tvojom veku sa i Šura Semionov rád priatelil a bol šťastný, keď mal okolo seba kopu priateľov. Rád pracoval spoločne, vo veľkej hlučnej kompánii, usporadúval súťaže ostrovtipu a ustavične bol vo veselom napätí, rád zápolil, nezáleží v čom — či v skokoch s krídlami, v množstve duchaplností za časovú jednotku, alebo v ovládaní kadejakých tabuliek… vo všetkom. A pomedzi to na celé hrdlo vyspevoval v sprievode nekofónu vlastnoručne napísané kuplety… — Vanderhose vzdychol. — To všetko zvyčajne prejde, keď prichádza ozajstná láska… Napokon, o tom nič neviem. Viem len toľko, že ako dvadsaťroční odišli Šurika Mary do skupiny voľného výskumu. Odvtedy som ich vlastne už ani nevidel. Raz som sa s nimi zhováral cez video… Bol som vtedy dispečerom a Šura žiadal odo mňa povolenie na odlet z Pandory. — Vanderhose znova vzdychol. — Mimochodom, Šurov otec Pavel Alexandrovič ešte žije. Keď sa vrátime, budeme musieť zájsť za ním… — Urobil prestávku. — Ak chcete vedieť, vždy som bol proti voľnému výskumu. Archaizmus. Ľudia sa túlajú sami po vesmíre, je to nebezpečné, vedecké výsledky nepatrné, a niekedy jednoducho i prekážajú… Pamätáte sa na príbeh s Kammererom? Všetci sa tvária, akoby sme už dobyli vesmír, akoby sme vo vesmíre už boli doma. To nie je pravda. A nikdy to nebude pravda. Vesmír vždy bude vesmírom a človek len človekom. Bude síce čoraz skúsenejší, ale nijaká skúsenosť nestačí, aby sa mohol cítiť vo vesmíre ako doma… Podľa mňa Šurik a Mary aj tak nenašli vo vesmíre nič, aspoň nič také, čo by stálo za to porozprávať aspoň pri stole v jedálni.
— No zato boli šťastní, — namietla Majka, no neobrátila sa.
— Prečo si to myslíš?
— Ináč by sa predsa vrátili! Načo by čosi hľadali, keď i tak boli šťastní? — Majka nazlostene pozrela na Vanderhoseho. — Čo vôbec sa oplatí hľadať okrem šťastia?