— Nie, — povedal som, — to sú stroje. My sme ich urobili.
— Urobili? Také veľké? A hýbe sa to? Fenomenálne. Tie sú ale veľké!
— Bývajú i väčšie, — povedal som.
— Ešte väčšie?
— Oveľa väčšie, — prisvedčil Komov. — Väčšie než ľadovec.
— Aj ony sa pohybujú?
— Nie, — povedal Komov. — No vedia rozmýšľať.
A Komov začal vykladať, čo sú kybernetické stroje. Bolo mi ťažko posúdiť, aké myšlienky Malému vírili v hlave. Ak vychádzame z predpokladu, že jeho myšlienkový pochod sa istým spôsobom prejavoval i telesnými pohybmi, dalo by sa povedať, že Malý bol celkom ohromený. Pobiehal po jedálni ani kocúr Toma Sawyera, keď si chlipol liek na utíšenie bolesti. Keď mu Komov vysvetlil, prečo mojich robotov nemožno pokladať ani za živých, ani za mŕtvych, vyškriabal sa na povalu, dlaňami a chodidlami sa prilepil k plastickej hmote a bezmocne tam ovisol. Rozprávanie o strojoch, obrovských strojoch, ktoré rozmýšľajú rýchlejšie ako ľudia, rátajú rýchlejšie ako ľudia, odpovedajú na otázky milión ráz rýchlejšie ako ľudia, skrútilo Malého do klbka, nato ho vystrelo, vyhodilo na chodbu a o sekundu zasa šmarilo k našim nohám. Hlasne dýchal, veľké oči mu stmaveli, tvár mal strašne vykrivenú. Nikdy predtým ani potom som sa nestretol s takým vďačným poslucháčom. Zelená žiarovka na pulte indikátora žiarila ani mačacie oko a Komov rozprával a rozprával, presnými, jasnými, veľmi jednoduchými vetami a pokojným, rovnomerným hlasom, a chvíľami akoby mimochodom vkladal zvedavosť vzbudzujúce: „podrobnejšie budeme o tom hovoriť neskoršie“ alebo: „v skutočnosti je to oveľa zložitejšie a zaujímavejšie, lenže nezabúdaj, že ešte nevieš, čo je hemostatika“.
Len čo Komov skončil, Malý vyskočil na kreslo, oblapil sa dlhými žilnatými rukami a spýtal sa:
— A dá sa to urobiť, aby roboty počúvali aj mňa?
— To si už urobil, — povedal som.
Nehlučne ako tieň dopadol na ruky na stôl predo mnou.
— Kedy?
— Poskakoval si pred nimi a najväčší — volá sa Tom — sa zastavoval a spytoval sa ťa, aké máš preňho príkazy?
— Prečo som nepočul otázku?
— Ty si ju videl. Pamätáš sa, ako žmurkalo červené svetielko? To bola otázka. Tom sa takto spytuje.
Malý sa prelial na dlážku.
— Fenomenálne! — potichučky povedal mojím hlasom. — To je hra. Fenomenálna hra. Luskáčik!
— Čo znamená luskáčik? — spýtal sa Komov.
— Neviem, — povedal Malý netrpezlivo. — Je to len slovo. Príjemne sa vyslovuje. Češirská mačka. Luskáčik.
— A odkiaľ vieš tie slová?
— Pamätám si ich. Dvaja veľkí prívetiví ľudia. Oveľa väčší ako vy… Češirská mačka. Luskáčik. Svrček na peci. Mar-ry… Mar-ry… Svrček chce jesť.
Aby som pravdu povedal, striaslo ma. Vanderhose zbledol, bokombrady mu ovisli. Malý vykrikoval slová zvučným barytónom. Keby človek zatvoril oči, hneď vidí pred sebou obrovského človeka, odvážneho, mocného, dobrého, samá krv a radosť zo života… Potom sa v jeho intonácii čosi zmenilo a nevýslovné nežne potichu zašomraclass="underline"
— Mačička moja, lasička… — A nato láskavým ženským hlasom: — Zvonček!.. Zasa si mokručký…
Stíchol a prstom si poklepkával po nose.
— A ty si to všetko pamätáš? — spýtal sa trochu zmeneným hlasom Komov.
— Pravdaže, — povedal Malý Komovovým hlasom. — A ty si vari nepamätáš všetko?
— Nie, — povedal Komov.
— To preto, lebo rozmýšľaš inak ako ja, — s istotou povedal Malý. — Ja si pamätám všetko. Nezabudnem na nič z toho, čo bolo niekedy okolo mňa. A keď zabúdam, stačí len poriadne porozmýšľať a všetko si pripomeniem. Ak ešte chceš dačo o mne vedieť, porozprávam ti potom. Ale teraz mi vysvetli: čo je hore? Včera si mi povedaclass="underline" hviezdy. Čo sú hviezdy? Zhora padá voda. Niekedy nechcem, a predsa padá. Odkiaľ je? A odkiaľ sú lode? Strašne veľa otázok, veľmi veľa som rozmýšľal. A odpovedí je tak veľa, že ničomu nerozumiem. Nie, to nie je tak. Je veľa rozmanitých odpovedí a všetky sú navzájom pomiešané ako listy… — Zhrnul listy na dlážke do nepravidelnej kôpky. — Prekrývajú sa navzájom, prekážajú si. Odpovieš mi?
Komov sa pustil do rozprávania a Malý sa začal zmietať, chvel sa od vzrušenia. V očiach sa mi zatmilo, zatvoril som ich a premýšľal som, prečo domorodci neobjasnili Malému také jednoduché veci a ako ho vedeli tak obalamutiť, že ani nešípil o ich existencii. A ako sa Malý naučil pamätať si tak presne všetko, čo počul ako dojča. A aké je to vlastne strašné, najmä keď nič nechápe z toho, čo si zapamätal.
Vtom Komov prestal hovoriť, do nosa mi udrel pach čpavku a otvoril som oči. Malý v jedálni nebol, len nad hŕstkou rozsypaných listov sa rýchlo strácal slabý, celkom priezračný prízrak. V diaľke jemne mľaskla membrána prielezu. Z interkomu zaznel Majkin hlas. Majka sa znepokojene spytovala:
— Kde tak ufujazdil? Stalo sa niečo?
Pozrel som na Komova, ktorý si tuho šúchal ruky a zamyslene sa usmieval.
— Áno, — povedal. — Zaujímavá situácia. Maja! — zavolal. — Tie fúzy sa zasa zjavili?
— Osem ich bolo, — potvrdila Majka. — Už zmizli, ale trčali pozdĺž celého horského chrbta… boli farebné — žlté, zelené… Urobila som pár snímok.
Rúče dievča, — pochválil ju Komov. — Rátajte s tým, Maja, že sa na ďalšom stretnutí bezpodmienečne zúčastníte… Jakov, vezmite registrogramy, poďme ku mne… A vy, Stas… — Komov vstal a zamieril do kúta, kde bol inštalovaný blok videofónografov. — Tu máte kazetu a oznámte to v súrnych impulzoch do Centra. Kópiu si vezmem, bude to treba analyzovať… Kde som tu videl projektor? Aha, tu je. Myslím, že máme k dispozícii tak dve-tri hodiny, potom zasa príde… Áno, Stas! Zároveň poprezerajte rádiogramy. Ak tam je čosi dôležité… Ale len z Centra, zo základne alebo od Gorbovského, prípadne od Mboga.
— Požiadali ste ma… — povedal som vstávajúc.
— Ešte sa musíte pozhovárať s Michailom Albertovičom…
— Ach, áno! — Komov sa zatváril previnilo. — Viete, Stas, nie je to celkom legálne… Buďte taký láskavý a odošlite záznam súčasne cez dva kanály: nielen do Centra, ale i na základňu, osobne a dôverne Sidorovovi. Na moju zodpovednosť.
— Môžem aj na svoju, — zavrčal som už za dverami.
Prišiel som do kabíny, vložil som kazetu do automatu, zapol som vysielanie a poprezeral rádiogramy. Tentoraz ich nebolo veľa, len tri. Centrum už akiste urobilo opatrenia. Jeden rádiogram bol z Hlavného informačného strediska a pozostával z čísiel, písmen gréckej abecedy a značiek, aké som videl, len keď som reguloval tlačiarenské zariadenie. Druhý bol z Centra: Bader znova nástojčivo žiadal oznámiť predbežné názory o iných pravdepodobných oblastiach obývaných domorodcami, o možných typoch nadchádzajúceho kontaktu podľa Bulowovej klasifikácie a pod. Tretí rádiogram bol zo základne od Sidorova: Sidorov sa oficiálne spytoval Komova, v akom poradí sa má dodávať objednané zariadenie do oblasti kontaktu. Pohol som rozumom a usúdil som, že prvý rádiogram sa Komovovi môže zísť, neodovzdať tretí by bolo nepríjemné pred Michailom Albertovičom a čo sa týka Badera — nech si trochu počká. Aké tu môžu byť predbežné názory!
Po polhodine vysielací automat signalizoval, že sa vysielanie skončilo. Vybral som kazetu, vzal som dva lístky s rádiogramami a pobral som sa za Komovom. Keď som vstúpil, Komov s Vanderhosem sedeli pred projektorom. Na obrazovke rýchlosťou blesku dopredu a dozadu poletoval Malý, bolo vidieť moju a Komovovu napätú tvár. Vanderhose sedel naklonený tesne k obrazovke, lakťami sa opieral o stôl, bokombrady zvieral v zaťatých pästiach.