— … rýchle stúpanie teploty, — hundral, — vystupuje až na štyridsaťtri stupňov… A teraz si všimnite encefalogram, Gennadij… Tuto je Petersova vlna, zasa sa zjavuje…
Na stole pred ním boli rozprestreté kotúče registrogramov nášho diagnostera, kopa kotúčov sa váľala na dlážke a na posteli.
— Aha… — zamyslene hovoril Komov, pohybujúc prstom po registrograme. — Aha… Počkať, a tu sme čo mali? — Zastavil projektor, zvrtol sa po ďalší kotúč a zbadal ma. — Áno? — ozval sa namrzene.
Položil som pred neho rádiogramy.
— Čo je to? — spýtal sa netrpezlivo. — Aha… — Pohľadom preletel rádiogram z Hlavného informačného strediska, uškrnul sa a odhodil ho nabok. — Ešte to nie je ono, — povedal. — Napokon, odkiaľ by to mohli vedieť… — Potom si prezrel Sidorovov rádiogram a uprel pohľad na mňa. — Odoslali ste mu?…
— Áno, — povedal som.
— Dobre, ďakujem. Zostavte v mojom mene rádiogram, že zariadenie nie je predbežne potrebné. Až keď im povieme.
— Dobre, — povedal som a vyšiel.
Zostavil a odoslal som rádiogram na základňu a šiel som pozrieť, ako sa má Majka. Zamračená Majka starostlivo krútila dolaďovače. Pochopil som, že trénovala zacieľovanie dela na ciele, umiestené ďaleko od seba.
— To je beznádejné, — povedala, keď ma zbadala. — Ak všetci súčasne vychrlia na nás oheň, je s nami koniec. To sa jednoducho nedá stihnúť.
— Po prvé, môžeš zväčšiť priestorový uhol zásahu, — povedal som a pristúpil som bližšie. — Pravdaže, efektívnosť sa zníži troj až štvornásobne, no dá sa zasiahnuť štvrtina obzoru a vzdialenosti nie sú veľké… A po druhé, naozaj veríš, žeby na nás mohli vystreliť?
— A ty?
— Akosi sa mi to nezdá…
— Ak sa ti to nezdá, načo tu sedím?
Sadol som si na dlážku pri jej kresle.
— Pravdu povediac, neviem, — povedal som. — I tak tu niekto musí pozorovať. Vysvitlo, že planéta je biologicky aktívna, musí sa teda konať podľa inštrukcií. Prieskumno-strážnu družicu nedovolia vypustiť…
Chvíľu sme mlčali.
— Je ti ho ľúto? — odrazu sa spýtala Majka.
— Ani neviem… — povedal som. — Prečo ľúto? Skôr sa cítim akosi stiesnene. Ale ľutovať… Prečo vlastne by som ho mal ľutovať? Je predsa bodrý, pohyblivý… nemôžem povedať, že by bol poľutovaniahodný.
— Nehovorím o tom. Neviem, ako by som sa vyjadrila… Počúvala som a bolo mi na vracanie,ako sa Komov k nemu správa. Veď on absolútne kašle na chlapčeka…
— Ako to myslíš — kašle? Komov musí nadviazať kontakt. Postupuje podľa istej stratégie… Chápeš predsa, že bez Malého nemôžeme nadviazať spojenie…
— Chápem. A akiste z toho mi je na vracanie. Veď Malý o domorodcoch nič nevie… Je len slepým nástrojom!
— No, neviem, — povedal som. — Podľa mňa, v tomto si sentimentálna. Predsa to nie je človek. Je domorodec. Nadväzujeme s ním kontakt, a preto musíme prekonať isté prekážky, rozriešiť rozličné záhady… Musíme na to pozerať triezvo, vecne. City sú tu zbytočné. Povedzme si úprimne, veď ani on k nám necíti lásku. A ani ju nemôže cítiť. Koniec koncov, čo je to kontakt? Zrážka dvoch stratégií.
— Och, — zvolala Majka. — Aký si nudný, ťarbavý. Vieš len zostavovať programy. Kybernetický technik!
Neurazil som sa. Videl som, že Majka mi v podstate nemá čím oponovať, a cítil som, že ju čosi naozaj trápi.
— Zasa máš predtuchy, — povedal som. — Nov skutočnosti i sama vieš, že Malý je jediná nitôčka, ktorá nás spája s tými neviditeľnými tvormi. Ak sa Malému nezapáčime, ak si ho aspoň trochu nezískame…
— Presne tak, — skočila mi Majka do reči. — O to práve ide. Nech Komov hovorí čokoľvek, nech robí čokoľvek, človek hneď cíti: jediné, čo ho zaujíma, je kontakt. Všetko pre veľkú myšlienku vertikálneho pokroku!
— A podľa teba ako by mal postupovať? — spýtal som sa.
Mykla plecom.
— Neviem. Hádam ako Jakov… Tak či tak, jediný z vás sa s Malým zhováral po ľudsky.
— No, vieš, — povedal som trochu urazene, — kontakt na úrovni bokombrád, to je tiež…
Obaja sme stíchli, nahnevaní na seba. Majka až priveľmi usilovne krútila dolaďovače a zameriavala čierny priesečník na zasnežené výbežky horského hrebeňa.
— Majka, — nevydržal som napokon. — Ty vari naozaj nechceš, aby sme nadviazali kontakt?
— Ale chcem, — povedala Majka bez štipky nadšenia. — Veď si videl, ako som sa tešila, keď sme konečne pochopili, čo a ako… No vypočula som si ten váš rozhovor… a neviem. Možno je to preto, že som sa nikdy nezúčastnila na nadväzovaní kontaktu… Takto som si to nepredstavovala…
— Nie, — povedal som. — O to tu nejde. Tuším, čo sa s tebou robí. Ty si myslíš, že Malý je človek…
— To si už raz povedal, — ozvala sa Majka.
— Nie, vypočuj ma do konca. Tebe ustavične bije do očí to ľudské na ňom. Ale skús na to ísť z druhej strany. Nehovoriac o fantómoch, o mimikri, čo má vlastne z človeka? Do istej miery celkový výraz, vzpriamenú chôdzu. No, hlasivky… Čo ešte? Ani svalstvo nemá ako my, a to predsa priamo súvisí s génmi… Teba jednoducho mýli jeho reč. Naozaj, výborne hovorí… Ale ani to, koniec koncov, nie je ľudské! Nijaký človek nie je schopný naučiť sa plynne hovoriť za štyri hodiny. A nejde len o slovnú zásobu, musí si osvojiť intonáciu, frazeológiu… Ak chceš vedieť, je to vlkolak, a nie človek! Majstrovská imitácia. Veď si len pomysli: pamätá si, čo s ním bolo v dojčenskom veku a možno aj — ktovie! — v matkinom lone… Vari je toto ľudské?… Videla si niekedy robotov-androidov? Prirodzene, nevidela, ale ja som videl.
— No a čo? — zamračene sa spýtala Majka.
— Nuž to, že teoreticky ideálny robot-androidsa dá skonštruovať len z človeka. Bude to super-mysliteľ, supersilák, super i po emociálnej stránke, teda super čo len chceš, vrátane superčloveka, ibaže to nebude človek…
— Chceš tým azda povedať, že ho domorodci zmenili na robota? — prehovorila Majka s krivým úsmevom.
— Ale kdeže, — povedal som nahnevane. — Iba ťa chcem presvedčiť, že všetko ľudské v ňom je náhodné, je to jednoducho vlastnosť základného materiálu… a že by si nemala byť priveľmi sentimentálna. Mysli si, že rokuješ s tými farebnými fúzmi…
Vtom ma Majka zdrapila za plece a polohlasne povedala:
— Pozri, vracia sa!
Nadvihol som sa a pozrel som na obrazovku. Od močiara rovno k lodi zo všetkých síl, prepletajúc nohami, upaľovala vykrivená postavička. Na zemi pred ňou sa kolísal krátky tmavofialový tieň, špinavá štica na temene hlavy hrala do ryšava. Malý sa vracal, Malý sa ponáhľal. Dlhými rukami objímal a pritískal si k bruchu čosi ako veľký pletený kôš, dovrchu nabitý skalami. Kôš bol akiste veľmi ťažký.
Majka zapla interkom.
— Stanovište OAP, Komovovi, — zahlásila. — Malý prichádza.
— Počujem, — hneď sa ozval Komov. — Jakov, na miesta… Popov, vymeňte Glumovovú na stanovišti OAP. Maja, do jedálne.
Majka neochotne vstala.
— Choď, choď, — povedal som. — Pozri si ho zblízka, ty súcitný anjel.
Napajedene vyprskla a vybehla po rebríku. Zaujal som jej miesto. Malý už bol celkom blízko. Teraz trochu spomalil a pozeral na loď a zasa som mal pocit, akoby mi hľadel rovno do očí.
A vtom som videl, akoby sa nad hrebeňom, na sivo-fialovom nebi z ničoho nič osvetlili ozrutné fúzy ozrutných švábov. Tak ako nedávno, pomaly sa prehýbali, zachvievali, skracovali. Narátal som ich šesť.