— Ste namyslený, kozmonaut.
— Kdeže, to iba zakrývam svoju plachosť. Môj sok ma predčí po každej stránke.
— Van?
— Len čo som prišiel na Projekt, hneď sa dovtípil, čo ma sem priviedlo. Mala si ho počuť, ako sa na mňa oboril, že som letel na stanicu s ručným riadením!
— Nič nevieš. Urobil to kvôli nám. Spíme na oblakoch. Mohol si ma zabiť.
— Tým skôr ma prevyšuje šľachetnosťou í vernosťou.
— Je to môj priateľ. Môj najlepší priateľ. Ty si niečo celkom iné. Dovidenia, husár Pavlyš.
Vták hľadel Pavlyšovi ponad plece na dvere.
Vo dverách bol Van. Iste tam stál už dlho a všetko počul.
— Nákladná raketa je pripravená, — oznámil. — Odchádzame.
Obrátil sa a jeho podrážky dlho klopkali po kamenných schodoch, až napokon stíchli v diaľke.
— Rýchlo sa uzdrav! — zaželal Pavlyš a dotkol sa mäkkého krídla…
Keď nákladná raketa pristála na planetoide, Van povedaclass="underline"
— Choď, loď ťa už čaká. Ja ostanem, musím dozrieť na vykladanie.
— Do videnia, Van. Určite sa ešte stretneme.
— Určite. Galaxia je už tesná.
Pavlyš mu podal ruku.
— Ach, takmer som zabudol, — zašomral Van.
Zohol sa, vybral zo zásuvky pod pultom plochý štvorcový balíček v plastickom obale.
— Tu máš. Na pamiatku.
– Čo je to?
— Pozrieš si v lodi.
Keď Pavlyš rozbalil v lodi balíček, uvidel Marinin portrét v jemne vyrezávanom nefritovom rámiku.