Kir Bulyčov
Popoluškine biele šaty
Preložila Viktória Slobodníkova
Vyšlo v Sovietskej literatúre 12/1986
Husár Pavlyš v belasom lepenkovom čákove s krátkym chocholom z mosadzného drôtu a v bielej mentieke s ligotavými kašírovanými náplecníkmi, ktoré nepatrili k husárskej uniforme, vyzeral hlúpo a smutne si to uvedomoval, ale čo mal robiť. Kto príde medzi vrany…
Prešiel cez pustý hlavný tunel k sále. Na pódiu členovia orchestra pod vedením hlučného nervózneho tučniaka s čiernymi myšacími očkami umiesťovali klavír. Pri dverách sa tisli tí, ktorí sa nedostali do sály. Pavlyš pozeral dnu ponad ich hlavy.
Na javisku, pod bielym panelom s nápisom 50. VÝROČIE MESAČNÉHO PRÍSTAVU ovitým vencom zo syntetických smrekových konárov stál slávny profesor zo Sorbonny. Nevedel, čo má robiť s rukami, plietol si slávnostný prejav a početné výtvory karnevalovej fantázie, zapĺňajúce sálu, len ťažko zachovávali aké-také ticho. Hlboko zakorenený zmysel pre povinnosť profesora nútil podrobne informovať zhromaždených o úspechoch selenológie a príbuzných vied a o hlavnom prínose mesačných základní pre dobytie vesmíru.
Pavlyš si prezeral sálu. Najviac tam bolo mušketierov, aspoň sto. Nepriateľsky zazerali na seba, ako keď sa na ulici náhodou stretnú dve ženy v rovnakých šatách. Až do poslednej chvíle sa každý z nich nazdával, že skvelá myšlienka obliecť sa za mušketiera zišla na um iba jemu. Medzi nimi sa kymácali vysoké čiapky alchymistov a bránili vo výhľade na javisko, kde-tu sa zjavili turbany tureckých sultánov i anténami vybavené krychle Marťanov. Pravda, človek si nemohol byť celkom istý, že to sú iba karnevaloví Marťania, a nie pracovníci mesačných laboratórií z Koruny alebo z P-9.
Pavlyš sa pretlačil cez húf harlekýnov a škriatkov, ktorým sa už neušlo miesto v sále. Z bielej povaly tunelu viseli korále lampášikov a girlandy papierových kvetov. Orchester na pódiu začal skúšať nástroje. Po pustej chodbe sa rozľahlí škrípavé tóny. Kvety nad hlavou sa zatriasli do taktu bubnov. Okolo prešli dve cigánky zahalené do šálov.
— Nevzala si do úvahy anihilizačný faktor, — prísne povedala cigánka v čiernom šále s červenými kvetmi.
— Ako sa ma opovažuješ obviňovať z takého niečoho! — rozhorčila sa cigánka v červenom šále so zelenými uhorkami.
Tučniak, ktorý usmerňoval ľudí pri ukladaní klavíra, dohonil Pavlyša a povedaclass="underline"
— Galagan, si za to plne zodpovedný!
— Za čo? — čudoval sa Pavlyš.
— Spiro! — zavolal z pódia saxofonista. — Prečo nie je zapojený mikrofón? Gelij nemôže spievať bez mikrofónu.
Pavlyš dostal chuť na cigaretu. Pobral sa k schodišťu vedúcemu na dolné podlažie. Zišiel do polovice. Tu na odpočívadle stála pohovka a nad ňou vo výklenku bol odsávač pre fajčiarov. Na pohovke sedela Popoluška v krištáľových črievičkách a horko plakala. Ublížili jej, nevzali ju na bál.
Keď niekto plače, to ešte neznamená, že ho hneď musíte utešovať. Plač je súkromná vec.
— Dobrý deň! — pozdravil sa Pavlyš. — Som z paláca. Princ ledva stojí na nohách, toľko vás hľadal.
Na odpočívadle panovalo prítmie, lampa vedľa pohovky, podobná starodávnej pouličnej lampe, nesvietila. Dievča prestalo plakať, akoby chcelo vyčkať, kým Pavlyš odíde.
— Ak vám ublížili zlé sestry a macocha, — táral Pavlyš a nevedel prestať, — stačí jediné vaše slovo, či prikývnutie, a hneď ich pošleme na Zem. Na Mesiaci nemajú čo hľadať takí, čo iným ubližujú a osočujú ich.
— Nikto mi neublížil, — povedalo dievča a ani sa k nemu neobrátilo.
— Tak sa vráťte do paláca a povedzte princovi všetko.
– Čo všetko? — spýtalo sa dievča.
– Že ste už zasnúbená s chudobným, ale statočným pastierom a nestojíte o briliantové komnaty a hodvábne spálne…
— Nie je vám zle? — spýtalo sa dievča.
Jej otázka Pavlyša prekvapila. Čakal, že ho požiada, aby odišiel, aby jej dal pokoj.
— Kdeže! Je mi veselo a život ma baví, — odpovedal Pavlyš.
— Tak prečo ste sa mi prihovorili?
— Je mi vás ľúto. Sedíte tu sama ako prst, a zo sály doliehajú slávnostné prejavy, orchester ladí trúby. Môžem si zapáliť?
— Len si zapáľte, — odpovedalo dievča. Hlas malo monotónny a pokojný, akoby pred chvíľou vôbec nebolo plakalo.
Pavlyš si prisadol na pohovku a vybral zapaľovač. Rád by pozrel dievčaťu do tváre. Malo zvláštny pridusený, monotónny hlas a zároveň akoby v ňom čosi zunelo; Pavlyš mal dojem, že by mohol znieť zvučnejšie, ale dievča ho náročky tlmí. Šťukol zapaľovačom tak, že svetlo zažiarilo medzi ním a dievčaťom a na chvíľku jej osvetlilo profil, líce, oko, ušný lalôčik vyčnievajúci spod bielej parochne.
Dievča rozsvietilo lampu.
— Keď tak túžite obzrieť si ma, — poznamenalo, — načo také ceremónie. Navyše zapaľovač má veľmi slabé svetlo.
Obrátila sa k Pavlyšovi a hľadela naňho bez úsmevu, ako dieťa, keď pózuje fotografovi a čaká, že z objektívu už-už vyletí vtáčik. Mala široké lícne kosti a veľké, trochu šikmé oči jasnosivej farby, hoci Pavlyš čakal, že ich bude mať čierne. Veľmi plné, takmer černošské pery mala v kútikoch trochu zdvihnuté, akoby pripravené na úsmev. Biela parochňa s diadémom sa jej trochu posunula a vykĺzol spod nej prameň rovných čiernych vlasov.
— Tak ešte raz dobrý deň, — povedal Pavlyš. — Som veľmi rád, že vás poznávam. Pavlyš.
— Marina Kimová.
— Ak vám naozaj môžem nejako pomôcť…
— Zafajčite si, — pripomenula mu Marina. — Zabudli ste si vybrať cigaretu.
— Zabudol.
— Z ktorej lode ste?
— Podľa čoho ste usúdili, že nie som tunajší?
— Vy ste z diaľkovej floty.
Pavlyš vyčkával.
— A na podrážkach máte magnetické podkovičky.
— Každý kozmonaut predsa…
— Ale členovia diaľkovej floty ich vždy majú začiernené. Nechali ste si nohavice od pracovného obleku, neobliekli ste si husárske jelenicové nohavice. A navyše prsteň — daň kurzistickej mladosti. Také smaragdy brúsi kuchár na Zemi-14. Neviem si spomenúť, ako sa volá…
— Hans.
— Tak vidíte!
Marina sa konečne usmiala, ale iba perami.
— Koniec koncov nie je na tom nič čudné, — povedal Pavlyš. — Veď tu je každý desiaty z diaľkovej floty.
— Iba tí, čo ostali na karneval.
— Je ich veľa.
— Ale vy k nim nepatríte.
— Ako to viete, Sherlock Holmes?
— Tuším to. Keď má človek problémy, vie vytušiť aj cudzie nešťastie.
— Nijaké nešťastie, — povedal Pavlyš, — iba malá nepríjemnosť. Letel som na Korunu, a na Zemi mi povedali, že moja loď štartuje z Mesiaca až po karnevale, tak ako všetky ostatné. Ale loď predsa odletela. A teraz neviem, ako sa ta dostanem.
— Mali ste letieť na lodi Aristoteles?
— Aj to viete?!
— Je to jediná loď, ktorá odštartovala v deň karnevalu, — povedala Marina. — Aj ja som sa ponáhľala k nej. Aj ja som prišla neskoro…
— Niekto vás tam… čakal? — Pavlyš veru nemyslel, že mu výjav, ktorý si predstavil, tak pokazí náladu: Marina uteká k schodíkom, pri ktorých ju s otvoreným náručím čaká urastený kapitán… alebo navigátor.
— Mohol ostať, — povedala Marina. — Nikto by ho za to neodsudzoval. Ale nechcel ma vidieť. Odštartoval presne podľa letového poriadku. Posádka iste bola namrzená. Takže vlastne ja som na vine, že ste sa nedostali na Korunu.
— Obávam sa, že preháňate, — povedal Pavlyš a usiloval sa potlačiť v sebe atavistické pocity, nedôstojné civilizovaného človeka.
— Nerobím na vás dojem osudovej ženy?
— Vôbec nie.
— A predsa som sa previnila.
Pavlyš zahasil cigaretu a položil Marine najhlúpejšiu zo všetkých možných otázok:
– Ľúbite ho?
— Dúfam, že aj on ma ľúbi, — odpovedala Marina, — hoci už som o tom začala pochybovať.