Severson opäť zbystril pozornosť. Že by si toto všetko chlapec iba vymýšľal? Veď tie paláce naokolo sú skutočne rozprávkové… A ten zvláštny telefón… A Róbert mi dosiaľ nenapísal — ani Roald… Ale veď je to všetko nezmysel! Kde by som sa tu vzal? A či som spal kdesi v konzerve…?
Severson ohrnul spodnú peru a citeľne sa poškrabal po ľavom líci.
„Hovoria ti Miťa, pravda,“ povedal pomaly. „A vieš naozaj pekne rozprávať. Povedz mi teda, čo sa so mnou stalo v Arktíde. Na to som veľmi zvedavý.“
„To neviem, súdruh Severson, o tom nám v škole nič nevraveli — to viete lepšie vy — ja som pri tom predsa nebol,“ zasmial sa Miťa.
„No, vidíš, a predsa mi hovoríš, že som zamrzol. Dobre. Ale zmrznutého človeka už nepreberieš, to azda chápeš. Vari sa dejú na svete zázraky? Polozmrznutého hádam ešte prebudíš, to by som pripustil… Počkaj, teraz mi prišlo na um: našli ma polozmrznutého a ja som následkom toho na niekoľko rokov stratil pamäť a schopnosť myslieť, prestal som vnímať… Však je tomu tak? No aj tak som v takom stave nemohol byť mnoho rokov — veď som nijako neostarel. Keď sa pozriem do zrkadla, zdá sa mi, že som dokonca mladší, ako keď som štartoval v Tromsö.“
Miťa stisol Seversonovi ruku.
„Vidím, že mi ešte vždy neveríte, súdruh Severson. Ale ja naozaj nikdy neklamem — vážne! Ako by som vám to mal všetko vysvetliť? Všimli ste si niekedy, že keď je veľký mráz, voda v malom rybníku zamrzne až na dno? Vidíte — a v tom rybníku zamrznú aj ryby aj žaby, to predsa viete. A len pozrite na tie zamrznuté zvieratká na jar! Keď sa voda zasa oteplí, rozoberú sa a frrr — a už sú zasa čulé.“
„Tak ty si myslíš, že aj ja som ryba a mám takú studenú krv, aby som mohol pokojne zamrznúť medzi ľadovcami a potom sa nechať rozmraziť a zasa pekne behať, pravda?“
„To nie, to nevravím,“ ohradzoval sa Miťa. „S vami to nebolo také jednoduché. Neviete si ani predstaviť, čo dalo tarabkinovcom roboty, kým vás po toľkých rokoch znova priviedli k životu. Schválne som šiel pozrieť na ten vedecký film do kina.“
„Nerob si zo mňa žarty,“ smial sa Severson. „Už druhý raz ti vravím, že zamrznutého človeka neprebudíš. Človek predsa nie je žaba.“
„Ani netvrdím, že človek je žaba, to viem dobre. No vy ešte asi neviete, že vedci rozoznávajú dvojakú smrť. Jednej hovoria smrť klinická — a druhej smrť biologická.
Človek umrie najprv klinickou smrťou — a to ešte nič neznamená, pretože ho zasa môžete oživiť. Súdruh učiteľ nám vravel, že prvýkrát sa podarilo oživiť človeka už v roku tisíc deväťsto štyridsaťštyri, za Veľkej vlasteneckej vojny. Robil to profesor Negovský tu v Moskve. Oživil mŕtveho vojaka Čerepanova, ktorý vykrvácal pri operácii. Nebolo to také ľahké, ako sa vám azda zdá. Čerepanov bol ešte dlho chorý, ale napokon sa predsa uzdravil… V múzeu si môžete nájsť „Pravdu“ z jedenásteho septembra tisíc deväťsto štyridsaťštyri a prečítať si o tom zprávu…“
Severson počúval chlapcovo rozprávanie ako vo vytržení.
„Počkaj — ako dlho po smrti ho ten Negovský oživil? A ako to robil?“
„Asi o päť minút, nepamätám sa presne. A robil to rovnako, ako to robia naši lekári dnes: mŕtvemu vženú do srdca novú krv a dajú mu umelé dýchanie…“
„Si zrejme bystrý chlapec a rozprávaš mi tu úžasné veci. Temer ti začínam veriť. No sám predsa vravíš, že Čerepanova začali kriesiť niekoľko minút po smrti — a ja som bol podľa tvojich slov zamrznutý mnoho rokov,“ namietal Severson.
„To je pravda,“ prisvedčil ochotne Miťa. „No po celý čas ste boli mŕtvy iba klinicky. Vo veľkých mrazoch predsa nemôže nastať biologická smrť, ktorá už organizmus rozkladá, to vám dosvedčí náš súdruh učiteľ. Nepočuli ste náhodou o ruskom vedcovi Bachmetevovi? Ten žil predsa už vtedy, keď ste boli takým chlapcom, ako som teraz ja. A Bachmetev práve robil prvé pokusy s oživovaním zmrznutých tvorov. A darilo sa mu to. A krátko po ňom ruský vedec Kapterev vedel oživiť mikroorganizmy, ráčikov a riasy, ktoré boli zamrznuté v ľade niekoľko desiatok tisíc rokov. Aký je v tom zázrak? Nijaký!“
Severson, ktorý napäto počúval, prikývol.
„Dobre, zdá sa to pravdepodobné. No ešte vždy mi nejde do hlavy, ako možno oživiť mŕtveho — hoci len klinicky mŕtveho, ako vravíš.“
„Aj to vám môžem vysvetliť,“ chválil sa Miťa svojimi bohatými vedomosťami, ktoré získal v škole a z oteckových časopisov.
„Ako sa pamätám — a náhodou sa pamätám dobre, pretože ma to veľmi zaujíma — prví vedci, ktorí chceli oživiť mŕtvych ľudí, boli českí lekári Spina a Velich. Nepodarilo sa im to, pretože ešte nepoznali krvné skupiny. A tak isto sa to nepodarilo ruskému lekárovi Andrejevovi. Ako som vám už vravel, po prvý raz sa to podarilo až Negovskému.
Neobyčajne, zaujímavé pokusy s oživovaním mŕtvych psov robil moskovský lekár Briuchonenko. Robil ich tak, že psovi vždy vypustil všetku krv, a tak ho zabil. Potom vyčkal štyridsať minút — a krv psovi zasa napustil. Predstavte si, že Briuchonenko už roku tisíc deväťsto tridsaťpäť dokázal oživiť aj samučkú odseknutú psiu hlavu. Vraj vyplazovala jazyk a krútila očami. A viete, čo vtedy povedal Briuchonenko? Že raz príde čas a vedci oživia aj zmrznutých ľudí — ba aj Amundserta, ktorý s vami zahynul v Arktíde… Veríte mi už, že ste zmrzli a že vás akademik Tarabkin opäť prebudil?“
Užasnutý Severson prešiel si rukou po spotenom čele a pokrčil plecami.
„Neviem. Je to pre mňa skutočne ťažké — len tak uveriť, aj keď si nemyslím, že by si ma teraz klamal… Ty teda vravíš, že som spal medzi ľadovcami mnoho rokov. A koľko?“
Miťa sa zatváril šelmovsky.
„Hádajte! Koľko by ste povedali?“
„Nemám ani tušenia,“ povedal zamyslene Severson. A zrazu sa prudko obrátil k chlapcovi.
„Ale chcel by som nejaký dôkaz, Miťa, nejaký rukolapný dôkaz, že som naozaj zaspal. Nemáš náhodou pri sebe dnešné noviny?“
„To nemám,“ zaváhal Miťa a chvíľu premýšľal.
„Počkajte, už to mám! Poďte so mnou do univerzitnej knižnice, nie je to ďaleko. Tam vám všetko ukážu čierne na bielom…“
Severson súhlasil a hneď sa vydali na cestu. Šli práve tým smerom, skade zaznievala hudba a spev.
„V prírodnom divadle práve dávajú Predanú nevestu,“ vysvetľoval chlapec, „nechcete tam na chvíľku zájsť?“
„Ďakujem, hádam neskoršie,“ zavrtel hlavou zamyslený muž. „Teraz som príliš zvedavý na to, čo mi ukážeš v knižnici…“
„Buďte zdravý, Vasil Vladimírovič! Pozrite, akého vzácneho hosťa Vám vediem!“ zvolal Miťa pri vchode do jednej z čitární.
Starší muž, ktorý sa práve skláňal pri dlhom regáli s knihami, obrátil sa k prichádzajúcim. Keď zazrel Seversona, prekvapene zažmurkal očami.
„Vítam vás, súdruh Severson,“ zajachtal sa a hneď prísne pozrel na chlapca. „A ty by si si zaslúžil menšie zaucho, naničhodník! Nataša Orlovová už vyše dvoch hodín zalamuje rukami, kam sa podel jej spoločník — a ty nám zatiaľ vodíš vzácneho hosťa bohviekade po Moskve. A či si nepočul hlásenie?“
„Nie,“ zasmial sa Miťa. „My sme sa zatiaľ dobre bavili. Vysvetľoval som súdruhovi Seversonovi, ako sa dostal z Arktídy k nám…“
Starší muž zmätene zakýval rukami.
„Ty si teda už všetko vybľabotal? A vieš ty vôbec, čo si urobil?“