Teraz mi už hádam veríte, že práve spánok vás natoľko posilnil, že sa dnes už cítite zdravý…“
„Verím vám. Veď som vám vždy veril. No spať sa mi naozaj nechce, aj vy mi verte. Radšej by som šiel do tej Miťovej elektrárne. A nijakého rozrušenia sa neobávajte. Zažil som už mnoho dobrodružstiev — hoci aj len na výpravách s Amundsenom — a vidíte, som tu — a dokonca celkom veselý… Nie som predsa cíperiatko.“
„Tak sa mi páčite, Severson! Teraz vám už teda môžem prezradiť, že Miťa vás netrpezlivo očakáva…“
Seversonovi zažiarili oči. Niekoľkými skokmi vybehol na chodbu, schytil chlapca a zdvihol ho vysoko nad hlavu.
„Chlapec môj zlatý,“ zvolal radostne. „Ty si môj najlepší lekár…“
„Prišiel som vám povedať, že otecko vás pozdravuje a srdečne pozýva do svojej elektrárne. Vidíte, že vždy dodržím slovo,“ hrdo povedal chlapec, keď ho Severson postavil na dlhý pestrý koberec.
„V tomto paláci bývaš, Miťa, všakže?“ spýtal sa Severson, keď naši traja pútnici prichádzali k veľkej budove porastenej divým viničom a vyzdobenej sochami.
„Nie, tu pracuje môj otecko, súdruh Severson,“ vysvetľoval chlapec. „To je naša atómová elektráreň.“
Severson nevychádzal z údivu.
„Takto predsa továrne nevyzerajú! Tu by mohol bývať anglický lord! A kde sú komíny? Čím sa tu kúri?“
„V našich elektrárňach sa dnes už nekúri,“ vysvetľovala Nataša. „Vedci zistili, že atómy, z ktorých sa skladá všetka hmota, ukrývajú v sebe obrovskú energiu, ktorú možno uvoľniť a. využiť v prospech človeka. Poďme len dnu, sám uvidíte.“
Návštevníci prešli ožiarenou chodbou a vstúpili do priestrannej miestnosti.
„Á, vzácna návšteva je už tu,“ vítal prichádzajúcich statný muž v bielom plášti. „Vítam vás, súdruh Severson, v našej továrni na energiu. Čo by ste chceli vidieť najprv, priateľ? Dispečera, reaktor alebo expedíciu elektriny?“
„Pomaly, pomaly, súdruh Zajcev,“ usmiala sa Nataša. „Nehovorte s nami sanskritom. Veď náš hosť vám vôbec nerozumie. Určite bude so mnou súhlasiť, keď vám navrhnem, aby ste sám rozhodli.“ Zajcev sa poškrabal za uchom.
„Tak dobre, priatelia, ale kam skôr? Teda k dispečerke?“
Hostia súhlasili. Na Zajcevovu výzvu vstúpili do výťahu a šli o niekoľko poschodí nižšie, do podzemných miestností.
Seversona prekvapovala vzorná čistota a krásna výzdoba stien. Mimovoľne si spomenul na papiereň, v ktorej kedysi pracoval jeho strýc. Bolo tam plno špiny, haraburdia a huku. A tu — tu je ticho ako v kostole.
Jedny z dvier dlhej chodby sa otvorili a pred návštevníkmi sa zjavil zaujímavý obraz. Uprostred sály bol obrovský model krajiny, ktorý žiaril mnohými pestrofarebnými svetlami. Medzi miniatúrnymi horami a riekami boli rovnako malé mestá označené rôznymi značkami. Aj svetlá boli očíslované.
Iba teraz si Severson všimol, že sála nie je tak celkom bez ľudí, ako sa zdalo na prvý pohľad. V sklenom pavilóne, zavesenom na stene neďaleko povaly a vyzdobenom pestrými kvetmi, sedela svetlovlasá dievčina a pozorne sledovala svietiaci model. Jednou rukou sa opierala o kreslo a druhú mala položenú na šikmej doske stola pred sebou. Dosku vypĺňali gombíky a obrazovky.
Dievčina v sklenom pavilóne na okamih pozrela dolu na návštevníkov, usmiala sa na pozdrav — a znova sa venovala doske s obrazovkami a gombíkmi.
Zajcev jej zakýval pravicou a obrátil sa k hosťom.
„V robote nepozná nijakej zábavy. Je ako náš malý Perún, ktorý vládne horami a bleskami nad celým moskovským krajom. A aká je na nás prísna! Listy prijíma iba s plným titulom: Nadežda Molodinová — atómo-elektrárenská dispečerka moskovského kraja. Na to si potrpí.“ Zajcev stíšil hlas a naklonil sa k Seversonovmu uchu.
„Dobre, že nás nepočuje. Musím vám o nej totiž niečo prezradiť. Náramne by sa srdila, keby ma teraz počula. Má zmysel pre zábavky. Na prehľad o spotrebe elektriny v jednotlivých mestách a budovách stačili by jej totiž až-až prístroje na kontrolnej doske, ktorú má pred sebou. No to by nebola ona!
„Túto robotu treba nejako spríjemniť,“ vyhlásila, len čo trošku rozumela kontrolnej doske. A po krátkom čase zjavila sa v mojej pracovni s veľkým stočeným papierom na kreslenie. Keď ho rozvinula na stole, iba hlavou som krútil. „Do frasa,“ vravím, „odkedy sa zaoberáš kreslením pohľadov z vtáčej perspektívy? Vari to len nebude moskovský kraj z rakety? Načo si ty, atómo-elektrárenská dispečerka, lámeš hlavu s takou mravčou robotou?“ Pozrela na mňa rozhorčene, že som sa až naľakal. „Vari sa len nebudem ustavične dívať do obrazoviek a svetielok?“ povedala. „Prečo by som si nemohla prácu spríjemniť? V dispečerskej centrále si postavím plastický model celého kraja — a signály miest, závodov a obytných domov si umiestim priamo na modeloch. Prehľad budem mať práve taký dobrý ako doteraz — a budem môcť obdivovať aj svoj rodný kraj!“
No — a odvtedy sa to začalo. Od tej chvíle ju aj chlapci prestali zaujímať. Každý deň mi doniesla ukázať nové domčeky, stromy a mosty. Po mesiaci zistila, že taký zložitý model neurobí ani za dva roky. A ona sa tej krásy nemohla dočkať! A čo myslíte, že urobila?
Nuž — jednoduchú vec: zavolala si na pomoc pionierov z technických krúžkov. Aj tuto. náš Miťa sa prihlásil. Aj to je taký majster. Potom, pravda, išlo to ako v rozprávke. Raz vám prídem do haly — hľadím, dívam sa a idem si oči vyočiť. Na veľkom pódiu predo mnou rozprestiera sa celý kraj — aj s riekami a parkami. Pozriem pod pódium — a čo vidím: Nadežda sedí na zemi s akýmisi náčrtmi a dáva pokyny. A chlapci a dievčatá z krúžku rádioamatérov mocú sa sem a tam a montujú čosi nad hlavou. Večer toho dňa sa prvýkrát rozsvietili tieto svetlá,“ ukázal Zajcev na veľký model krajiny. „Čo na to poviete? Nie je zábavný ten náš malý Perún?“ zasmial sa a znova pozrel na dievčinu.
„Ty čert,“ zahrozil prstom.“ No, možno sa na ňu spoľahnúť, to musím priznať. Počas jej smeny v dodávke prúdu nemáme ani najmenšiu poruchu.“
Severson so záujmom prezeral model a chvíľami zaletel zrakom k sklenému pavilónu.
„A ktorú časť si urobil ty?“ obrátil sa k Miťovi.
Chlapec sa zahľadel na model.
„Tak dajme tomu hentam ten automat, na ktorom sa rozsvietilo červené svetlo. Ľaľa, pozrite! Nadežda už zazrela svetielko a zapína silnejší prúd.“
„Vysvetli to zrozumiteľnejšie, Miťa,“ zasmiala sa Nataša. „Tá miniatúrna budova predstavuje veľký automatizovaný závod „Kosák a kladivo“ na výrobu helikoptér. Také závody stručne nazývame automaty.“
„A červené svetlo signalizuje, že automat potrebuje zvýšenú dodávku prúdu,“ poponáhľal sa hneď Miťa. „Nejdeme už ďalej, otecko?“
„Som tu tvojím sprievodcom, alebo sprievodcom hostí?“ hneval sa očistom Zajcev. „Viete, ako každého chlapca, najviac ho zaujímajú stroje. Do výrobnej časti sa dostane málokedy a teraz by chcel využiť príležitosť… Napokon, možno s jeho návrhom súhlasiť,
či nie? No najprv malé občerstvenie, aby som sa neprevinil proti povinnosti hostiteľa…“
Návštevníci sa vrátili do Zajcevovej pracovne a pohodlne si posadali do kresiel okolo nízkeho konferenčného stolíka.
„Pred vstupom do dielní musíme si všeličo vysvetliť,“ ujal sa slova Zajcev, len čo skončil telefonický rozhovor so závodnou kuchyňou.
„Elektráreň, v ktorej ste dnes vzácnym hosťom, súdruh Severson, vyrába elektrický prúd z uvoľnenej atómovej energie. Ako som počul, povolaním ste letec — teda technik — a techniku ste študovali aj v Londýne. Nemusím vám preto vysvetľovať všetko od začiatku.“