„O atómoch toho veľa neviem,“ nesmelo povedal Severson. „Pamätám sa iba, že sa skladajú z protónov, neutrónov a elektrónov a že kladné protóny tvoria podstatu atómového jadra… A že okolo tohto jadra obieha práve toľko záporných elektrónov, koľko je v jadre protónov. Dúfam, že som to nepoplietol.“
„Výborne, výborne! Vidieť, že ste študovali s vyznamenaním,“ plesol Zajcev dlaňami o operadla kresla a naklonil sa dopredu. „No — a práve tu je začiatok histórie atómovej elektrárne. Všeteční vedci totiž zistili, že atómové jadro skrýva v sebe obrovskú energiu, ktorú možno uvoľniť buď rozbitím jadra, buď skladaním jadier z častíc. Pravda, kladivom nemožno atóm rozbiť,“ zasmial sa, „preto sa hľadali iné prostriedky. Múdre hlavy prišli napokon na to, že by to mohli byť samotné protóny niektorých látok. Musela by sa im, pravda, dať poriadna rýchlosť, aby jadrom vôbec pohli. Preháňali ich teda kol-dokola v kruhovej dráhe dovtedy, kým neleteli patričnou rýchlosťou. Tak vznikli cyklotróny a iné „bombardovacie“ a urýchľovacie prístroje.
Tak sa konečne podarilo atóm rozbiť.
Výsledok bol vtedy prekvapujúci. Z gramu rozštiepených atómov uránu získala sa vtedy dva a pol milióna ráz väčšia energia než z gramu benzínu, ktorý bol v tom čase najlepšou pohonnou látkou pre lietadlá.
Uvoľňovanie atómovej energie, pravda, bolo objavené v čase, keď na Zemi vládlo nebezpečenstvo vojen. Na svete boli vtedy aj takí vedci, ktorí tento objav za peniaze predali americkým imperialistom a ochotne sa zúčastnili na výrobe atómových bômb na vraždenie ľudstva. Tak sa stalo, že účinky atómovej energie ako prví pocítili na svojej koži obyvatelia dvoch japonských miest, ktorých vyvraždili v roku 1945 americké atómové bomby.“ Zajcev kývol rukou, akoby chcel odohnať ťažký sen.
„No nechajme smutné spomienky, priatelia. Ľudstvo pomerne zavčasu spoznalo, akým nebezpečenstvom je atómová energia v rukách vojnových podpaľačov. A práve toto nebezpečenstvo napokon otvorilo ľudstvu oči a pomohlo mu rýchlejšie pochopiť, v čom je koreň zla — že šťastie, ba aj samotnú existenciu Všetkých národov sveta ohrozuje hŕstka ziskuchtivých imperialistov. Dnes už tridsať rokov žijeme vo večnom mieri. Príčiny vojen sa už dávno odstránili. Celé ľudstvo používa atómovú energiu jedine na pokorovanie prírody, na vedecké ciele, na zvyšovanie blahobytu, o čom sa naostatok môžete presvedčiť na vlastné oči, priateľ Severson. Okamih, prosím, práve prichádza občerstvenie.“
Zajcev priskočil k otvoru v stene, vzal podnos s jedlom á položil ho na stolík.
Severson sa medzitým vážne zadumal a zdalo sa, že prestáva vnímať svoje okolie. Zajcev to hneď spozoroval.
„Čo to tu táram! Unavujem vás učenými prednáškami… Poslúžte si! Vás by, pravda, oveľa viac zaujímala kuchyňa, kde varíme atómovú energiu, všakže?“
„Ba nie,“ vytrhol sa Severson z myšlienok. „O osudoch ľudstva teraz často premýšľam. Veľa som spánkom zmeškal, teraz to vidím. A aj vedomosťami som zaostal. Čo viem napríklad o atómovej energii? Nič! Čo viem o vašej obdivuhodnej televízii? Nič! Všetko to vynašli bezo mňa!“ Trpko sa zasmial. „Mám čo doháňať, ak vám chcem rozumieť. A priznám sa, mám obavy…“
„Čoho by ste sa báli?“ zasmiala sa Nataša so zle skrytými obavami. „Ani tu v elektrárni, ani nikde inde nehrozí vám nijaké nebezpečenstvo. Ľudia dnes dokonale ovládajú atómovú energiu i všetky stroje a prístroje…“
„To som si už všimol, Nataša, a práve preto sa bojím. Na ťarchu nechcem byť nikomu — a povedzte mi, ako sa so svojimi vedomosťami uživím… Veď dnes už ničomu nerozumiem…“
„Teda tak?“ vydýchla si uľahčene. „To sú celkom zbytočné obavy. Všetko ešte stihnete! Smelo môžete pokračovať v štúdiách a zvoliť si povolanie, aké chcete — alebo zostať letcom.“
„Rád by som to urobil,“ neisto povedal Severson, „no kde vziať peniaze? Otec bol nižším úradníkom a nemohol mi teda zanechať nijaké dedičstvo. Lež práce sa nebojím, ani tej najťažšej, hoci aj s krompáčom…“
„Ten by ste našli iba v múzeách, súdruh Severson,“ zamiešal sa do rozhovoru Zajcev. „Dnes už nik tak neľudsky nemozolí. Načo by boli potom stroje?“
„A štúdium tiež nemusíte platiť,“ dodala Nataša. „Dnes je už zadarmo. Zaplatíte nám ho svojím vzdelaním.“
„Začneme teda hneď,“ navrhol Zajcev a bez toho, že by bol čakal na odpoveď, ukázal na veľký obraz na stene. „Pozrite, priateľ. Tu máte celú našu elektráreň ako na dlani. Obraz vám prezrádza všetky tajomstvá výroby elektriny z atómov. V belasom rámiku vľavo je schéma najstaršieho spôsobu, ktorým sa začalo. Ten sivý kotol je reaktor, v ktorom sa uvoľňuje atómová energia z uránových tyčí. Celý proces treba usmerňovať, aby nám to všetko nevybuchlo ako atómová bomba. Preto sú do reaktora zasunuté kadmiové tyče, ktoré sa samočinne posúvajú dnu a štiepenie uránu udržujú na rovnakej úrovni. Prečo to tak je, to sa dozviete pri ďalšom štúdiu — naraz by toho bolo veľa.
Vnútro kotla je izolované vrstvou berylu alebo čistej tuhy, aby neutróny neunikali z kotla.
Takto štiepením atómov získavame v reaktore obrovskú tepelnú energiu. A čo teraz s ňou? Ako ju využiť? Je na to niekoľko spôsobov. Pri tomto najstaršom spôsobe je cesta od tepla k elektrine trochu zložitá. Do reaktora vháňame zospodu niektorý z nehorľavých plynov, ako napríklad hélium. Ten sa rozžeraví a potrubím prichádza do parného kotla. Odtiaľ ide para do turbíny, ktorá roztočí generátor.
Pravda, dnes už získavame elektrinu z atómov oveľa jednoduchším spôsobom. Ostatne, priatelia, podívajme sa na to zblízka…“
Návštevníci vyšli z miestnosti do dlhej chodby, osvetlenej bielom svetlom. Za Zajcevom aj ostatní stúpli si na pohyblivý pás, pomaľovaný ornamentami ako perzský koberec.
Severson si počas pomalej jazdy so záujmom prezeral steny chodby, bohato zdobenej freskami, sgrafitmi a mozaikami najrozličnejších námetov. Keď prišli ku sklenej prekážke, chcel z pohyblivého pása zoskočiť, ale Miťa ho zadržal.
Dvere sa totiž pred návštevníkmi samočinne otvorili — a potom sa zasa zatvorili.
„To ale potrvá, kým si zvyknem na vaše vynálezy!“
šťukol sa prstom do čela. „Veď toto som už zažil v ružovom paláci pri druhej vychádzke!“
Návštevníci sa ocitli v priestrannej sále. Na matne sa lesknúcej podlahe odrážala sa zeleň pestrých kvetín a obrysy bzučiacich turbín a generátorov. Stáli v dlhom rade okolo okien s výhľadom na vzdialené mesto.
„Tak teda vyzerá atómová elektráreň staršieho typu,“ vysvetľoval Zajcev. „Reaktory sú ukryté za hrubým múrom, ktorý chráni živé organizmy pred rádioaktívnym žiarením. Pri rozštiepení atómu vzniká totiž žiarenie, ktoré pôsobí na človeka i na rastliny škodlivo — pri väčšej dávke aj smrteľne. Pozrite dnu,“ ukázal Seversonovi na rad kukadiel v stene.
Pohľad dovnútra Seversona sklamal. Očakával podobný obraz, ako keď sa dívaš do rozžeraveného vnútra vysokej pece — a zatiaľ videl iba rad veľkých valcových kotlov olovenej farby, ktoré stáli na silných trojuholníkových podstavcoch.
„To sú uránové reaktory,“ odpovedal Zajcev na hosťov spýtavý pohľad. „Ako vidíte, žiadny zázrak, iba dômysel človeka. Poďme však do vedľajšej sály, tam krotíme atóm oveľa dokonalejšie.“