V susednej miestnosti bolo úplné ticho. Dlhý rad lesknúcich sa kotlov nevydal zo seba ani najmenší šelest.
„Reaktory tu pracujú pod podlahou, no nebojte sa, priateľ Severson, nevybuchnú,“ usmial sa Zajcev. „Dávajú iba svoje teplo kotlom. Tu sa už pracuje celkom inak. Teplo sa tu premieňa na elektrinu priamo, pomocou termočlánkov.
Princíp termočlánkov, myslím, poznáte: Ak spojíte dva rôzne kovy, vzniká medzi nimi rozdiel potenciálov. Keď potom jeden spoj ochladzujete a druhý ohrievate, preteká v tomto uzavretom okruhu prúd. V primitívnom termočlánku je tento prúd slabý. Závisí od zloženia kovov a od rozdielu teplôt obidvoch spojov, V týchto kotloch vytvorili sa však predpoklady získať množstvo prúdu vysokého napätia. Vnútri je spojená séria termočlánkov z ťažko taviteľných zliatin kovov a rozdiel teplôt je tu dostatočne * veľký. Termočlánky sú zložené do ružíc tak, že jedny spoje sú obrátené do rozžeraveného vnútra a druhé sa chladia zvonku rýchle tečúcou vodou. No ani pri tomto spôsobe výroby sme sa nezastavili. Vo vedľajšej sále máme už reaktory, v ktorých priamo usmerňujeme kinetickú energiu atómových častíc a premieňame ju na pohyb elektrónov, takže celý kotol je akousi batériou, ktorá dáva elektrinu. A v našom vývojovom oddelení, kde som vedúci, hľadáme ďalšie cesty. Tak napríklad…“ Zajcev zmĺkol. Jeho zrak upútal muž pri rozvodnej doske. Kývaním naznačoval, že Zajceva volá telefón.
Na obrazovke zjavila sa usmievavá tvár dievčiny s tupým nosom a jamôčkami na lícach.
„Peter Ivanovič, prijímaš návštevy?“ spýtala sa veselo Alena.
„Alenka, dievča zlaté, kde sa tu berieš?“ zvolal Zajcev radostne. „Myslel som, že sedíš niekde na Mesiaci a pestuješ si v skleníku rastlinky. Čo ťa k nám vedie? Nezabudla si ešte na starých priateľov zo štúdií? Návštevy veru prijímam, a najmä také vzácne. Jednu mi dnes už priviedol Miťa; hneď idem po teba a predstavím ťa…“
„Nie, ďakujem,“ potriasla dievčina hlavou. „Nechcem vyrušovať — a musím si ešte všeličo vybaviť. Navštívim vás večer doma…“
„Nuž dobre, dobre, ako chceš, stretneme sa teda všetci u nás.“
Podvečer išiel Miťa Nataši a Seversonovi naproti, ako im to sľúbil pri rozlúčke v elektrárni. Sadol si na lavičku pri vchode do budovy a čakal. Keď sa zjavil na schodišti Severson sám, čudoval sa.
„A kde ste nechali súdružku Orlovovú? Hádam ste jej zasa neušli? To sa nesmie robiť! Je taká dobrá — a mňa by výplata zasa neminula,“ strachoval sa.
„Len sa neboj, statočný rytier,“ smial sa Severson. „Všetko je v najlepšom poriadku. Nebudem už utekať, veď mi je tu dobre. A Natašu mám u otecka ospravedlniť. Má akúsi súrnu robotu. Zverila ma tvojmu sprievodu. Kade pôjdeme?“
„Ojojoj, my bývame ďaleko, súdruh Severson,“ zvolal chlapec. „Pešo by sme k nám prišli až niekedy po polnoci. Chcete ísť metrom alebo letieť vrtuľníkom?“
Severson zdvihol hlavu a chvíľu mlčky sledoval poletujúce vrtuľníky najrozličnejších farieb, ktoré brázdili vzdušný priestor všetkými smermi.
„A ty lietavaš vrtuľníkom?“ spýtal sa.
„Často, najmä v nedeľu s oteckom a mamičkou na výlety.“
„A nebojíš sa? Veď to lietadlo nemá krídla!“
„Prečo by som sa bál? A načo by boli vrtuľníku krídla? Veď ho nesú vrtule.“
„A čo sa stane, keď motory zlyhajú? Potom lietadlo spadne na zem ako kameň, však?“ A Severson na zdôraznenie svojich slov plesol rukami.
„Motory nezlyhajú, sú sústavne kontrolované — a po druhé, ani potom by vrtuľník nespadol prudko. Vrtule by sa pri páde roztočili opačným smerom a lietadlo by pristálo ako padák.“
Severson zaváhal.
„Nemysli si, že sa bojím — ja sa len tak pýtam,“ povedal, akoby sa ospravedlňoval. „Leťme teda vrtuľníkom,“ rozhodol sa napokon. Zrazu sa však zmiatol.
„A či ty vieš viesť vrtuľník? A kde ho máš?“
„Nebojte sa, ja ho viesť nebudem,“ smial sa chlapec.
„Zavoláme si aerotaxi. Lietajúce taxíky majú šachovnicovo pomaľovaný spodok, ako napríklad henten tam. Ak je voľný, odvezie nás.“
Severson s napätím sledoval chlapcovo, počínanie.
Miťa vytiahol z vrecka vreckovku a zamával na lietadlo. Pilot v sklenej kabíne pokýval rukou, že berie znamenie na vedomie. Vrtuľník sa zastavil vo vzduchu a pomaly klesal, až sa zastavil na niekoľko metrov nad hlavami chodcov.
Dno vrtuľníka sa pohlo a z trupu sa vysunula valcová kabína, ktorá sa na niekoľkých ťahadlách spustila k nohám našich hrdinov.
Miťa rýchlo odsunul časť zábradlia a vstúpil do kabíny.
„Nastúpte, tu na ulici vrtuľníky totiž nesmú pristávať. Preto majú naše taxíky tieto výťahy,“ vysvetľoval. Kabína s obidvoma cestujúcimi vyšla opäť hore a stratila sa v trupe lietadla.
Miťa ponúkol svojmu spoločníkovi miesto v kresle pri okne a sám si sadol naproti. Stlačil gombík na malom mikrofóne v stene a udal svoju adresu.
Vrtuľník sa dal do pohybu. Rýchlo stúpal povedľa okien Tarabkínovho ústavu, až sa ocitol vysoko nad palácom.
Severson si letmo spomenul na posledný let s Amundsenom. V Lathame bol taký hluk, že sa posádka mohla len ťažko dohovoriť, a tu je ticho ako v kostole. Motory pracujú tak ticho, že ich ani nepočuješ.
Meniaci sa výhľad z okna vrtuľníka zaujal Seversona natoľko, že celkom zabudol na pocit neistoty, ktorý mal na začiatku letu. Iba teraz si mohol utvoriť ucelenejšiu predstavu o veľkosti a kráse mesta. Paláce najrozmanitejších tvarov rýchlo sa striedali s parkami, ihriskami a kúpaliskami.
„Všimol si si, Miťa, že neletíme priamo, lež okľukou?“ spýtal sa Severson po chvíľke mlčania. „Vieš, mne ako starému letcovi to neušlo. Letíme priamo k vám, alebo je to vyhliadkový let?“
„Nie, letíme k nám,“ zavrtel chlapec hlavou. „Ale blížime sa k letisku a tu už usmerňuje náš vrtuľník hlavný dispečer. Inak by do nás mohlo vraziť niektoré prúdové lietadlo — tu ich sústavne veľa štartuje alebo pristáva. My totiž, súdruh Severson, bývame až na okraji mesta, aby mal otecko blízo do práce. Medzinárodné letisko je ďaleko od nás.“
„A pristaneme na ňom?“
„Prečo by sme tam pristávali?“ čudoval sa chlapec. „Potom by sme museli ešte kus pešo, a takto nás pilot vyloží priamo na streche.“
„Škoda,“ neisto povedal Severson. „Ja totiž — mňa by totiž letisko veľmi zaujímalo. Chcel by som si ho poobzerať…“
„To predsa môžete aj bez pristánia. Stadeto ho vidíte lepšie než zo zeme,“ ubezpečoval chlapec muža.
Severson pozorne sledoval obzor a netrpezlivo čakal, kedy sa zjaví plocha letiska. Zrazu rýchlo zdvihol hlavu. Na jasnej belasej oblohe zablyslo sa strieborné lietadlo s krídlami, pripomínajúcimi lastovičku. Ako šíp preletelo vysoko nad hlavami našich pútnikov a zmizlo z dohľadu. Na oblohe ostala za ním biela čiara.
„Sedia v tom lietadle aj ľudia?“ spýtal sa so začudovaním. A keď Miťa prikývol, dodaclass="underline" „A či znesú takú rýchlosť?“
„To predsa nebola ešte nijaká rýchlosť,“ usmial sa chlapec. „Lietadlo ešte len naberalo rýchlosť. Mali by ste vidieť, ako rýchlo poletí v stratosfére. O pol hodiny môže byť až v Pekine.“
Severson spýtavo pozrel na chlapca a pokrútil hlavou.
„A vieš ty vôbec, že Pekin je až v Číne? Alebo tu máte nejaký iný Pekin?“
„Nie, myslím ten v Číne,“ bránil sa Miťa. „A čo je na tom čudného? Prúdové lietadlá predsa práve tak rýchlo priletia do Ameriky alebo do Austrálie. Vlani cez prázdniny letel som takým lietadlom do Prahy a tohto roku mi otecko sľúbil, že poletíme do Londýna.“