„A koľko by nám trvala cesta do Nórska?“ spýtal sa Severson nedôverčivo.
„No presne neviem, ale určite menej než pol hodiny. Práve na tomto letisku by sme nasadli do lietadla,“ ukázal Miťa dolu.
Severson si rýchlo pritlačil čelo na okno.
Letisko vyzeralo celkom inak, ako si ho predstavoval. Uprostred stála budova s čudnými konštrukciami na streche a od nej sa na všetky strany lúčovito rozbiehali betónové cesty. Namiesto jednej z nich dvíhal sa dlhý šikmý most, ktorý trochu pripomínal lyžiarsky mostík.
„Kam vedie ten podivný most, veď na druhom konci nestojí nijaká budova?“ čudoval sa Severson.
„Ten vám vedie ďaleko, súdruh,“ ochotne vysvetľoval Miťa. „Na ňom totiž štartujú medziplanetárne lietadlá, ktoré trikrát do týždňa lietajú na Mesiac. V takom lietadle by som chcel aj ja raz sedieť…“
„Kamže lietajú?“ otočil sa Severson prudko k chlapcovi.
„No na Mesiac, na ten, čo večer svieti na oblohe.“ Severson si chvíľu obzeral chlapca a potom sa trpko usmial.
„Nemaj ma celkom za hlúpeho, Miťa! Hoci som aj mnoho rokov prespal, predsa len viem, čo je možné, a čo nie. Viem napríklad celkom určite, že medzi Zemou a Mesiacom je vzduchoprázdny priestor. A teraz mi zasa ty povedz — keď už tak všetko vieš — o čo sa opierajú lietadlá, aby sa udržali vo výške? O vzduch, pravda? A o čo sa budú opierať tam hore, kde už niet vzduchu? Chceš to vari tak riešiť ako Verne a lietadlo jednoducho vystrelíš z dela ako náboj? To je možné iba vo vernovkách, pretože v skutočnosti by prudký náraz posádku určite zabil. A potom — lietadlo by si musel vystreliť rýchlosťou dvanásť kilometrov za sekundu, aby sa vôbec dostalo z príťažlivosti Zeme. Takú rýchlosť predsa nemožno dosiahnuť nijakým výstrelom — to sa už vypočítalo. Radšej mi povedz pravdu, Miťa, načo majú na letišti ten most?“
„Vy mi ešte vždy neveríte, súdruh Severson,“ povedal chlapec vyčítavo. „A koľkokrát som vás už presvedčil, že nikdy neklamem. Čo by som z toho mal? Ten most — to je naozaj štartovacia dráha pre lietadlá na Mesiac. Nevidím ho predsa prvý raz. A medziplanetárne lietadlá nepotrebujú vzduch. Veď ich poháňajú rakety — to sme už veľa ráz preberali v škole. Len sa spýtajte súdružky Svozilovej. Včera sa takým lietadlom vrátila z Mesiaca — a večer príde k nám.“
Severson sa zamyslel.
„Možno máš pravdu, Miťa, nehnevaj sa na mňa. Si celkom milý spoločník, nerád by som ťa nejako urazil. Ale keď práve ty mi pripravuješ také prekvapenia, že sa z toho ledva spamätám… Ty teda hovoríš, že človek sa už dostal na Mesiac. Ak máš aj tentoraz pravdu, nuž slávnostne ti sľubujem, že sa už skutočne ničomu nebudem diviť…“
Miťa sa rozhovoril o problémoch letu do vesmíru, ako ich poznal zo školy, ale Severson jeho slová veľmi nevnímal. Jeho predstavivosť márne sa snažila vykresliť podobu ženy, ktorá preletela vzduchoprázdnym priestorom a pristála na Mesiaci. Čo tam videla? O čom bude rozprávať? Je tam život? Alebo nejakí podivní ľudia?
Letisko sa medzitým dávno stratilo z dohľadu a vrtuľník zľahka pristával na širokej plošine, spájajúcej dve krídla bohato zdobeného paláca…
11
ÚSPECHY LOVCOV VĹN
Hlavným sprievodcom po Zajcevovom byte bol zasa Miťa. Napriek oteckovým a mamičkiným protestom zaviedol hosťa najprv do svojej „pracovne“, kde vyrábal modely najrôznejších typov lietadiel a lodí.
„Toto je práve „Iskra“, ktorá lieta na Mesiac,“ vysvetľoval živo. „Neviem, v čom to väzí, ale ešte vždy mi zle lieta. A to mám už druhú. Tá prvá, keď som ju usmerňoval, odletela mi kamsi — rovnako ako prúdové lietadlo, ktoré ste vy nedávno našli — a nemôžem ju už nikde nájsť…“
Ktovie dokedy ešte by bol Miťa zasväcoval Seversona do tajomstiev svojho malého kráľovstva, keby sa vo dverách nebol ozval Zajcevov hlas:
„Neobťažuj našich hostí, ty večný vrták. Na verande nás už čaká večera a Alenka je po ceste z Mesiaca zaiste poriadne hladná.“
„Súdružka Svozilová už prišla?“ spýtal sa radostne chlapec a rýchle vybehol z miestnosti.
Zajcev sa usmial.
„Je nevychovaný — ešte by vás tu nechal. Ak dovolíte, milý priateľ, pôjdem napred.“
Severson nasledoval hostiteľa so striedavými pocitmi vzrušenia a zvedavosti. Ženu z Mesiaca si predstavoval — hoci sám nevedel prečo — bledú a vážnu, vysokej, štíhlej postavy. A zatiaľ na verande sedela pri stole jednoduchá dievčina, opálená do čokoládová. Práve sa veselo bavila s hostiteľkou. Keď zazrela vo dverách Seversona, rýchle vstala a šla mu niekoľko krokov v ústrety.
„Som Alena Svozilová,“ predstavila sa. „Peter Ivanovič mi nechcel prezradiť, kto je dnes u neho hosťom. Vraj to bude prekvapenie — a to sa mu naozaj podarilo. Práve včera sme vás s Cahénom spomínali. Pravdaže, ani som netušila, že sa stretnem s vami, tak skoro.“
Severson sa zatváril rozpačito. Zachránil ho Zajcev, ktorý vzal obidvoch hostí za rameno.
„Čomu sa divíš, Alenka? Kde inde môžeš nájsť vzácnejších hostí ako u mňa? Ale ani vy sa, priateľ môj, nedivte. Bodaj by vás Alenka hneď nepoznala ľ Povedzte mi, ktorá žena sa nezaujíma o slávnych mužov! — A veru sa nemýlim… Pozrite, ako na mňa zazerá. Ale teraz s chuťou do jedla, aby sa nám lepšie hovorilo!“
Severson predstieral, že ho celkom zaujala večera. Ukradomky však pozeral občas na „dievčinu z Mesiaca“..
Keď to Alena zbadala, začervenala sa a obrátila sa k Zajcevovi:
„Myslím, že spor o signály z vesmíru sa čoskoro skončí. A vyhrá ho Navrátil. Už je to takmer isté…“ „Nevrav,“ zvolal Zajcev prekvapene a jeho vidlička ostala na polceste k ústam. „Vari sa už podarilo rozlúštiť záhadné značky?“
„To nie. Nejde totiž o nijaké značky, lež o súvislé vysielanie…“
„Vysielanie z Proxima Centauri? To je úžasné! A čo vysielajú? Rozprávaj rýchlo a nenapínaj zbytočne!“
Alena sa usmiala.
„Nežiadaj všetko odrazu. Stačí už to, čo zistil Čansu včera tesne pred mojím odletom z Mesiaca. Dlho si lámal hlavu, prečo vysiela Proxima na toľkých vlnách naraz — a prečo počuť na každej vlne iné signály.
„Zistili sme,“ povedal nedávno, „že prijímače pre amplitúdovú moduláciu nám nepomôžu. Na Proxime používajú pravdepodobne systém podobný Murgašovmu „tónsystému“ s kmitočtovým kľúčovaním a extrémne veľkým zdvihom.“
Cahén namietal, že prijímač s kmitočtovým demodulátorom bol by už dávno musel prezradiť kmitočtovú moduláciu. No Čan-su sa nedal.
„Vysielanie je — po prvé — pre naše nedokonalé prijímače veľmi slabé,“ povedal. „A po druhé — je celkom možné, že rôzne signály na niekoľkých vlnách sú v podstate iba výsledkom príjmu na pomerne úzkom kmitočtovom pásme, ktoré sú schopné naše prijímače zachytiť. Pretože Proxima vysiela zrejme kmitočtovo modulovanú vlnu s nepochopiteľne veľkým kmitočtovým zdvihom, vzniká na našich jednotlivých prijímačoch iba krátkodobý, nepravidelne sa opakujúci impulz. Na Proxime majú pravdepodobne pre každé písmeno inú skupinu zmien vlnovej dĺžky.
To by teda znamenalo, milý Peter, že tvory vo vesmíre nevysielajú pre nás viacero programov naraz, ako sme sa dosiaľ domnievali, lež iba jeden, z ktorého chytáme iba úryvky.“
Zajcev pohodil rukou.
„Počkaj, to sú všetko iba dohady. Čo vlastne zistil Čan-su včera?“