„Nebuď netrpezlivý a nepredbiehaj. Čan-su po našom rozhovore hneď odletel na Zem. Vrátil sa s veľkým širokopásmovým pred zosilňovačom, ktorý dal vyhotoviť podľa vlastného návrhu. A znova začal chytať vlny z Proximy. Včera sa konečne jeho domnienka potvrdila. Pri použití veľkého počtu prijímačov zistil, že impulzy určitým spôsobom na seba nadväzujú. Ak sa mu podarí rozlúštiť kľúčovanie, potom už nepotrvá dlho a budeme počúvať program neznámych tvorov z vesmíru. Tak sa po prvý raz dokáže, čo my astrobiológovia tvrdíme už dávno: že naša Zem nie je jedinou planétou, na ktorej je život na takom vysokom stupni vývoja.“
„Ako vidím, tešil som sa predčasne,“ zažartoval Zajcev. „Čakal som, že mi prezradíš, ako sa povie po proximsky „atómová elektráreň“, a tam hore si zatiaľ lámu hlavu ešte len šiframi. A čo, ak má pravdu Watson, a nie Navrátil? Prečo by vodíkové výboje niekde v žeravých hmlovinách nemohli vysielať tónsystémom?“
„Tak isto by potom krokodíl mohol hovoriť po španielsky,“ hnevala sa Alena. „Navrátil ma posiela za tebou, aby som ťa požiadala o spoluprácu — a ty sa zatiaľ spojíš s Watsonom — proti nám…“
„No, no, Alenka, už ani len žartom nerozumieš?“ udobroval dievčinu Zajcev. „To si sa za tie roky natoľko zmenila? Neviem, čím by som mohol Navrátilovi pomôcť, ale ubezpečujem ťa, že vás nesklamem. Napokon, o tom si pohovoríme neskôr, všakže? Spoločnosť by akiste uvítala veselšiu zábavu. A čo keby sme šli pozrieť radšej do parku kultúry a oddychu?“
Severson až doteraz z celého rozhovoru veľa nerozumel, hoci načúval veľmi pozorne. V duchu si už zostavil otázky, ktoré dá „dievčine z Mesiaca“, ale na koniec stratil odvahu. Veď by pred ňou vyzeral smiešne. Zajcevov návrh mu preto prišiel veľmi vhod.
„Najprv by sme mali prejsť celý park, aby si ho mohol súdruh Severson prezrieť — a potom si môžeme sadnúť do záhradnej reštaurácie pri hlavnom pavilóne, aby sme sa našli, ak by sa niektorý z nás stratil medzi ľuďmi,“ navrhovala pani Zajcevová.
Návrh prijali jednomyseľne. Severson so záujmom sledoval pestrý život veľkého parku.
Voľné priestranstvo s hojdačkami a kolotočmi ovládli deti, pavilóny s vážnym programom zaujímali viac dospelých a v prírodných divadlách striedali sa jedni i druhí — malí aj veľkí.
„Môžem sa povoziť na kolotoči — na tom s raketovými lietadlami?“ zaprosil Miťa. „Len chvíľočku…“
„Poznám tvoju chvíľočku,“ smiala sa pani Zajcevová. „Ale čo sa dá robiť, tu má prednosť mládež! Povozím sa s ním — a vy zatiaľ choďte ďalej. Stretneme sa pri hlavnom pavilóne.“
Len čo matka s chlapcom odišla, skupina detí obkolesila Zajcevových hosťov. Pochytali sa za ruky a Seversona s Alenou uzavreli do kruhu.
„Neostáva nám nič iného ako vykúpiť sa, súdruh Severson,“ smiala sa Alena. „Ustálená norma je tu desať drepov.“
„Ba nie, my sa na drepy nehráme,“ zavrtelo hlavou najväčšie z dievčat. „Musíte sa s nami zahrať na hada.“ A deti už aj vzali obidvoch zajatcov za ruky a v dlhom rade rozbehli sa medzi ľudí. Chlapec na začiatku hada tak rýchlo zatáčal sem i tam, že niekoľko detí na konci sa neudržalo.
Rozosmiaty Severson si iba teraz všimol, že Zajcev ostal niekde vzadu.
„Medzi toľkými ľuďmi ho teraz ťažko nájdeme. No nič sa nestalo, stretneme sa pri hlavnom pavilóne,“ upokojovala Alena svojho spoločníka. „Nateraz vám budem robiť sprievodcu sama, veď to tu dobre poznám. Kúsok odtiaľto je univerzita, kde som študovala… Tak teda, ktorým smerom sa pustíme?“
„Viete, ktorým smerom by som sa najradšej pustil? K letisku,“ usmial sa Severson.
„Prečo práve k letisku?“ spýtala sa prekvapená Alena. „Kam by ste chceli letieť? Vari sa vám medzi nami nepáči?“
„Oj, to nie, to som nechcel povedať, prepáčte,“ rýchlo sa ospravedlňoval Severson. „Ja by som aj tak nemohol nikam letieť. To bol iba chvíľkový záchvat detskej zvedavosti…“
„A kam by ste leteli, keby ste mohli?“
Severson sa zamyslel.
„Najprv by som letel domov, do Nórska,“ povedal váhavo. „Potom by som sa znovu pokúsil preletieť severný pól a nakoniec by som chcel na vlastné oči vidieť lietadlo, ktoré štartuje na Mesiac…“
Alena pozrela na hodinky.
„Všetky želania sú splniteľné, a to posledné dokonca ešte dnes. „Iskra“ totiž štartuje o necelú polhodinu. Poďte, dovtedy sa pohodlne dostaneme k prieplavu.“
Severson šiel vedľa Aleny bez slova. Slnce už zapadalo a celý park žiaril tisícami svetiel. Po chvíli zjavila sa medzi stromami lesknúca vodná hladina.
Naši pútnici sa ocitli na brehu prieplavu.
„Odtiaľto dobre vidieť na letisko,“ rozhovorila sa Alena. „Vidíte v diaľke ten most? Je to štartovacia dráha pre medziplanetárne lietadlá.“
„To už viem,“ chvastal sa Severson. „Miťa mi ho ukázal z vrtuľníka…“ Ďalšie slová mu zamrzli na perách.
Most sa zablysol červenou žiarou a na jeho vrcholku zjavilo sa čudné lietadlo s malými krídelkami vzadu.
A už sa vznáša vo vzduchu. Jeho dráhu po tmavej oblohe kreslí ohnivá čiara, ktorá sa o chvíľočku stráca v nekonečno.
Na oblohe sa zjavujú prvé hviezdy…
Severson sa dlho díval na miesto, kde čiara zasvietila naposledy.
„Vidí sa mi, že je to všetko len sen, slečna…“ povedal zamyslene.
„Celkom to chápem, súdruh Severson. Ale Zajcevovci nás už určite netrpezlivo čakajú. Nemali by sme sa už vrátiť?“
12
NOČNÁ NÁVŠTEVA
Hosť sa vrátil domov zasa vrtuľníkom. Odprevádzala ho Alena.
„Tak, veľa zdravia — a nezabudnite na svoj sľub! Do videnia v Prahe!“ zakričala ešte raz z okna. Potom sa lietadlo ľahko ako pierko vznieslo nad strechy Tarabkinovho ústavu. Rýchlo mizlo v diaľke — kým sa nepremenilo na jednu z poletujúcich nočných hviezd ožiareného veľkomesta…
„Do videnia v Prahe,“ znelo Seversonovi v ušiach ešte počas jazdy výťahom a pri vstupe do izby. Poobzeral sa.
„Prečo sa dnes pozdávaš malá, prečo mi je tu tak tesno?“ čudoval sa. Vytiahol roletu, otvoril okno a niekoľkokrát zhlboka vdýchol svieži vzduch. Hlavou mu zmätene vírili udalosti vzrušujúceho dňa — a všetky dojmy sa vracali s oveľa väčšou pôsobivosťou, ako ich prežíval prv. Hrudník mu zvierala čudná tieseň…
Sadol si za písací stôl a mimovoľne vytiahol zo zásuvky hárok papiera a pero.
„Milý Albert,“ napísal trasúcou sa rukou… Nedopísal. Obidve slová prečiarkol a papier zhúžval.
Znova siahol do zásuvky. Vytiahol ďalší list a meravo sa zadíval na jeho bielu plochu.
„Komu písať? Komu sa zveriť? Veď som tu na svete celkom sám! Starí priatelia ma opustili — a pri nových som až smiešne úbohý…“
Vstal a niekoľkokrát sa prešiel po miestnosti. Znova sa vrátil k stolu. Musí sa zbaviť pálčivých myšlienok a búrlivých citov, musí ich zveriť aspoň mlčanlivému papieru!
Písal rýchlo, akoby ruku neviedol mozog, lež priamo cit.
„…Ťažko mi je. Ničomu nerozumiem. Mám pocit, že som iba úbohým mravcom, ktorý sa z prachu zeme díva na človeka — velikána. Obor je ku mne milý a láskavý — no ja sa ho bojím. Vládne strašnou silou. Zdá sa mi, že sa mu predĺžili ruky a že nimi oblápa zemeguľu ako loptu. Ľahko dočiahne až do vesmíru. A aký je bystrozraký! Stačí mu malinká skrinka, aby videl do nedozerných diaľok ako na vlastnú dlaň. Neobmedzene vládne aj tam, kde som kedysi v boji s prírodou stratil život. Ba aj môj život vytrhol smrti z náručia a donútil ju k ústupu.