Žijem s človekom — obrom, ktorý nepozná prekážok, ktorý nepozná závraty z výšok, ani z rýchlosti. Z jeho milosti žijem v rozprávkovom meste, ktoré sa smelo vyrovná raju. A jednako — bojím sa. Možno práve preto. Ľahko sa zvyká na dobré — ale ťažko je potom vracať sa do zlého. Ostane mi ešte dosť síl na veľký boj s osudom?
Kedysi som sa smelo mohol postaviť medzi prvých… no teraz som posledným z posledných, úbohejší a hlúpejší ako desaťročný chlapec. Koľko som len spánkom zameškal! Ako kruto sa mi čas prevalil nad hlavu. No nechcem žiť z milosti! Musím sa vrátiť — domov — a začať od základu! Buď dnešného človeka dohoním, buď-.“ Posledné slovo sa premenilo na prudký škrt, podobný blesku. Severson sa hodil na posteľ a hlavu zaboril do podušky.
Zrazu sa strhol. Pod rukou zacítil chladný kus papiera. Pozrel naň zblízka. List… Rýchlo preletel úhľadne napísané riadky.
„Nehnevajte sa na mňa, drahý priateľ, že som nečakala, kým sa vrátite. U súdruha Tarabkina máme dôležitú prácu, ktorú ani na chvíľku nemožno odložiť. Za náhradu venujem sa Vám zajtra po celý deň. Dúfam, že sa Vám u Zajcevovcov páčilo. Ak budete niečo potrebovať, len pokojne zazvoňte.
Želám Vám dobrú noc a príjemné sny.
Nataša.“
Severson si sadol na okraj postele a pomaly si urovnával v hlave myšlienky.
Nataša teda ešte nespí… Ani Tarabkin…“
Chvíľu váhal.
„Nie, nečakám ani do rána. Všetko im poviem ešte dnes,“ rozhodol sa odrazu a vybehol z izby na matne osvetlenú chodbu. Bezradne sa zastavil, nevediac, ktorou stranou sa má dať.
„Na tomto poschodí Tarabkinova pracovňa určite nie je, vídal by som ho tu predsa častejšie,“ povedal si napokon a zamieril k výťahu. Do kabíny sa však neodvážil. Nemá predsa právo o polnoci rušiť pokoj domu.
Pomaly, s tlčúcim srdcom zostúpil po schodoch na nižšie poschodie. Potichučky sa zakrádal chodbou. Opatrne ako mačka pristupoval k jednotlivým dverám a pozorne načúval.
Nikde ani najmenšej známky života. Kovové čísla na dverách mlčky chránili tajomstvá ukryté vo vnútri. Vrátil sa teda ku schodišťu.
„Ujdi, ujdi,“ vzišlo mu odrazu na um. A už sa rozbehol dolu do prízemia. No o tri poschodia nižšie sa bezradne zastavil. A kade sa pustiť? Kam dôjde bez peňazí? A ako prekĺzne mestom, keď ho takmer každý pozná a zaiste hneď pochopí, že má pred sebou utečenca? A čo povie, ak náhodou niekoho stretne v dome?
Roztúlaný zrak ustrašeného muža padol na rad mramorových doštičiek so zlatými nápismi:
LABORATÓRIÁ — 1548—56 AKADEMIK TARABKIN — 1547 OPERAČNÉ SIENE — 1557-60
„Či som len hlupák,“ usmial sa mimovoľne a vstúpil do dlhej chodby. Číslo 1547 sa zablyslo práve na protiľahlých dverách. Zľahka zaklopal. Keď sa nik neozval, zaklopal silnejšie. Opäť ticho.
Opatrne chytil kľučku. Dvere neboli zamknuté. Ešte jedno zaklopanie — a vstúpil dnu. Kreslá, rozostavené okolo okrúhleho stola, boli prázdne. Aj pracovný stôl pri okne bol opustený. Iba roztvorená kniha prezrádzala, že tu pred chvíľou dakto sedel.
Severson sa chcel rýchlo vrátiť — nech si napokon niekto nemyslí, že sem prišiel kradnúť — no pomýlil si dvere a namiesto na chodbu vošiel do vedľajšej miestnosti. Od prekvapenia ostal stáť na prahu. V belasom svetle ligotali sa sklené nádrže, zoradené vo dvoch dlhých radoch. Na každej bolo pripevnené niekoľko prístrojov. Niektoré z nich pripomínali mikroskop, ako ho poznal Severson ešte z čias štúdií. Ale tieto boli oveľa zložitejšie.
No zvedavosť v ňom rýchlo zvíťazila nad nerozhodnosťou. Nezvaný návštevník pristúpil k jednému z prístrojov a pritisol oči na mäkké okraje dvojitého okulára. So zatajeným dychom sledoval čudný, zvonka nepozorovateľný pohyb v nádrži. V trocha zakalenom roztoku ako kopovité mračná prevaľovala sa nepravidelná hmota. Naraz sa začala rozdeľovať na niekoľko priehľadných guľôčok, ktoré sa rozpŕchli na všetky strany. Hneď nato do zorného poľa vstúpila nová, tak isto nepravidelná hmota.
Teraz zachytili oči mikroskopu jednu z novozrodených guľôčok. Zdalo sa, akoby znehybnela uprostred roztoku. Vnútro záhadného telieska sa však rýchle menilo. Najprv sa zjavilo malinké zrniečko, potom druhé a tretie. Vonkajšia blana zosilnela a pokrčila sa. Keď sa opäť vyrovnala, guľôčka sa zväčšila. A opäť vyrástla. Pretiahla sa do osmičky — a rozdelila sa na dve.
Až teraz Severson pochopil, čo sa odohralo pred jeho očami. Z nepravidelnej slizkej hmoty vytvorili sa v roztoku živé bunky, ktoré sa ďalej delia.
Zamyslel sa. Omnis cellula e cellula — každá bunka iba z bunky, spomenul si na obľúbený, do omrzenia opakovaný výrok starého profesora botaniky. A znova sa sklonil nad mikroskop. Márne, profesor vtedy nemal pravdu. V nádrži nevznikajú bunky z buniek, lež z akejsi beztvarej hmoty. To by teda znamenalo, že sa človekovi podarilo vytvoriť z mŕtvej látky živé tvory… Alebo sa azda mýlim a sledujem tu niečo celkom iné? Prekliata nevedomosť…
Severson zdvihol hlavu od okulára a naľakané sa obzrel. Pozorovanie ho natoľko zaujalo, že zabudol, prečo sem vlastne prišiel. A teraz sa mu zazdalo, že ktosi vstúpil do miestnosti a sleduje ho.
Nie, v miestnosti niet nikoho — bol to iba klam.
Ani vo vedľajšej sieni nebolo nikoho. Nezvaný návštevník sa na chvíľu zastavil pri veľkom sklenom hranole a so záujmom si prezeral jeho zložitý mechanizmus. Ani netušil, že práve v týchto miestach mu znova začalo biť srdce. A že v takom istom termostate o kúsok ďalej malá bublina vzduchu zadusila sotva sa prebúdzajúci život neandertálca…
Samota medzi neznámymi prístrojmi privolala opäť mučivú tieseň. Severson, hnaný túžbou stretnúť sa so živým človekom a zbaviť sa chmúrnych myšlienok, čoraz rýchlejšie prechádzal neznámymi miestnosťami.
Konečne začul ľudské hlasy. Zastavil sa a sliedil, odkiaľ prichádzajú.
Jedny dvere boli pootvorené.
Tíško vstúpil. Ocitol sa na prahu veľkej lesknúcej sa siene. Bola takmer prázdna. Okolo stien niekoľko sklených skriniek s nástrojmi — a uprostred operačný stôl obstúpený skupinou lekárov s maskami na tvárach. Dvaja z nich sedeli pri prístrojoch a pozorne sledovali obrazovky, na ktorých v pravidelných intervaloch naskakoval biely bod. Prebehol od kraja ku kraju á opäť naskočil ďalší.
„Srdce pracuje pravidelne.“
„A teplota?“ ozval sa Tarabkinov hlas.
„Nezmenená — 38,3.“
„Chlapče, chlapče,“ pohladil niekto spiaceho po vlasoch. „Ty si nám narobil starostí. Pustiť sa do takých pokusov…“
„No, deti, myslím, že náš malý vynálezca je zachránený,“ prehovoril opäť Tarabkin. „Srdce vydržalo transfúziu, to je to hlavné. S popáleninami si už poradíme. Choďte pokojne spať. Pri Seriožovi ostane so mnou iba Nataša, však, dievča? Ráno o štyroch nás môže Róbert s Andrzejom vystriedať.“
„Zostanem tu namiesto vás, súdruh Tarabkin. Nespali ste už dve noci,“ ponúkol sa jeden z bielych mužov, ale akademik potriasol hlavou.
„Mám v tom už väčší cvik a potrebujem menej spánku než vy mladí. Len si spokojne odpočiňte — a ráno do videnia.“
Severson privrel opatrne dvere a skryl sa medzi prístrojmi, aby ho odchádzajúci lekári nevideli. Márne však čakal, že sa dvere otvoria. Lekári odišli opačným smerom.
„Prečo ste dnes taká zamĺkla, Nataša?“ spýtal sa Tarabkin po krátkej prestávke.
„Zamĺkla? Ani nie! Len som sa tak trochu zamyslela. Spomenula som si totiž na Seversona. Ten už asi spí ako dudok. Iste sa dnes unavil. Ani sa nečudujem. Až donedávna sa predsa oboznamoval s novým životom iba pomocou televízie — a teraz doňho vkročil sám. Veľmi by som chcela vedieť, ako to všetko naňho pôsobí. Nechcem sa ho pýtať, a on je taký málovravný…“