„Ako každý Severan,“ usmial sa Tarabkin. „Nečakajte, že hneď bude jasať. Veď predbežne je iba divákom — i keď už opustil televízor a rozhliada sa vlastnými očami. Naopak, obávam sa, že do nového života vkročil trochu príliš rázne…“
„Prečo myslíte?“
„Svet sa za tie roky veľmi zmenil, Nataša. My sme si na to už dávno zvykli, no on skočil do našich čias rovnými nohami. Vidí iba povrch vecí, modernú techniku, paláce, ľudí. Pod povrch však ešte nenazrel. Nepozná zmysel všetkého, čo sa okolo neho deje. Nechápe ešte, že technika, ktorá ho tak ohromuje, nie je pre nás modlou, ale že nám slúži, že je zdrojom nášho šťastia. Len si spomeňte, čo vám povedal v elektrárni. Bál sa, že sa neuživí, že ho nikde nevezmú do práce, pretože nerozumie novým strojom. Nedivte sa tomu. Najprv mu musíme dať sebavedomie. Ako, to ešte neviem, márne si nad tým lámem hlavu…
Napokon, teraz si uvedomujem, že som urobil chybu. Nemal som vás tu zdržovať. Zavolajte sem, prosím, Wroclawského a choďte sa presvedčiť, či váš zverenec naozaj prežíva pokojnú noc…“
Pre Seversona nastal okamih, keď sa už nedalo váhať. Hlučne pristúpil k dverám a zaklopal.
„Ktože tu zasa niečo zabudol? No, len vstúpte,“ vyzval Tarabkin prichodiaceho. Keď však zbadal — v opačných dverách ako očakával — bledého muža, prekvapený vytreštil oči.
„Kde sa tu, prepánajána, beriete? Práve sme hovorili o vás. Vari vás trápi nespavosť? Nataša vás práve išla navštíviť.“
„Ak môžete, zavolajte ju, prosím, späť. Zľakla by sa, keby ma nenašla v izbe,“ vyjachtal Severson.
„Už ju ťažko zastihnem. No nebojte sa. Určite si pomyslí, že ste ešte na návšteve u Zajcevovcov. A potom ma hneď zavolá. Nuž tak — a čo máte na srdci, drahý priateľ?“
Severson bol v pomykove.
„Chcem vás poprosiť… Rád by som vás požiadal. Nehnevajte sa, prosím, na mňa, že vás vyrušujem pri takej dôležitej práci. Nemajte mi to za nevďak… Páči sa mi u vás, ale…“
„Ale doma je doma, viem, viem, čo mi chcete povedať,“ usmial sa Tarabkin. „Prichádzate vlastne ako na zavolanie. Ráno som vás chcel navštíviť a oznámiť vám, že liečba sa už skončila, skôr, ako sme očakávali. Najväčší podiel na tom máte vy sám. Ste húževnatý chlapík! Nerád sa s vami rozlúčim — veď ste tak trochu mojím synom. No, čo robiť? Domov, domov vedie cestička, povedal básnik už pred storočiami.“
Na televíznom telefóne neďaleko operačného stola bliklo červené svetlo a na obrazovke sa zjavila zadychčaná Nataša.
„Súdruh Tarabkin, Severson zasa odišiel…“
„…a čaká vás tu,“ dodal rýchlo Tarabkin, „Chce vás požiadať, aby ste mu pomohli pripraviť sa na cestu. Odchádza domov, do Nórska, a rád by si ešte pred cestou odpočinul. Predsa nechcete, aby do rána balil?…“
Severson už dávno pokojne spal, keď Nataša podala Tarabkinovi odpis zúfalého Seversonovho listu.
Akademik pokýval hlavou.
„Zbadal som to na ňom hneď, len čo sa zjavil vo dverách. Myslím, že vlasť bude preňho najlepším liekom. Jedine ona mu môže vrátiť sebavedomie a naučiť ho chápať dnešok. Čakajú ho doma síce viaceré rozčarovania, no iba tam môže znova nájsť seba. Treba však aspoň teraz napraviť chybu, ktorej sme sa tu dopustili.“
Nataša pozrela na akademika nechápavo.
„Áno, drahé dievča. Urobili sme chybu — teraz to vidím. Nemali sme pacienta ponechať v izbe samého. Mali sme mu dať spoločníka — hneď od chvíle, keď sa celkom prebral z bezvedomia. Možno by sa mu bolo lepšie dýchalo v spoločnosti viacerých ľudí. Samota je zlým priateľom a ešte horším radcom. Sprevádzajú ju čierne myšlienky a niekedy aj zúfalstvo, najmä u ľudí, ktorí nemajú pred sebou jasný cieľ…“
13
NÁVRAT
Nadišla chvíľa lúčenia. Tarabkin objal Seversona posledný.
„Veľa zdravia, syn môj,“ pošepol. „A skoro mi napíš! Nezabúdaj na svojho nového — starého otca. A skoro nás navštív — budeme sa na teba tešiť. Počkaj — takmer by som bol zabudol… Keď si nájdeš chvíľku času, odovzdaj tieto listy. Sú to pozdravy mojim nórskym priateľom — spolubojovníkom…“
Iba teraz si Severson uvedomil, že mu všetci prirástli k srdcu — Tarabkin, Miťa, Zajcev… A ako ho majú naozaj radi. Veď pri rozlúčke nezaznel z dojatých hlasov ani jediný falošný tón, ani tieň spoločenskej pretvárky. Takto sa lúčia iba skutoční bratia…
So slzami v očiach vstúpil do lietadla. Ešte naposledy zakýval — a na Natašin pokyn, ktorá ho čakala už v lietadle, sadol si do vedľajšieho kresla k oknu.
Dvere sa zatvorili a lietadlo sa rozbehlo po štartovacej dráhe. O niekoľko okamihov už sa vznášalo vo vzduchu. Otočilo sa a ešte raz preletelo nad letiskom.
Hlboko dolu zatrepotali sa biele šatky priateľov…
Lietadlo zamierilo šikmo nahor.
Paláce sa navidomoči zmenšovali.
Výhľad na mesto zastreli mraky.
Blankytne belasá obloha sa rýchlo menila na indigovú, až napokon celkom stemnela. Na oblohe zjavili sa hviezdy. A cez okná kabíny usmievalo sa zlaté slnce….
Severson nevychádzal z údivu.
„Že by sme boli vleteli už do polárnej noci?“
„Nie, tak rýchle predsa len neletíme,“ zasmiala sa Nataša. „V týchto výškach je obloha všade čierna. Vzduch je tu taký riedky, že slnečné lúče sa nemajú od čoho odrážať. Pozrite len na obzor. Všimli ste si, ako sa nám odtiaľ zaguľatil horizont? Tu by už aj ten najväčší neverec prestal pochybovať, že naša Zem je guľatá…“
Severson sa snažil preniknúť zrakom pásmo mračien, ktoré plávali hlboko dolu. Zdalo sa mu, že mračná sa váľajú priamo po zemi.
Lietadlo začalo klesať.
„Zastavíme sa niekde cestou?“ spýtal sa.
„Nie, o chvíľku pristaneme na letisku v Oslo.“
„Už?“ divil sa Severson. „Miťa mal teda zasa pravdu… Ale veď toto nie je Oslo. Poznám ho ako staré topánky,“ zvolal, keď sa priblížili k mestu.
„Je to naozaj Oslo, môžete mi veriť. Len sa trošku zmenilo,“ usmievala sa Nataša. „Nedivte sa. Ani tu ľudia nechceli žiť v nezdravých zadymených uličkách…“
Na letisku presadli naši cestujúci do vrtuľníka a pokračovali v ceste. Teraz im už neubiehala tak rýchlo ako v raketovom lietadle, zato však mali odtiaľ lepší výhľad na zem.
Leteli nevysoko nad pobrežím, rozorvaným mnohými fjordami.
„Kde si želáte pristáť?“ prerušila Nataša mlčanie. „Najlepšie bude, keď si sadneme k pilotovi a sám mu určíte miesto pristátia. Stále si myslím, že sme predsa len mali o vašom príchode radšej upozorniť obyvateľov Jarlsbergu. Privítanie mohlo byť radostnejšie…“
„Naopak, Nataša. Teším sa, že vkročím do rodného kraja nikým nepozorovaný. Slávnostné reči nemám rád — a naopak, veď sa nevraciam domov ako víťaz, lež ako porazený…“
Vrtuľník sa vzniesol do výšky a zamieril do vnútrozemia.
Severson nepokojne prechádzal od okna k oknu a dychtivým zrakom sledoval rodnú zem, ubiehajúcu hlboko pod ním. Mestečká a dediny sa mu zdali pestrejšie a veselšie, pustá tundra zelenšia…