Ihličnaté lesy, ktoré lemovali popukané skaly, lákali svojimi tajomstvami k návratu späť — do detstva…
Zdalo sa mu, že až sem, do výšok vyhriatych slnkom, preniká hukot horských potôčikov, ktoré na svojej ceste k moru roztáčajú turbíny v malých priehradách.
Nad holé vrcholky škandinávskych hôr vystúpil na obzore biely vrchol Galdhöpiggenu.
V diaľke sa striebristo zaleskla hladina Severného mora.
„Pozrite tam naľavo, Nataša — tam je Bergen!“ s detskou radosťou zvolal Severson. „Je na čase, aby sme sami prevzali vedenie lietadla.“
„Chcete, prosím, mapu?“ spýtal sa pilot.
„Nie, ďakujem, nepotrebujem. Poznám tu každý kopček — ba každý ostrovček — a to už vari len niečo znamená,“ zasmial sa Severson.
„Napríklad záliv, ponad ktorý práve letíme, je jedným z ramien Sognefjordu. Po pravici máme teraz Gaupne a Leikanger. Leťte priamo na Gulen a potom pozdĺž pobrežia k ústiu Sognefjordu…“
O pol hodiny vrtuľník sa už vznášal nad skupinou malých ostrovčekov.
„Leťte, prosím, trochu nižšie!“ požiadal Severson pilota. „Zdá sa mi, že naše ostrovčeky dostali nový kabát…“
Ostrovčeky sa naozaj zmenili. V čase, keď ich videl Severson naposledy, boli posiate iba chudobnými chatrčami rybárov. Iba na dvoch ostrovčekoch vypínali sa vtedy prepychové vily fabrikantov z Gulenu. Dnes pripomína skupina ostrovov skôr moskovský Park kultúry a oddychu. Niekoľko ostrovov spája dlhý most. Zo sviežej zelene žiaria krásne vily a bohato ozdobené domy s veľkými verandami.
„Kam sa podeli rybári?“ diví sa Severson. „Aj stadeto ich už vytlačili boháči? A naši rybári boli dobrí ľudia — a čestní. Práve na tomto ostrovčeku žil starý Fridtjof Elvestad. Často som ho s chlapcami navštevoval. Bol to taký ľudový filozof. Mnoho nehovoril, no medzi nami sa rozhovoril… A aj ja som sa teraz akosi rozvravel,“ spamätal sa zrazu Severson a ukázal do diaľky. „Môžete, prosím, pristáť na náprotivnom brehu? Vidíte tú rovinku pod skalami? Áno, tam.“
Lietadlo pomaly klesalo ku skalnatému brehu.
„Stade už nemám ďaleko domov. Iba hodinku pohodlnej cesty. Mohli by sme tu vystúpiť a prejsť sa pešo, Nataša!“ požiadal Severson.
„Veľmi rada by som išla s vami, ale čaká ma ešte malá návšteva v nemocnici vo Farnese. Doktor Gasborg nás požiadal o pomoc pri riešení určitého problému — a Tarabkinovi som sľúbila, že pôjdem k nemu hneď po príchode k vám. Dovtedy si prezrite svoj rodný kraj — la večer sa môžeme stretnúť u profesora Hallstrôma. Nájdete ho ľahko — všetci ho vo vašom rodisku poznajú. Odovzdajte mu, prosím, Tarabkinov list. Máte ho medzi tými, ktoré vám dal akademik pri rozlúčke. Na obálke je presná adresa. Ak dovolíte, vezmem vašu batožinu so sebou, aby sa vám lepšie šlo…“
Len čo zmizol vrtuľník za skalnatou cestou nad fjordom, Severson sa obrátil k moru a sadol si na balvan obrastený machom. Pri pohľade na večne bežiace biele hrebene vĺn srdce sa mu pomaly upokojovalo. Vlny sa odrážali od skál, poskakovali cez prichádzajúce — až sa strácali kdesi v hlbinách.
Nad skalami vyčnievali pokrútené borovice, nemí svedkovia všetkých zmien na ostrovčekoch…
No chodníček medzi skalami sa nijako nezmenil. Je rovnako krásny a romantický, ako býval kedysi, keď sa tu malý Leif túlaval s chlapcami. Iba cesta vedúca hore — domov — zbavila sa za tie roky kamenia a vyrovnala sa v peknú hradskú.
Severson po nej rázne vykročil. Najradšej by sa bol rozbehol s vetrom opreteky…
Za prvou zákrutou zjavia sa „trpasličie“ skaly… Hej, sú na starom mieste — a nezmenili sa. Čudne zoskupené balvany ešte vždy pripomínajú hodokvas malých piadimužíkov. Nože, len lepšie pozri, návštevník! Uvidíš, že ich obličaje sa škľabia, smejú — ba aj pohybujú. Ten najmenší dodnes hľadí namrzene k moru, kde mu podľa starej povesti Vikingovia zobrali čln…
A ani trochu ďalej skaly nie sú nemé. Ostré tône popoludňajšieho slnka vdýchli im život…
Severson sa zasnene díva na kolmú skalnú stenu. Zdá sa mu, že z hry svetiel a tieňov vystúpila milovaná, ľadovými vetrami ošľahaná Amundsenova tvár…
Táto predstava ho prinavrátila do prítomnosti.
A čo nového u nás?
Pridal do kroku.
Cesta sa teraz vinie strmým údolím. Sprevádza ju zurčiaci divý potok. Žblnkoce a víri, zúrivo bije do žulového brehu a cez balvany, rúti sa do mora. Prináša prvý pozdrav z rodnej dedinky…
Ešte zákruta — a som pri prvom dome, pri chalupe starého čudáka, nešťastného maliara Abilgaarda. Jeho príbytok, ukrytý v divo rastúcom kroví, lákaval chlapcov svojou tajuplnosťou. Prihrbený starec chodieval po okolí a núkal svoje obrazy. Ľudia ho už poznali. Nekupovali od neho, ale dávali mu almužnu ako žobrákovi. Prijímal ju s detským úsmevom. „Ďakujem, ďakujem,“ volal radostne. „Aspoň mám peniaze na farby…“ Všetci však dobre vedeli, že už dávno nič nemaľuje a že za tých pár grošov kupuje si chlieb, soľ a slaninu — svoju jedinú potravu…
Medzi storočnými borovicami nezjavila sa však chatrč v dolnej časti s kamennou podstienkou, lež veľká moderná vila so sklenou strechou. Severson sa pred ňou zastavil a dlho si ju obzeral.
V obloku sa zjavil usmievavý starší muž s kozou briadkou.
„Môžem vás pozvať na malé občerstvenie? Do dediny je ešte ďaleko,“ zakýval na chodca. To nebol starý Abilgaard — bol to ktosi cudzí. Nový samotársky obyvateľ v prekrásnom údolí.
Severson zmätene sklopil zrak.
„Nie, ďakujem, mám naponáhlo,“ odmietol pozvanie a rýchlo pokračoval v ceste.
Údolie sa pomaly otvorilo.
Pri pohľade na náhornú rovinu Severson ostal stáť ako prikovaný. Kde sa vzali tie vilky a prekrásne domy? Kam sa podeli naše staré otcovské chalupy?
Nezmýlil som si cestu?
Nesmelo vstúpil medzi prvé budovy.
Hej, doma je. Na tejto stráni predsa sedával večierkami s mládežou. A v lese nad ňou liezol po boroviciach a vyberal sovie hniezda. Koľko nepríjemností mal pre to doma…
Ale na týchto miestach stál predsa celkom iný dom! V drevenej chatrči trávili tu svoju neradostnú starobu dedinskí chudáci, ktorí ostali na svete sami, bez príbuzných a bez majetku. Niektorí z nich mali síce syna alebo dcéru v Amerike, kde sa im vraj dobre viedlo, no poštár chodil okolo chudobinca bez povšimnutia. A starcom ostávala iba jediná útecha — nádej, s ktorou odchádzali do hrobu…
„Ani tú chatrč už nenechali chudákom,“ pomyslel si Severson a zovrelo mu srdce. Odbočil z hlavnej cesty a dal sa krovinatým chodníčkom k malému hájiku medzi skalami.
Tu už pozná každý kameň. Táto cesta predsa vedie k rodnému domu. Naposledy ho navštívil roku tisíc deväťsto dvadsaťsedem…
Keď sa medzi stromami zjavil starý, typický severský dom s veľkým pecovitým komínom, Seversonovi zažiarili oči.
Aký zázrak! Rodný dom — môj drahý rodný dom — zub času ho ušetril! Tak ako pred rokmi vľúdne kynie mi v ústrety: Poď, chlapče, nech ťa objímem! Ako rád ťa zas vidím vo svojom náručí!
Severson stojí pri múriku a starú budovu hladká zaslzenými očami. Potom — ako pred rokmi, keď bol ešte chlapcom — rozchlopí dvierka, až zavrzgnú, a vbehne do záhradky. Aj tá je ešte vždy starostlivo ošetrovaná, akoby v nej dosiaľ pracoval starostlivý otec. A v debničkách pod oknami smejú sa kvetiny.
Kto tu len teraz býva?
Až teraz mu padla do oka mramorová doska pripevnená nad dverami. Zlatým písmom, ale jednoduchými slovami oznamuje, že v tomto dome sa narodil a prežil svoju mladosť verný spolubojovník Amundsena, statočný bojovník s ľadovými kryhami, ktorý v službách ľudstva a vedy položil život. A na samom okraji dosky je čerstvo pripísané:… „a ktorého veda ľudstvu znovu vrátila,“