Severson si znova a znova číta stručný nápis.
Konečne sa rozhodne a vstupuje po kamenných schodíkoch ku dverám.
Zaklope.
„Už idem — už idem,“ ozval sa znútra príjemný hlas. Dvere sa otvorili, na prah vstúpil starec s veľkou šedivou bradou.
„Vitaj, môj milý!“ zvolal, len čo uzrel návštevníka.
„Teda prichádzaš! No poď len ďalej, poď len dnu, Leif! Už dávno ťa čakám.“
Starec vzal vzácneho hosťa za ruku a viedol ho dnu.
„Všetko je ako kedysi. Pozri len — tvoja izbička…“
Severson vstúpil do miestnosti.
„Kto vám povedal, že prídem?“ otočil sa zrazu k starcovi.
„No, nik, nikto! Kam inde by mala viesť tvoja prvá cesta, ak nie domov? Oddýchni si teraz. Si po ceste… Skočím zatiaľ dolu do mestečka doniesť niečo pod zuby.“
„Ďakujem za láskavosť, dedko,“ povedal dojatý Severson. „Ale — pekne vás prosím — dolu ani muk. Nikomu nehovorte o mojom príchode. Aj tak ma tu už nikto nepozná…“
Starčekova biela hlava stratila sa medzi stromami rozkvitnutej záhrady.
Severson sa poobzeral po miestnosti. Starý príborník stojí tam, kde stával pred rokmi. Iba sošky a drevené figúrky sú trocha inak usporiadané.
A v jednoduchej jedálni dýcha všetko minulosťou. Len stena oproti oknu je vyzdobenejšia. Zmenila sa na galériu rodinných fotografií. Uprostred visia tri veľké obrazy otca, matky a mladého Leifa zo študentských čias.
Severson sa posadil za ťažký dubový stôl a očami prebehol vyrezávané stoličky. Tu sedával v rodinnom kruhu.
Zo spomienok ovládla ho tá najživšia. Zdalo sa mu, že na stole je zasa pripravená hostina. Otec dvíha pohár a vstáva: „Tak teda — na to ďalšie povýšenie, vzácni priatelia…“ Rad-radom si štrngá s hosťami.
„Vale, vale, podúradnícke roky,“ veselo volá kantor z jednotriedky a berie husle. Otec nie je zvyknutý piť; po treťom poháriku mu už žiaria oči. „Len jedzte a pite, nastávajú lepšie časy,“ hovorí radostne. Matka sa však tvári ustarostene. Nakláňa sa k manželovi a šepká — žiaľ — príliš hlasno: „Dnes tu hodujeme, a zajtra možno si už budeme opasok priťahovať. Plat sa ti predsa oveľa nezvýšil — práve o toľko, že už nemusíme kupovať na dlh…“
Niekoľkí hostia matkinu poznámku počuli. Úsmev im zamrzol na perách. Chvíľku sa ešte naoko bavili — a potom sa jeden za druhým nečakane lúčili. Musia domov, čaká ich ešte veľa práce… Otec prebodáva matku pohľadom. „Prekliaty život — aj túto malú radosť mi musíš pokaziť svojimi večnými starosťami, Angela?“ zvolal beznádejne a pohár vína tresol o stenu…
Severson sa snaží rýchlo zahnať takéto smutné spomienky. Vstáva a ide k oknu.
„Čo asi robí môj dúbok?“ vzíde mu na um pri pohľade na lesík. „Nevyhynul ešte?“
Vychádza z domu a vystupuje k lesu.
Pri skupine balvanov rozkladá svoju korunu mohutný strom.
„Vari ty si môj dúbok? Veru dávno je už tomu, čo som ťa tu — maličkého — zasadil na pamäť radost ného života v škole — a potom, ako, som sa o teba staral! Len my dvaja sme tu ostali — a okolo nás sa zmenilo všetko…“
Koruna stromu tíško šumela, akoby sa chcela porozprávať so svojím starým známym. Posvätné ticho letného dňa prerušilo čvirikanie vrabcov, zápasiacich v malej neškodnej šarvátke.
Severson si sadol do trávy a oprel sa o kmeň. V týchto miestach sedával za letných večerov s otcom. Často sa dívali celé hodiny bez slova na chudobnú dedinku a na krajinu za ňou. Mladému Leifovi sa zdala veľmi chudobnou, príliš tesnou pre bujného orla s mohutnými krídlami. Túžil vzletieť vysoko a do neznámych diaľok, bojovať a dobývať. Iba v cudzine čaká nás šťastie…
Otec, ten rojčil viac o tom, aké by to bolo krásne, keby on a všetci jeho susedia zbohatli a mohli žiť aspoň tak spokojne a bezo strachu ako farmár Vestersen. Z čoho by však mohli zbohatnúť? Kraj je taký Chudobný — a oni príliš lipli na rodnej pôde…
A predsa! Na miestach, kde kedysi stála chudobná dedinka, rozkladá sa teraz mestečko s prepychovými vilkami. Jarlsberg sa premenil na mesto.
Na asfaltovej ceste, vedúcej zo stredu dediny na stráň, zjavilo sa čudné auto. Malo elegantne zaoblené tvary a šlo celkom ticho, akoby nemalo ani motor. O chvíľu sa zastavilo pri rodnom dome.
Z auta vystúpil starček. Pod pazuchou niesol veľkú škatuľu. Zakýval na Seversona a vstúpil do domu. O chvíľu sa zjavil na stráni.
„Tak už som zasa tu,“ povedal dobromyseľne a sadol si vedľa hosťa. „No — ako sa ti, synku, páči domov? Opeknel ako bábika, všakže?“ Rukou nežne prešiel panorámu pod stranou.
„Naozaj opeknel, dedko… Takmer som ho nepoznal. Čí je ten nádherný dom uprostred dediny? Áno, ten najväčší.“
„Číže by bol? Je náš.“
„Váš? Vašej rodiny? Prepáčte, ako sa voláte?“ Starček sa srdečne rozosmial.
„Vidíš — ani som sa ti nepredstavil. Každý ma tu tak dobre pozná, že mi to ani na um neprišlo… Po otcovi volám sa Kolfsen, ale hovoria mi len Olafsen.“
„Kolfsenovcov som dobre poznal,“ spomína si Severson. „Bývali na kraji dediny pri potoku. S Albertom Kolfsenom som študoval v Oslo. Ale Kolfsenovci — to predsa neboli nijakí boháči. Mali veľa detí a otec im toho mnoho dať nemohol. Bol iba drevorubačom…“
„Jedným z tých som práve ja,“ usmial sa starec. „A vidíš, som bohatý, a nielen ja, ale všetci v našej dedine… Ako vidím, s tým domom sme si nerozumeli. Nepatrí iba mne alebo mojej rodine, lež všetkým v obci. Je to totiž náš kultúrny dom.“
„Pred chvíľou som o tom premýšľal,“ zadumane povedal Severson. „Povedzte, ako sa to stalo, že ste v dedine tak nečakane zbohatli? Našli ste vari niekde v horách zakopaný poklad?“
Starček prikývol.
„Veru hej, chlapče, našli sme veľký poklad. A vzácnejší a cennejší ako zlato. A vieš, ako sa nazýva? Prezradím ti to. Hovoríme mu svorná spoločná práca bez vykorisťovania človeka človekom. Pozri len, koľko šťastia nám priniesol tento poklad. Tá biela budova so slnečnými oknami na protiľahlej stráni — to je náš dom zdravia — prv sa mu hovorilo nemocnica. A tá ružovkastá budova pri vchode do Björnsonovej rokle — to je pioniersky palác pre náš drobizg. A teraz pozri na Jotunský vrch. Čo tam vidíš?“
„Zdá sa mi, že tam stojí hvezdáreň. Doteraz som si ju ani nevšimol.“
„Správne, to je naša ľudová hvezdáreň. Vieš, ľudia sa dnes do astronómie priam zaľúbili. Moji vnuci a vnučky chodia tam každú sobotu večer. Keby sme sedeli trochu vyššie, videl by si aj naše športové ihrisko a kúpalisko. Odtiaľto ich nevidíme, sú skryté medzi stromami.“
„A načo máte tú veľkú sklenú halu?“
„To je náš nový textilný závod. Keď vstúpiš dnu, začuduješ sa, ako málo ľudí tam pracuje. Všetko je automatizované — proste — namáhajú sa tam za nás stroje.“
Severson si odtrhol steblo trávy a odhryzol mu konček. „Ešte vždy nechápem, kde vzali peniaze na také nákladné stavby. Požičali ste si z banky alebo od niektorého milionára z Oslo?“
„Kdeže, chlapče! Na banku, ani na milionárov nikdy sa nedalo spoľahnúť. Kým boli v našej krajine páni, pšenica nám veľmi nekvitla. Boháčom išlo vždy o to, aby sa mali dobre oni sami. Čo im už záležalo na tom, že starý Kolfsen umieral s deťmi od hladu? Že veľký a talentovaný umelec Abilgaard musel žobrať? Že zostarnutého chudáka čakalo už len biedne živobytie v chudobinci, z milosti dobrotivých susedov, ktorí sami nemali oveľa viac? Drahý Leif, s milionármi by sme našu dedinu nikdy neboli zveľadili. Odjakživa sa bratríčkovali s anglickými boháčmi a aj svoj kapitál, vycicaný z nášho ľudu, vyvážali do Anglicka. A ľud — čo im na ňom záležalo! Hlavné, že ich vrecká boli plné.