Raz týždenne písal listy svojim známym v Moskve — a Alene Svozilovej do Prahy. A raz týždenne mu prichádzali aj odpovede…
Až prišiel onen nečakaný osudný list… Na obálke bola vytlačená hlavička:
Svetová akadémia vied, Prezídium, Přerov.
Severson sa najprv domnieval, že ide o omyl. Akadémii nepísal a rozhodne ani nečakal, že by ho mohla akadémia o niečo požiadať. No adresa hovorila celkom jasne, že list patrí naozaj Seversonovi. Potvrdil to aj jeho obsah:
„Vážený súdruh Severson, dovoľujeme si Vás pozvať na pravidelné zasadnutie historickej sekcie Svetovej akadémie vied, na ktorom sa budú hodnotiť študijné práce o začiatku dvadsiateho storočia. Dúfame, že nám ako znalec tohto historického obdobia pomôžete overiť a doplniť niektoré fakty, pre ktoré nemáme priamy dokumentačný materiál.
Na zasadnutí Vás očakávame v utorok tridsiateho septembra. Použite, prosím, raketové spojenie Oslo — Praha. Oznámte nám vopred hodinu príletu, aby Vás mohol čakať náš zástupca, ktorý bude Vaším spoločníkom na ceste do Přerova.
Dvanáste poschodie rozľahlej budovy fyzikálneho ústavu v Prahe je už vyše mesiaca noc čo noc osvetlené až do rána. Po celý ten čas akademik Navrátil neopustil svoju pracovňu. Spával denne iba niekoľko hodín na gauči, ukrytom za záclonou v rohu miestnosti.
Okrem členov Navrátilovho kolektívu málokto vedel, na čom akademik tak intenzívne pracuje.
Keď Alena Svozilová vstúpila do pracovne s veľkým lepenkovým puzdrom na výkresy v pravej ruke, sedel akademik práve pri dokonalom počítacom stroji typu „Sloboda“.
Alena trpezlivo vyčkala, kým stroj dopočítal a podal konečný výsledok. Navrátil vzal rýchlo ústrižok pásky a porovnával ho so svojimi poznámkami v notese.
Iba teraz spozoroval príchod dievčiny. Usmial sa na ňu — a zavrel oči. Alenu to nijako neprekvapilo. Dobre poznala akademikov zvyk — premýšľať so zatvorenými očami. Robieval to aj pri rozhovoroch, keď pozorne načúval.
„Čan-suova pripomienka je správna,“ povedal bez toho, že by otvoril oči. „Viac hláv, viac rozumu. Bude treba pozmeniť dráhu podľa jeho návrhu… Čo dobrého mi prinášate?“ pozrel opäť na dievčinu.
„Zajcev dodržal slovo,“ odpovedala s úsmevom a položila puzdro na stôl. „Som dobrý diplomat, však?“
„Otvorte puzdro radšej vy,“ povedal namiesto odpovede.
Alena prerezala poistnú pásku na vrchnáku a sňala ho. Trasúcou rukou opatrne vytiahla svitok výkresov a husto popísané hárky papiera. Rozložila ich po stole a aby sa neskrúcali, položila na ne niekoľko predmetov, ktoré mala po ruke.
Akademik prebehol nervóznymi očami po náčrtoch a po stĺpcoch čísel. Jeho zrak utkvel na posledných riadkoch pripojeného listu:
a z toho teda vyplýva, že Váš návrh je uskutočniteľný. Projekt atómovej elektrárne, ktorý Vám posielam, je overený skúškami v našich laboratóriách. Rád by som sa zúčastnil na konečných skúškach na Mesiaci; nezabudnite ma pozvať. Počítajte so mnou aj pri realizácii svojho odvážneho a pritom takého skvelého návrhu.
Do boja za ďalšie víťazstvo vedy — za ďalší triumf ľudstva!
Váš Peter Ivanovič Z a j c e v.
Navrátil sa rýchlo sklonil nad veľkým, starostlivo narysovaným výkresom.
„Posledné najdôležitejšie ohnivko reťaze je pevné,“ zvolal po chvíli. „Pozrite, Alenka, ako krásne doplní náš „Lúč“.“
Ani pri prezeraní ďalších výkresov a výpočtov nevychádzal akademik z nadšenia.
„Zlatý Peter Ivanovič!“ zvolala zrazu dievčina a podala Navrátilovi hárok papiera. „Dáva nám k dispozícii svoj najnovší objav…“
Akademik pozorne prečítal listinu a zavrel oči.
„Využitie energie atómových jadier na sedemdesiatdeväť percent,“ zašepkal… „Ako v tej rozprávke: do batoha sme dali hríby — a priniesli sme domov zlato…“
Do pracovne preniklo už belasé ranné svetlo. Štyridsaťročný muž bez fúzov a počerná dievčina ešte vždy študovali materiál z Moskvy…
„Čo je dnes?“ spýtal sa nečakane Navrátil.
Dievčina neporozumela otázke.
„Myslím, ktorý deň je dnes. Štvrtok?“
Alena sa srdečne zasmiala.
„Vidieť, že nežijete s časom, ani s priestorom. Veď je už sobota! Sobota dvadsiateho ôsmeho septembra…“ zdôraznila.
„Do pondelka máme teda ešte dva dni. čo myslíte, spracujeme za tie dva dni všetok materiál a vypracujeme definitívny návrh?“
Dievčina sa trochu zarazila.
„Chcete ho predniesť už na budúcom plenárnom zasadnutí Akadémie?“ spýtala sa neisto.
„Už by som to rád mal za sebou, dievčatko. Veď viete, ťažko je človeku, keď musí svoje dielo nosiť v srdci niekoľko rokov,“ zasmial sa.
„Nie som taký spokojný, ako sa vám hádam zdá. Nezabúdajte, že som z Kyjova — zo Slovácka, — a že mi v žilách koluje horúca krv. Bojovná, viete? Čakanie ma už znervózňuje… Možno, že návrh zamietnu — a potom by bolo zbytočné ďalej na ňom pracovať…“
„Nemôžu zamietnuť! Je uskutočniteľný! Uvidíte, že ho prijmú… No za dva dni…“ zaváhala.
„… to nedokážeme, chcete azda povedať?“ dokončil vetu Navrátil. „Čo je dnes s vami? Ani vás nepoznávam. Vari nedokázal náš kolektív viac — a často v kratšom čase? Keď si. rozdelíme úlohy, v pondelok ráno bude všetko hotové. Len s chuťou do toho! Ktovie, čo všetko ešte budeme musieť, na návrhu zmeniť po pripomienkach Akadémie. No aj keď prijmú návrh bez zmeny, koľko práce nás ešte čaká!“
Dievčinu zalial rumenec, viditeľný aj na počernej pleti.
„Nemyslite si, že pri poslednej bitke chcem utiecť z boja. Ale…“
„Ale?“
Akademik pozrel na Alenu skúmavo.
„Ach tak, celkom som zabudol,“ klepol sa končekom prstov do čela. „Čakáte hosťa, pravda?“
„Ja nie, ale Akadémia,“ opravila ho a sklopila oči.
„No, nemajte mi za zlé. Pomýlil som sa. Severson teda priletí do Prahy už dnes?“
„Áno, na poludnie. Poslal telegram. Zajtra ho mám na žiadosť Akadémie sprevádzať do akademického mesta… Napokon — veď ho Akadémia pozvala na váš návrh,“ dodala vyčítavo.
„Bez doktorky Svozilovej by som na tento geniálny návrh nebol prišiel. Obávam sa, že to bol ten najlepší krok k tomu, aby som stratil svoju najlepšiu spolupracovníčku…“
„Vyčítate mi tie dva dni voľna, ako — ako — akoby ste na Seversona žiarlili,“ urazila sa Alena. „Dobre viete, ako mám rada svoju prácu a ako si vážim vaše vedenie. Ako by som vás mohla opustiť? Vari neviete, akou cťou je pre mňa spolupracovať s vami? Veď veď Seversona ani dobre nepoznám. Iba v Moskve som s ním hovorila niekoľko hodín. Keď je to tak, rozhodne mu nebudem robiť sprievodkyňu…“
Rozbehla sa k televíznemu telefónu.
Navrátil ju zadržal.
„Nikam nevolajte… Nerozumiete žartu — vy veľké dieťa! Radšej prineste návrh na kuchyňu! Robili ste na ňom, hlavné fakty môžete mať za dve hodiny hotové. Viac by som od vás nebol žiadal ani vtedy, keby ste nikam nešli. O pol dvanástej už môžete byť na letisku… Prepáčte — podľahol som na okamih nervozite…“
Strieborné raketové lietadlo zosadlo ľahko na asfaltovú plochu pražského letiska. Zastavilo sa pri hlavnej budove.
Dvere trupu sa otvorili a na schodíkoch ako prvý spomedzi cestujúcich zjavil sa Severson.