Roztržito sa rozhliadal. Vtom zazrel Alenu.
„Vy tu?“ zvolal prekvapene. „Ako ste sa dozvedeli, že priletím do Prahy? Veď som vám o tom úmyselne nepísal. Chcel som vás prekvapiť…“
„A zatiaľ som prekvapila ja vás… Hľadáte azda ešte niekoho?“ spýtala sa dievčina, keď srdečne privítala hosťa v Prahe.
„Áno, mám sa tu stretnúť so zástupcom Svetovej akadémie, ktorý ma bude sprevádzať do Přerova…“
„Tým zástupcom som ja,“ usmiala sa.
„Vy, slečna?“ vzdychol Severson prekvapene. „Ako to, že práve vy?“
„Vôľou osudu,“ žartovala Alena. „Vari ste sklamaný?“
„Naopak, veľmi milo prekvapený, slečna…“
„A môžem vás hneď o niečo poprosiť? Nehovorte mi, prosím, slečna! Znie to cudzo, staromódne. Hovoria mi buď súdružka, priateľka alebo jednoducho Alena. To posledné sa mi najviac páči…
No — a teraz vám predkladám posúdiť program, ktorý som zostavila na dnešok: popoludní — prehliadka mesta, večer — koncert alebo opera, podľa výberu. Súhlasíte?“
„Som vám veľmi povďačný. Už dávno som túžil pozrieť si Prahu. Keď som bol mladý, niekoľkokrát som cestoval do Talianska cez Prahu. No to je už naozaj dávno…“ usmial sa rozpačite.
Alena objednala aerotaxi. Najskôr musí hosťa odprevadiť do hotela, aby sa mohol po ceste vykúpať a dobre najesť.
Vrtuľník sa vzniesol nad letisko a zamieril k mestu.
Parky a zelené trávniky medzi palácmi menili sa už na zlatú záplavu jesenných farieb.
„Táto časť Prahy zostala nezmenená,“ ukázala Alena na Hradčany a na Malú Stranu. „Ponechali sme ju pre jej historickú cenu. Aj všetky pamätné budovy a umelecky hodnotné stavby, ako Národné divadlo, Národné múzeum a kostoly zostali zachované. Niektoré budovy ostali na svojom pôvodnom mieste, iné sme presťahovali, aby sa dosiahol dokonalý súlad medzi starou a novou Prahou.
Najviac sa zmenili tie časti mesta, kde sa bývalo bez slnka a bez zelene a kde obytné budovy nemali ani historickú, ani umeleckú hodnotu. Pozrite napríklad vľavo, na túto stráň: to je Žižkov. Vežovité paláce postavili sme už v atómovom veku — a predsa nijako nerušia ráz našej „stovežatej Prahy“. Architekti sa o to úzkostlivo starali. Podobne sa zmenili Vinohrady na protiľahlej stráni.
Priemyselné stavby sme preložili za mesto, aby bolo vnútri Prahy viac miesta pre parky. Našou zásadou je bývať zdravo a v krásnom prostredí. Do každého bytu musí určitú časť dňa svietiť slnko…“
„Čože je to za palác na tomto kopci?“ ukázal Severson na Petřín.
„To je pýcha našich národov,“ povedala hrdo Alena. „To je pamätník kultúry českého a slovenského národa. Na stavbe pracovali naši najvýznamnejší umelci — sochári, architekti, maliari. V pamätníku sú uložené diela všetkých našich mysliteľov, vedcov, umelcov a spisovateľov, ako Komenského, Purkyňu, Mánesa…“
Vrtuľník zamieril k Nuselskému údoliu. Preletel ponad nuselský most a pristál na streche paláca zo žltkastého mramoru. Hlboko dole práve vychádzala z metra skupina smejúcich sa ľudí…
Je nedeľa dvadsiateho deviateho septembra.
Severson sedí s Alenou v lietadle a so záujmom si prezerá krajinu, ubiehajúcu pod ním. Mestá, kúpajúce sa v zeleni, široké lány, lesy, jazierka a moderné závody… Zdá sa, že celá krajina kvitne, hoci je už jeseň…
V diaľke zasvietil v lúčoch slnka strieborný pás rieky.
Nie, to nie je rieka, uvedomuje si Severson. Tečie príliš priamo a pravidelne. Je to dielo človeka — prieplav. Obidvoma smermi plavia sa po ňom biele lode.
Lietadlo pristáva na letisku uprostred nedozernej roviny.
Cestujúci presedajú do elegantného auta a vezú sa po širokej hradskej k mestu.
Seversona prekvapuje jeho nádhera. Na šikmom námestí, zdobenom parkami, vypína sa obrovský palác so zložito členeným pôdorysom. Okolo neho sú menšie budovy a vilky.
„Přerov?“ pýta sa Severson ako vo sne.
„Nie, Přerov je o kúsok ďalej. Toto mesto postavila Svetová akadémia vied. Zhromažďujú sa v ňom vedecké objavy z celého sveta. Tu sa organizuje aj boj ľudstva s prírodou. V palácoch a vilkách naokolo bývajú členovia prezídia a zamestnanci Akadémie.
Zajtra predpoludním bude v ľavom krídle hlavného paláca zasadať historická sekcia, ktorá vás pozvala. A v hlavnej sále uprostred budovy padne zajtra popoludní osudové rozhodnutie, o ktorom bude hovoriť celý svet…“
Severson nechápavo pozrel na Alenu.
„Zajtra sa všetko dozviete,“ usmiala sa záhadne.
16
ODVÁŽNY NÁVRH
Hlavná sála Svetovej akadémie vied bola zaplnená do posledného miesta. Priesvitné svetlozelené závesy v širokých oknách spríjemňujú slnečnú žiaru a rozptyľujú ju do bočného krídla oddeleného stĺporadím.
Vedci zo všetkých krajín sveta stíchli.
Na tribúnu vystúpil prezident akadémie a otvoril zasadnutie. Slovo odovzdal akademikovi Čan-suovi, vedúcemu severného observatória na Mesiaci:
„Rád by som vám podal zprávu o posledných výskumoch signálov z Proximy…“ ujal sa slova Čan-su.
Na chvíľu sa odmlčal, aby zvýraznil svoje slová. Oči všetkých prítomných viseli na jeho perách. Watson si nervózne naprával golier a Navrátil šúchal dlaňou po kolene. Zdalo sa, že rečník spozoroval nepokoj týchto dvoch mužov, preto pokračovaclass="underline"
„Spor medzi akademikom Navrátilom a akademikom Watsonom o signáloch z vesmíru rozhodla veda…“
„Prečo hovorí tak pomaly, rozčuľuje ma to,“ zašepkala Alena Seversonovi.
„Naše observatóriá na Mesiaci dnes už dokázali, že Proxima — lepšie povedané jedna z planét blízko nej — nevysiela signály, lež súvislý program. Vysielanie je zložito kľúčované a má nepochopiteľne veľký zdvih. No aj napriek tomu podarilo sa nám niektoré časti kľúčovania rozlúštiť a zásluhou zdokonalených prijímačov zachytiť úryvky súvislého programu. Posúďte, prosím, sami podľa priameho prenosu z južného observatória.“
Čan-su stisol gombík na stolíku pred sebou. Na veľkom striebornom plátne v čele sály zjavil sa záber z hvezdárne na Mesiaci. Pred zložitým prístrojom s mnohými obrazovkami sedel muž chrbtom k divákom so slúchadlami na ušiach.
Otočil niekoľkými gombíkmi.
V reproduktore sa ozvali signály, pripomínajúce telegrafné značky, vysielané v rôznych dĺžkach a tóninách.
Zrazu sa značky premenili na čudné hlasy a zvuky.
A zase značky…
A teraz sa rozozvučala v sále škrekľavá hudba…
„To nám nijako nedokazuje, že zvuky vysielajú mysliace tvory,“ vykríkol nečakane Watson z prvého radu. „Taká motanica tónov môže vzniknúť aj náhodným zoskupením vplyvom vodíkových výbojov v hmlovinách!“
„Nechceli by ste, Watson, aby vám na Proxime zahrali rázny marš?“ poznamenal ktosi vzadu.
Sálou zašumel smiech.
„Ani na túto námietku sme nezabudli,“ pokračoval pokojne Čan-su a stisol ďalší gombík. „Preto sme premenili zvuk na obraz…“
Na plátne sa zjavila zložitá krivka, ktorá sa pomaly posúvala zľava doprava.
„Všimnite si, prosím, že určité zoskupenie hlások z tónov sa v nepravidelných intervaloch opakuje. Ak súčasne premietneme snímku ľudskej reči… zistíme, že sa v mnohom dosť podobajú.
Je isté, že nebude ľahké rozlúštiť zmysel vysielaných slov alebo viet — táto úloha čaká napokon na ďalších vedcov — no niet pochyby o tom, že pôvodcom vysielania z neznámej planéty pri Proxime sú mysliace tvory s dosť vysokou kultúrou…“