V sále zahrmel potlesk.
O slovo sa prihlásil akademik Scheiner:
„Ako je známe, pokúšame sa pomocou najsilnejšieho vysielača, aký na Mesiaci máme, nadviazať spojenie s Proximou. Ťažkosť je v tom, že nepoznáme ich reč, nepoznáme ich výrazové prostriedky, nepoznáme ani ich abecedu. Nevieme, aké gramatické zákony tam majú, nevieme o nich vlastne nič… Predsa však je jeden zákon, ktorý platí všade, u nás, na Mesiaci, na Proxime! Je to matematika a geometria…
Navrhujem, aby sme začali základným pilierom geometrie — Pytagorovou vetou. Na Proxime sa bude nazývať celkom určite inak, ale jej základný vzťah ostáva. Nože — preskúšajme obyvateľov Proximy, či ju poznajú!“
Veselý šum prebehol zhromaždením, lež akademik Scheiner pokračoval. „Bude to celkom jednoduché. Vyšleme najprv tri signály, potom štyri a napokon päť signálov. Urobíme prestávku a po nej vyšleme deväť, potom šestnásť a nakoniec dvadsaťpäť signálov — teda vyšleme do vesmíru staručkého Pytagora s jeho vzťahom 32 plus 42 rovná sa 52…! Ak nám potvrdí Proxima tento výsledok, tak…“
V potlesku, ktorý zaburácal sálou, celkom zanikli posledné slová akademika Scheinera.
Na tribúnu vystupuje akademik Navrátil.
„Chcel by som vám predložiť iný návrh, ako sa presvedčiť o existencii mysliacich tvorov na neznámej planéte,“ hovoril pomaly a hlas mu trochu preskakoval.
„Navrhujem, aby sme sa vydali do susednej slnečnej sústavy osobne a podívali sa na vlastné oči, ako vyzerajú ľudia pri vysielači…“
Tváre všetkých farieb sa pretiahli od údivu a sála zašumela.
„To je nemožné! Ako chcete prekonať vzdialenosť viac ako štyri svetelné roky?!“ ozval sa opäť Watson.
„V tom je práve zmysel môjho návrhu. Priznávam, znie príliš fantasticky. A či sme dosiaľ neprekonali viac prekážok, ktoré sa zdali neprekonateľné?
Do dvadsiateho siedmeho júla tisíc deväťsto päťdesiatštyri zdali sa mnohé veci nemožné. Toho dňa však — spustením prvej atómovej elektrárne v Sovietskom sväze začal sa atómový vek. Ľudstvo ovládlo nevyčerpateľný zdroj obrovskej energie. Pomocou nej po páde imperialistov premenilo Saharu na kvitnúcu záhradu a ľadovce Arktídy zatlačilo takmer až k Severnému pólu. Dobylo Mesiac a preskúmalo ostatné planéty našej slnečnej sústavy. Predĺžilo ľudský život a skrátilo vzdialenosti. Naučilo sa premieňať prvky — dávny to sen starých alchymistov. Kedysi škodlivé rádioaktívne žiarenie premenilo na zbraň človeka v boji proti škodlivým mikróbom.
Odvážim sa povedať, že človek s takouto energiou nemôže ostať navždy väzňom našej slnečnej sústavy. Aj záujem vedy žiada, aby pozrel o kúsok ďalej. Ako by mohol inak rozlúštiť záhady našej galaxie a vzniku hviezd a planét?
Navrhujem preto, aby sa zostrojilo lietadlo, ktoré bude schopné prekonať obrovskú vzdialenosť štyroch svetelných rokov. Jeho podrobný projekt predkladám
prezídiu Svetovej akadémie vied. Oboznámim vás preto iba s hlavnými faktami…“
Na premietacej ploche zjavil sa schematický rez medziplanetárneho lietadla.
„Na návrhu spolupracovalo niekoľko význačných vedcov z rôznych krajín,“ pokračoval Navrátil. „Lietadlo musí byť dostatočne veľké o približne rovnakej kubatúre, ako má veľký zaoceánsky parník…“
„Z akého materiálu chcete takýto kolos postaviť? Veď aj čo ako pevná konštrukcia sa vám zlomí pod vlastnou váhou!“ poznamenal Watson. „Pripusťme, že sa vám to napokon podarí. Potom si však z lietadla môžete urobiť múzeum, pretože sa s ním neodlepíme od Zeme…“
„Pochopiteľne, súdruh Watson má pravdu,“ usmial sa Navrátil. „Pretože však nepotrebujeme múzeum, ale medziplanetárne lietadlo, s ktorým sa chceme dostať až k Proxime, postavíme ho radšej na Mesiaci, kde je jeho gravitácia šesťkrát menšia, a umožní nám teda smelšiu konštrukciu a okrem toho nedostatok atmosféry umožní nám pohodlnejší štart. Ako vieme, nerastného bohatstva je na Mesiaci dostatok, takže materiál nemusíme dovážať…“
Nadšený potlesk.
„Lietadlo bude vyzbrojené dokonalou atómovou elektrárňou o výkone sedemdesiatdeväť percent využitia energie atómových jadier na základe najnovších objavov akademika Zajceva…“
Údiv — a nový potlesk.
„Poznámka na okraj“, opäť sa ozval Watson. „Ako dlho bude trvať let? Má to byť vari doživotná cesta? Hádam sa chcete živiť vzduchoprázdnym priestorom?“
„Vítam námietky akademika Watsona,“ usmial sa Navrátil. „Uľahčujú mi výklad. Teda — po prvé: nič nebráni tomu, aby dosiahlo lietadlo v medzihviezdnom priestore postupne polovičnú rýchlosť svetla. Podarilo sa nám totiž skonštruovať nový typ pohonného reaktora, ktorý usmerňuje a vymršťuje priamo do priestoru čiastočky štiepených atómov.
Postup zrýchľovania letu som v návrhu presne vypočítal. Raketové motory pochopiteľne budú fungovať iba do toho času, kým lietadlo dosiahne potrebnú rýchlosť, to sú približne asi dva mesiace. Hlavnú časť cesty vykoná letúň zotrvačnosťou bez ďalšej spotreby energie. Motory zapneme zasa až dva mesiace pred pristátím. A po druhé: celý let do slnečnej sústavy Centauri sme vypočítali približne na osem rokov. Zásobovanie si zabezpečíme na tento čas umelými potravinami, ktoré sa najlepšie uskladňujú.
Akiste sa ma teraz chcete spýtať, ako strávi posádka týchto osem rokov. O tom vám najlepšie podá zprávu náčrt:
Väčšiu časť lietadla zaberajú sklady pohonnej hmoty, potravín, kyslíka, raketový pohon a atómová elektráreň. Vo valcovitom trupe je umiestená aj klubovňa pre oddych a zábavu vo voľných chvíľkach. Nad ňou sú kabíny posádky — spojené hlavnou chodbou. Hlavu lietadla — veľkú guľu — vyplňujú laboratóriá, pozorovateľne a vysielače. Na samom vrcholku je centrálna kabína, odkiaľ sa bude usmerňovať celé lietadlo. K hlavnému trupu sú pripojené štyri pomocné menšie lietadlá, ktoré sa môžu od kolosa kedykoľvek odpojiť a letieť samostatne.
Pri projektovaní lietadla počítalo sa s pätnásťčlennou posádkou odvážnych vedcov — dobyvateľov vesmíru…
Ako som už povedal, podrobný návrh podložený presnými výpočtami predložil som prezídiu. Očakávam, že ho na zajtrajšom zasadnutí kriticky zhodnotím. Potom bude záležať na vás, ako rozhodnete…“
Akademik Navrátil sa uklonil a zostúpil z tribúny. Keď si sadol do kresla, chveli sa mu ruky. Alena mu tuho stisla pravicu.
„Vyhráme,“ zašepkala.
Prezident akadémie oznámil desaťminútovú prestávku. Nikto však ani len nepomyslel na občerstvenie, ktoré bolo pripravené vo vedľajšej sále. Účastníci vytvorili skupinky, v ktorých sa živo diskutovalo.
Sála hučala ako rojaci sa úľ.
„Aká zvláštna žena,“ pomyslel si Severson pri pohľade na Alenu, ktorá sa práve pre čosi škriepila s Watsonom. „Preletela obrovskú vzdialenosť na Mesiac a späť, a teraz sa odvažuje ešte ďalej, do nekonečného priestoru…“
Alena pozrela na Seversona, akoby cítila, že si ju prezerá. Ospravedlnila sa a opäť si sadla k nemu.
„Hneváte sa na mňa, že som zlá spoločnica, však? Som naozaj nevychovaná, keď vás tu nechám sedieť samotného. No neviem sa zdržať — ten Watson so svojimi spiatočníckymi názormi ma tak rozčuľuje…“
„Keby ste len vedeli, ako vám závidím,“ usmial sa neisto Severson.
„Závidíte? A komu?“ začudovala sa.
„Vám všetkým. Žijete v úžasnej dobe, plnej rozprávkových možností…“