Alena sa podívala na neho s výrazom netajeného údivu, „A vy vari nežijete v tejto dobe? Veď žijete s nami…“
„Nehnevajte sa na mňa, no zdá sa mi, že nežijem — že sa len dívam…“
„Prečo máte tento čudný dojem? Ubližujeme vám azda, alebo sa správame voči vám ako k cudziemu?“ povedala vyčítavo.
„Nie — nie, tak som to nemyslel, zle ste mi rozumeli. Chcel som vám povedať, že som medzi vami vždy iba hosťom, no radšej by som…“
Zaváhal.
„Pracoval s nami?“ spýtala sa Alena a pozrela mu priamo do očí.
„Áno, už ste mi porozumeli. Lenže ja — ja — ja v skutočnosti ničomu nerozumiem…“
„Večer sa o tom porozprávame…“ zašepkala Alena, lebo šum v sále opäť utíchol.
Za rečníckym stolíkom stál Watson.
„Nemyslite si, vážení priatelia, že budem hovoriť z dákej nenávisti voči akademikovi Navrátilovi. Alebo že azda zo zásady budem v opozícii. Proste — ako vedec som povinný obraňovať pravdu, o ktorej som presvedčený.
Predovšetkým k cieľu navrhovanej cesty, k domnelým ľuďom na planéte X:
Nepochybujem o tom, že aj v slnečnej sústave Proxima Centauri existuje život v najrôznejších formách. Našli sme ho napokon aj na planétach našej sústavy, ako napríklad na Venuši a na Marse. Nie je však náhoda, že ani na jednej z nich nevyvíjal sa život rovnako ako na Zemi. Stručne povedané — nikde sme nenašli tvorov na takom vysokom vývojovom stupni, ako sú ľudia. A to je vskutku zákonité. Len si uvedomte, od koľkých najrozličnejších činiteľov závisí zložitý život na našej Zemi! Od zloženia atmosféry, od vzdialenosti planéty od Slnka, od jej veľkosti a sklonu zemskej osi, od štruktúry horných vrstiev, od kolobehu vody — a tak ďalej — a tak ďalej. Zmeňte jediného činiteľa, napríklad zloženie atmosféry — a život na Zemi buď zahynie, buď sa vráti do primitívnych foriem. Aby mohol vzniknúť taký mnohotvárny a bohatý život, ako je na našej planéte, musel by mať presne tie isté podmienky. Spočítajme to obrovské množstvo činiteľov a pripočítajme k tomu ešte skúsenosti z ostatných planét našej slnečnej sústavy — a pokúsme Sa na základe počtu pravdepodobnosti určiť, koľko planét podobných našej Zemi môžeme nájsť v okruhu pätnástich svetelných rokov. Zistíme, že žiadnu, alebo v najlepšom prípade jednu desatinu planéty.
Nechcem tvrdiť, že nikde vo vesmíre neexistujú mysliaci tvorovia, podobní nám. Ale neverím, že ich nájdeme hneď v susednej slnečnej sústave. Logika to proste nepripúšťa.
Nie som však biológ a nemôžem túto otázku definitívne rozhodnúť.
Oveľa vážnejšie námietky mám z hľadiska fyziky, ktorá je mojím hlavným odborom. Akademik Navrátil predpokladá, že lietadlo môže dosiahnuť v medzihviezdnom priestore polovičnú rýchlosť svetla — čiže stopäťdesiattisíc kilometrov za sekundu. Zdôraznil som slovo predpokladá, pretože pre túto domnienku nemá nijaké vedecké podklady. Je vôbec otázkou, či znesie hmota takúto rýchlosť — a či ju znesie človek.
Právom sa domnievam, že hmota pri rýchlejšom pohybe ako stotisíc kilometrov za sekundu stratí svoju súdržnosť a rozpadne sa na atómy. Proste vybuchne. Len si všimnite, že nikde vo vesmíre nenájdete teleso, ktoré by sa pohybovalo takou šialenou rýchlosťou. Dokonca som presvedčený, že hmota sa takou rýchlosťou ani nemôže pohybovať.
Ak poletí lietadlo rýchlosťou osemdesiattisíc kilometrov za sekundu, môžeme byť spokojní. Prečo by cesta nemohla trvať dlhšie? Ľudský život je dnes oveľa dlhší ako prv — nebude to teda nikomu prekážať…
Ďalšou otázkou je, ako chce akademik Navrátil pristáť s takým kolosom niekde na planéte. A ako potom odštartovať, pretože rozumne predpokladáme, že na Proxime nechce ostať naveky.
Nezabúdajme ani na Dopplerov princíp, ktorý nám hovorí, že pri polovičnej rýchlosti svetla posádka lietadla neuvidí hviezdy ani pred sebou, ani za sebou, pretože čiary spektier sa posunú tak, že svetlo akejkoľvek farby stane sa pre ľudské oko neviditeľným.
Ešte som podrobný návrh akademika Navrátila nepreštudoval, ale nedostatky, na ktoré upozorňujem, bijú do očí už na prvý pohľad. Nepochybujem o tom, že aj v podrobnom návrhu nájdem veľa vážnych chýb, a na ich základe vám napokon dokážem, že Navrátilov návrh je nerealizovateľný…“
O slovo sa prihlásil akademik Chotenkov, vedúci výskumného ústavu pre medziplanetárne lety.
„Určite si tu všetci uvedomujeme, že v diskusii, ktorá sa tu rozvinula o návrhu akademika Navrátila, ide o viac ako o spor dvoch vedcov. Ide tu o to, aby sme sa rozhodli, či sa odvážime prekonať vzdialenosť medzi dvoma hviezdami a či túto myšlienku vopred vyhlásime za beznádejnú.
Niet sporu o tom, že ide o čin veľmi odvážny. Nuž a či nebolo treba odvahy na to, aby si človek po prvý raz sadol do rakety a pustil sa temným priestorom k Mesiacu? Alebo aby sa vydal na prvú nebezpečnú cestu k Venuši? Vtedy síce človek už vládol nevyčerpateľnou atómovou energiou, ale ešte nepoznal nebezpečenstvo, ktoré na neho striehne v medziplanetárnom priestore. Proste nemal ani najmenšie skúsenosti, musel sa spoľahnúť jedine na vedecké výpočty.
A napriek tomu človek rozbil mreže, ktoré ho držali pri zemi, a smelo vstúpil do vesmíru. My všetci najlepšie vieme, aký obrovský vedecký význam mali tieto prvé priekopnícke cesty do vesmíru. Až po odpútaní od Zeme poznali sme ďalšie zákony hmoty a atómovej energie…
Nemožno teda pochybovať o tom, že návrh akademika Navrátila celkom vyjadruje túžbu a úsilie ľudstva pokračovať na svojej ceste za poznaním. Hovorím teda určite menom väčšiny z vás, keď tvrdím, že tento návrh vrele vítame. Predbežne som ho preštudoval iba zhruba, pre konečné rozhodnutie bude potrebné dôkladnejšie štúdium a skúšky — ale aj tak môžem smelo vyhlásiť, že návrh je vedecky starostlivo zdôvodnený a podložený a že je takmer do detailov dôkladne premyslený. S námietkami akademika Watsona preto nesúhlasím — a nesúhlasím ani s jeho názormi na existenciu ľudstva.
Jeho domnienka, že v okruhu pätnástich svetelných rokov má iba naša Zem podmienky pre vývin mysliacich tvorov, je celkom nevedecká. Natoľko nevedecká, že veľmi pripomína tvrdenie cirkvi v stredoveku, ktorá hlásala, že Zem je stredom vesmíru a všetko sa okolo nej točí.
Je síce pravda, že život na našej Zemi je podmienený mnohými činiteľmi, ale to ešte neznamená, že rovnako zložitý život sa nemôže vyvinúť aj v iných podmienkach.
Vedecké práce akademika Watsona v odbore fyziky si síce vážime, no jeho tvrdenie o ojedinelosti človeka vo vesmíre musíme čo najrozhodnejšie odmietnuť ako nepokrokové, ba spiatočnícke. Nemožno predsa zatvárať oči pred skutočnosťou. Doteraz sme preskúmali iba našu slnečnú sústavu. Čo nás teda oprávňuje tvrdiť, že na žiadnom z tisíc svetov v okruhu pätnásť svetelných rokov nie je život podobný životu tu na Zemi?
Nechápem ani, prečo akademik Watson schováva hlavu do piesku aj pred dokázaným vedeckým faktom, že zo súhvezdia Centauri prichádzajú k nám na vlnách éteru hlasy a tóny, svedčiace o vyššej inteligencii.
A tak isto nesúhlasím ani s názorom, že hmota sa nemôže pohybovať polovičnou rýchlosťou svetla. Je predsa všeobecne známe, že hmotné čiastočky kozmického žiarenia letia medziplanetárnym priestorom takmer rovnakou rýchlosťou.
Najviac ma však prekvapili pochybnosti, či človek vydrží takúto rýchlosť. To mi pripomína začiatky železníc, keď mnohí „vedci“ tvrdili, že človek neznesie rýchlosť vyššiu ako štyridsať kilometrov za hodinu. Pritom zabúdali, že v tom istom okamihu uháňajú vesmírom spoločne so zemeguľou rýchlosťou tridsať kilometrov za sekundu.“