„Je to najširší betónový oblúk v Európe,“ podotkla pyšne Alena. Na most práve prišiel vlak s aerodynamický formovaným rušnom. Kým si ho mohol Severson pozrieť, zmizol z dohľadu.
„Nevykoľají? Veď ide šialenou rýchlosťou…“
„Nie, na koľajniciach sa pridŕža elektromagneticky,“ vysvetľovala dievčina. „A má veľa ďalších zariadení, ktoré vlaky za vašich čias nemali. Pri každej stanici napríklad je vmontovaný do koľajníc automat, ktorý hlási vlakvedúcemu meno stanice. Aj všetky bezpečnostné zariadenia sú zautomatizované. Prirodzene, vlak poháňa atómová energia…“
„Pre ňu je všetko samozrejmé — čert aby tomu rozumel,“ pomyslel si Severson, ale mlčal.
O chvíľku prišli výletníci k ďalšej priehrade. Bola vyššia ako Slapská priehrada,
Slnko sa už dotýkalo pílovitého hrebeňa smrekového lesa, trčiaceho k oblohe nad skalnatým hrebeňom.
V podlhovastých oknách hydrocentrály zažiarili svetlá. Alena sa podívala na hodinky.
„Musíme sa vrátiť, aby sme sa dostali domov za svetla…“
Pred Prahou odbočili do neveľkého prieplavu, ktorý spájal Vltavu s umelo vytvoreným jazerom neďaleko Štechovíc. Rozsvietila reflektory, pretože slnko medzitým už zapadlo. Hladina sa rozkmitala tisícami reflexov, ktoré vymaľovali svetlá lodiek a svetlá na pobreží. Ľahký vetrík prinášal z protiľahlého brehu ťahavé tóny večerného koncertu.
„Chvíľu tu ostaňme, je tu vskutku krásne,“ tíško požiadal Severson.
Alena vypla motor. Čln ešte niekoľkokrát poskočil po hladine a zastavil sa.
Nad korunami stromov pobrežnej aleje vyskočil mesiac. Koldokola celá krajina zjasnela v jeho studenom svetle. Severson zaletel zrakom k striebornému kotúču a zatajil dych.
„Aký je teraz iný — zvláštny. Dnes to naozaj nie je strieborný tanier na oblohe, ktorý svietil na cestu pútnikom v Arktíde. Dnes je to obrovská guľa, plávajúca v temných priestoroch okolo Zeme… Chvíľami sa zdá, že má ľudskú tvár. Tie dve škvrny hore — to sú predsa oči — a dolu usmievajú sa ústa…
Teda zajtra — už zajtra vstúpim na pôdu tohto záhadného sveta…“
Alena otvorila aktovku, vytiahla ďalekohľad a bez slova ho padala spoločníkovi.
Severson si ho priložil k očiam a zamieril na Mesiac. Zrak mu utkvel na ostro osvetlených kráteroch, ktoré vystupovali na prechode medzi ožiarenou a temnou pologuľou nášho spolupútnika.
„Žijú tam ľudia?“ spýtal sa zadumane.
„Áno, žijú. Astronómovia, astronautici, pracovníci atómových elektrární a oceliarní, geológovia…“
„Čítal som kedysi úvahu od hvezdára Hansena. Tvrdil, že na mesačnej pologuli, ktorá je od nás neustále odvrátená, jestvuje atmosféra a umožňuje život na Mesiaci. Ba mal som v rukách aj román, ktorý opisoval pôvodných obyvateľov Mesiaca. Vraj sa nazývajú Lunania. Žijú vraj ustavične na opačnej pologuli a ani netušia, že neďaleko od nich je zaľudnená Zem. Je na tom dačo pravdy? Jestvuje na Mesiaci vôbec nejaký život?“
„Musím vám odpovedať?“ usmiala sa Alena. „Nebolo by lepšie, keby ste sa o tom presvedčili na vlastné oči? Rozhodne vás potom prehliadka Mesiaca bude viac zaujímať…“
Voľné predpoludnie v Moskve Severson využil na návštevy. Pozdravil Tarabkina, Natašu Orlovovú, navštívil aj Zajcevovcov. Miťa ho odprevadil až na letisko a trpezlivo čakal, kým medziplanetárne lietadlo neodletí.
„Prosím, cestujúci na Mesiac môžu nastupovať. Lietadlo je pripravené na odlet,“ ozvalo sa konečne z ampliónov v čakárni. Každý cestujúci dostal kaučukový skafander so sklenou kuklou — na ochranu hlavy — a gumovú ochrannú helmu na čas pobytu v lietadle.
Seversonovi a Alene pridelili kabínu číslo tri. Pri okrúhlom okne boli pripevnené dve sklápacie kreslá. Podušky na kreslách boli plnené vzduchom. Naproti kreslám bol umiestený televízor.
„Pripnite sa, prosím, o minútu štartujeme,“ usmiala sa do kabíny dievčina z obrazovky televízora.
„Sklopte kreslo a pripútajte sa po ležiačky,“ radila Seversonovi Alena. „Takto lepšie znesiete prvé zrýchlenie.“
V zadnej časti lietadla ozval sa praskot, ktorý sa o chvíľu premenil na pravidelný šum.
„Štartujeme!“
Severson zatajil dych a zatvoril oči. Očakával totiž, že lietadlo bude prudko vystrelené, aby dosiahlo rýchlosť jedenásť kilometrov za sekundu, ktorá je potrebná na prekonanie zemskej príťažlivosti. No nič takého sa nestalo. Iba zapadol hlbšie do podušiek, ktoré ho tesne objali.
Alena sa dívala na hodinky.
„Práve sme sa odpútali od matičky Zeme. Teraz si už spokojne môžeme sadnúť.“
Po niekoľkých okamihoch šum motorov utíchol.
„No, všetko je v úplnom poriadku. Už sme dosiahli rýchlosť jedenásť kilometrov za sekundu, takže zemská príťažlivosť už na nás nepôsobí. Takmer až k Mesiacu doletíme zotrvačnosťou.“
Severson sa posadil a pozrel von oknom.
Obloha už dávno nebola belasá. Zahalila ju temná noc s tisíckami hviezd. Hlboko dolu skrývala sa pod mrakmi krajina, zakončená viditeľným zaokrúhleným obzorom.
Onedlho sa krajina premenila na časť obrovskej gule, ktorá Sa pomaly otáčala zdanlivo proti smeru letu. O hodinu neskôr zemeguľa bola už tak ďaleko, že ju bolo možno zachytiť celú jediným pohľadom.
V medzerách medzi pásmami mračien miestami prekukovala hnedozelená zem a indigovobelasé more. Seversona tento pohľad sklamal, lebo očakával, že uvidí čosi ako školský glóbus s jasne rozoznateľnými pevninami a morami…
18
MALÝ VÝLET PO MESIACI
Na veľkej mesačnej rovine, upravenej na letisko, bolo rušno. Prílet medziplanetárneho lietadla zo Zeme vítali obyvatelia Mesiaca vždy radostne, hoci. sa opakoval trikrát do týždňa. Lietadlo predsa zakaždým prinášalo trochu „pozemského vzduchu“ a bolo akýmsi priamym spojivom s rodným domovom.
„Lietadlo Luna pristáva presne podľa cestovného poriadku,“ hlásil hlas v reproduktore vo vnútri veľkej sklenej haly. Neďaleko kráterov, ožiarených slnkom, dosadla raketa na rovnú plochu. Na kuse ešte bežala na širokých podvozkoch, až sa napokon zastavila pri hale. Otvorili sa veľké dvere a letúň vošiel dovnútra. Keď sa vráta zavreli, ozval sa šum, pripomínajúci ventilátor. „O chvíľu môžeme vystúpiť, len čo komoru naplnia vzduchom,“ vysvetľovala Alena.
„A nebudeme si navliekať skafandre?“ spýtal sa zadivený Severson.
„Pristávame na hlavnom letisku, tu ich nepotrebujeme. Hangáre sú tu vzorne vybavené, takže sa ocitneme priamo v pozemskom prostredí.“
Cestujúci prešli hlavnou chodbou k východu z rakety a pomaly zostupovali po pristavených schodíkoch. Severson chcel Alene dokázať, že je po ceste celkom svieži, a z piateho schodíka zoskočil.
Údivom vyvalil oči. Hoci bol voľne vo vzduchu, klesal tak pomaly, akoby visel na padáku.
Alena sa rozosmiala.
„Nezabúdajte, že tu máme šesťkrát menšiu príťažlivosť ako na Zemi. Tu sa musíte pohybovať opatrnejšie, lebo sa môže stať, že sa nečakane nájdete na vrcholku niektorého krátera.“
Cestujúci sa pozdravili s obyvateľmi Mesiaca a každý išiel po svojom. Alena a Severson si zajedli v jedálni hlavnej budovy letiska a na Alenin návrh vydali sa na cestu po povrchu Mesiaca. Obliekli si skafandre a nasadli do zvláštneho traktora, ktorý pripomínal vojenský tank. Namiesto oceľovej veže bola na ňom veľká sklená guľa, z ktorej si mohli poobzerať okolitú krajinu.
„Prosím, ku kráteru Tycho,“ požiadala dievčina šoféra a obrátila sa k Seversonovi: „Najskôr vám ukážem, aký je na Mesiaci život a koľko je pravdy na dohadoch starého hvezdára Hansena.“