Rozhovor bol totiž veľmi krátky a ako sa jej zdalo, nemal ani hlavy, ani päty.
„Zajtra máte dobré spojenie na Mesiac, priateľu,“ povedal Scheiner, keď sa Watsonova tvár zjavila na obrazovke. „Lietadlo štartuje presne o štrnástej hodine z Moskvy. Ak chcete vidieť niečo veľmi dôležité a prekvapujúce, použite toto lietadlo a prileťte k nám.“
„Neviem, čím by ste ma mohli prekvapiť. Ako viete, nerád lietam na Mesiac. Celkom mi stačí, keď ta pozriem vo štvrtok na Navrátilov pokus. Tých zvyšných päť dní prežijem radšej na Zemi. Tu sa cítim bezpečnejšie…“
Potom ešte niekoľko zdvorilých slov a celý rozhovor sa skončil.
„Ani mne neprezradíte, čo sa bude zajtra diať?“ spýtala sa Alena.
„Zvedavá ako všetky ženy,“ usmial sa akademik. „Len si ešte pár hodín počkajte. Nudiť sa tu nebudete. Dovtedy môžete priateľa Seversona povodiť po podzemných oceliarňach a prejsť sa po rozjazdovej dráhe. Niekoľko kilometrov prechádzky vám po dobrom obede nezaškodí…“
Keď Alena a Severson opúšťali rozľahlé podzemné závody, Slnko už ožarovalo časť rozjazdovej dráhy. Niekoľko jeho lúčov odrážalo sa oslnivo od lesklého predmetu, ktorý ležal v koryte dráhy na dolnom okraji šikmého mosta. Alena si rukou priclonila oči, aby lepšie videla. „Je to fatamorgána, alebo mám halucinácie?“ zvolala zrazu a rozbehla sa k rozjazdovej dráhe. Severson v strachu, aby sa jej nič nestalo, utekal za ňou.
„Aj vy vidíte to, čo ja?“ udychčane vyrazia zo seba, keď dobehla k mostu.
Pohľad na začiatok dráhy prekvapil aj Seversona.
„To je predsa — to je predsa — pokusná raketa, ktorú montujeme v Prahe…“ zajachtal.
„Len trochu odlišnej konštrukcie,“ vyhlásil s úsmevom na tvári Scheiner, ktorý práve vystúpil z budovy na okraji mosta.
„To je, prosím, moje prekvapenie číslo dve. Kolega Navrátil sa preto hádam na mňa nenahnevá, keď si dosiahnuteľnú rýchlosť rakety overím o niečo prv ako on a zástupcovia prezídia akadémie. Moje skúsenosti mu možno pomôžu zdokonaliť aj jeho pokusnú raketu…“
Keby sa pred Alenou zrazu otvorila zem, nebola by viac prekvapená ako teraz.
„Nevravíte tak, ani tak — a to znamená, že nemáte námietky. Dobre, dajme sa teda do práce,“ povedal akademik a naznačil im, aby odstúpili od rozbehovej dráhy. Vstúpil do budovy a zamával rukou. O okamih vyšľahol zo striebristého trupu dlhý červený plameň a raketa priamo poskočila hore po šikmom moste. Most opustila už rýchlosťou blesku. Na hviezdnatej oblohe nakreslila dlhú červenú čiaru — a stratila sa z dohľadu…
20
SMRŤ V PUSTATINÁCH
„Nože, poďte a počúvajte,“ zvolal Cahén, keď celý bez seba vtrhol do Čan-suovej pracovne.
„Zložili ste vari kantátu na neznámu planétu?“ usmial sa Čan-su. Robil takto narážku na Cahénovho hudobného koníčka — komponovať hymny na oslavu vesmíru.
„Nie, nie, tentoraz si kantátu zložila neznáma planéta sama. Len si predstavte, podarilo sa mi rozlúštiť ďalšiu časť kľúčovania — a zachytiť takmer celý súvislý program. Zachytil som ho na pás. Ide zrejme o nejaký koncert. Nášmu ľudskému sluchu veľmi nelahodí, no aj tak je to obrovský úspech. Už sa teším, ako sa bude tváriť Watson, keď ho bude počuť. Teraz vysielajú dáku prednášku. Poďte si vypočuť to krásne fňukanie…“
Vedci boli už na odchode, keď sa v televízore ozval známy hlas dievčaťa z centrály:
„Voláme súdruha Cahéna a Čan-sua. Majú prísť okamžite do nemocnice v Tycho.“
„Hádam sa len nestalo nešťastie pri Scheinerovom pokuse?“ riekol v neblahej predtuche Čan-su a nečakajúc odpoveď, vybehol z miestnosti. Zblednutý Cahén ho nasledoval.
V hlavnej hale observatória rýchlo si navliekli skafandre a bežali na letisko. Už o niekoľko minút opúšťalo raketové lietadlo budovy na južnom póle Mesiaca a zamierilo na sever ku kráteru Tycho. Pilot odvážne pristál niekoľko desiatok metrov od hlavného vchodu do podzemných oceliarní.
Doktor Navarov, lekár závodnej nemocnice, čakal vedcov už pred vchodom. Aj Alena Svozilová im vybehla v ústrety. Bola taká bledá, že sa jej Cahén zľakol.
„Ponáhľajte sa, prosím vás, Severson utrpel ťažký úraz, ide mu o život,“ volala udychčaná. „Ach, ja nešťastná, prečo som ho len brala so sebou!“
Nemocnica bola hneď pri vchode, takže o niekoľko okamihov vstupovali vedci do sály, kde ležal Severson.
Pacient ležal nehybne.
„Spi,“ odpovedal lekár na nemú otázku návštevníkov. „Upokojte sa, krízu už prekonal. Severson utrpel menší úraz na ľavej nohe a vzápätí nato dostal srdcový záchvat.“
„A ako sa to stalo, vravte?“ starostlivo sa spýtal Čan-su.
„Pri udalostiach, kvôli ktorým sme vás vlastne pozvali. Pred dvoma hodinami zachytili ľudia pri štartovacom moste zúfalé volanie o pomoc, ktoré vysielal niekto pomocným vysielačom na skafandri. Neznámy nešťastník vykríkol iba dvakrát „pomoc“ — a potom bolo počuť len chrčanie, ktoré o niekoľko sekúnd stíchlo. Keďže ranený neudal miesto, kde sa nachádza, ihneď bolo treba pátrať po okolí. Podľa rovnakej vlnovej dĺžky s vysielačmi pracovníkov na moste sme usúdili, že ide o jedného z nich, a že teda nemôže byť ďaleko. Volanie počul aj Severson. Prv ako sme sa spamätali, rozbehol sa ku skalám aj on, aby pomohol pri hľadaní. Alene neostávalo nič iné, ako nasledovať ho. Severson, nezvyknutý na gravitáciu Mesiaca, pri jednom skoku cez balvan spadol a vytkol si nohu. Srdcový záchvat dostal až tu…“
„Je už po nebezpečenstve? Nezabúdajte, že má za sebou ľadový spánok,“ obrátil sa Čan-su k lekárovi.
„Srdce pracuje už celkom normálne. Aj noha — okrem malého výronu — je v poriadku…“
„A nešťastník, ktorý volal o pomoc?“
„Dosiaľ ho nenašli…“
„A zistili ste už, kto chýba?“
„Áno, inžinier Fauchar. Keď odchádzal zo závodu, povedal spolupracovníkom, že ide pozrieť, ako pokračuje pokus s rýchlostnou raketou. Z hlavného vchodu odbočil vraj doľava. Práve sa zberá na cestu ďalšia prieskumná čata, ktorá prezrie skaliská pod hlavným násypom.“
Čan-su si rýchlo pripevnil sklenú helmu, ktorú odklopil pri vstupe do miestnosti.
„Povedzte im, prosím, aby chvíľočku počkali, rád by som šiel s nimi,“ požiadal lekár.
„Idem tiež,“ rozhodol sa Cahén. „Podľa hlásenia hlavnej stanice nebezpečenstvo meteorov dnes nehrozí. Nejde mi do hlavy, čo sa mohlo stať…“
Výprava postupovala v temnom pološere, ktoré vytváral dlhý tieň strmého násypu krátera. V žiare reflektorov vystupovali z temnôt ostré útesy a kamenné stromy, vytvorené vyvretou lávou.
Na úpätí divo zvlnených pahorkatín výprava sa rozdelila na niekoľko čiat.
Čan-su a Cahén sa pridali k čate, ktorá postupovala do hôr, ku strmej skalnej stene. Pomocou lán a čakanov vyškriabali sa na úzku cestičku, ktorú tvorila stvrdnutá vrstva lávy.
„Stopy!“ zvolal muž, ktorý šiel prvý.
Vskutku, vrstva jemného modrosivého popola bola prerušená. Miestami bolo videť jasné odtlačky ťažkých topánok skafandra.
„Čo hľadal inžinier Fauchar v týchto pustatinách?“ čudoval sa Cahén.
Osamelý chodec šiel cestičkou ešte niekoľko sto metrov. Všetci, ktorí ho teraz hľadali, museli postupovať nanajvýš opatrne, pretože po ľavej strane prírodou vytvorenej cestičky bola kolmá stena, husto posiata ostrými hrotmi, a po pravej strane priepasť.
V mieste, kde cestička zahýbala doľava, stopy sa odrazu končili.