„Nie, donášačom nie som. No celý náš plán ovládnuť neznámu planétu považujem za šialenstvo. Skôr sa zmierim s tým, že už nikdy nezískame moc našich otcov. Dobre sa vám vraví — Divide et impera!* — lenže to medzi dnešnými ľuďmi už nejde tak ľahko, ako by sme si želali…“
„Vidím, že čoskoro vypadnete z hry, zbabelec,“ zasyčal Ditrichson a odvrátil sa od svojho spoločníka.
21
DRUHÝ POKUS
Seversonov zdravotný stav sa natoľko zlepšil, že sa mohol bez ťažkostí pohybovať po nemocničnej sále. No aj tak sa znova musel podrobiť dôkladnej prehliadke, na ktorej sa zúčastnila aj Nataša Orlovová. Priletela na Alenino pozvanie prvým lietadlom, ktoré štartovalo z Moskvy na Mesiac.
„Všetko je už zasa v poriadku,“ utešovala Alenu, ktorá sa ustavične strachovala o svojho spoločníka. „Nervový záchvat spôsobila skôr vzrušujúca udalosť ako nezvyčajné prostredie na Mesiaci. Skafandre sú dnes už také dokonalé, že bezpečne vyrovnávajú rozdielne teploty — a aj kozmické lúče zachycujú dokonale. Z tejto strany teda nehrozilo nijaké nebezpečenstvo, aj keď uvážime, že Seversonov organizmus je o niečo chúlostivejší ako náš. Nezabúdajte, že k záchvatu prispel určitým dielom aj úraz. No — ako vravím — hlavu hore! A nemajte strach!“
Alena vrelo stisla Nataši ruku. Nataša sa usmiala, pričom jej oči hovorili: „Chápem — chápem…“
Navrátil po návrate ma Tycho márne hľadal Alenu po všetkých priestoroch podzemnej oceliarne. Napokon ju našiel vo veľkom skleníku, kde sa prechádzala so Seversonom medzi najrôznejšími rastlinami, pestovanými v novom prostredí.
„Vidím, že ste veľa nemaródovali. Proste — nezmar,“ zvítal sa Navrátil so Seversonom.
„A kedy začnete s pokusom?“ spýtal sa Severson nedočkavo. „Môžem sa na ňom zúčastniť?“
Navrátil sa poškrabal za uchom.
„O tom teraz nerozhodujem ja. Tu majú rozhodujúce slovo lekári. Spýtajte sa Nataše — osobne proti tomu nič nenamietam. Vopred vás však upozorňujem, že od pokusu veľa neočakávam. Obávam sa, že skôr sa mi podarí prinútiť hodinky, aby zatlieskali ručičkami.“
„Prečo?“ vyhŕkol Severson prekvapene.
Alena, ktorá stála práve za jeho chrbtom, žmurkala na akademika a naznačovala mu, aby nepokračoval v rozhovore, pretože pacient ešte potrebuje pokoj.
„Hovorím to iba preto, aby ste v prípade nezdaru neboli sklamaný. Napokon, veď to sám uvidíte o niekoľko hodín, len čo raketu naplnia pohonnou hmotou, dopravia na štartovací most a naposledy prekontrolujú…“
Nataša s účasťou Seversona pri pokuse nesúhlasila. Pacient potrebuje ešte pokojné pohodlie — a nie vzrušenie, bez ktorého sa pokus neobíde. Akademika Navrátila požiadala, aby pacienta informoval o priebehu, a to tak, aby sa o prípadnom nezdare nedozvedel…
Skúšobná raketa akademika Navrátila je pripravená na štart…
Zástupcovia prezídia Svetovej akadémie vied sedia pri prijímacích aparátoch v hale budovy neďaleko rozbehovej dráhy. Watson sa pri pohľade na kovové teleso, ktoré o chvíľočku odletí do temného vesmíru, ironicky usmieva.
Navrátil je zdanlivo pokojný. Iba trasúca sa ruka s hodinkami prezrádza, že je vzrušený. Práve v okamihu, keď dvíha hlavu a otáča ju k mužovi pri odpaľovacom zariadení, stretáva sa jeho pohľad s pokojnými očami akademika Chotenkova. A Chotenkov povzbudivo pokyvuje hlavou a usmieva sa…
„Štart!“ rozrezáva hrobové ticho Navrátilov hlas.
Krvavé plamene na rozbehovej dráhe — a raketa, strácajúca sa v nekonečne — to je už všedná scéna, ktorú všetci prítomní už nesčíselnekrát videli. A predsa ju dnes každý z nich sleduje s napätím, akoby ju videl po prvý raz. Oči sa ešte dlho upierajú na miesta, kde sa rozplynula posledná stopa po medzihviezdnom pútnikovi, ktorý sa už nikdy nevráti.
Pravidelný signál vysielaný z rakety monotónne odklepáva čas ako metronóme Len veľmi citlivé ucho rozoznáva predlžovanie intervalov medzi jednotlivými tónmi.
Watson vyťahuje z vrecka zápisník a pokojne číta svoje poznámky. Rýchlosť vzrastá zatiaľ iba po desiatkach a stovkách kilometrov — to ho ešte nezaujíma…
Z kuchyne prinášajú občerstvenie…
Zložité prístroje presne premeriavajú predlžujúce sa intervaly a za tichého šelestu ich rýchlo prepočítavajú na rýchlosť svetla, vzdialenosť rakety, a tak na jej rýchlosť.
Šesťdesiattisíc kilometrov za sekundu…
Sedemdesiattisíc kilometrov…
Watson sa nervózne hniezdi v kresle.
Navrátil priviera, oči a zbystruje sluch, akoby sa obával, že o okamih začuje z vesmírnej diaľky ohlušujúci úder. Na čele sa mu zjavujú studené perličky potu.
Aj Scheiner sa cíti ako príbuzný chorého, ktorý práve leží na operačnom stole.
„Sedemdesiattisíc päťsto,“ ozýva sa chvejúci hlas muža pri počítacom stroji.
„Kritický okamih,“ šepká Scheiner a stíska Navrátilovi ruku.
„Osemdesiattisíc…“
Všetci vstávajú z kresiel…
Každý tón „metronóma“ zdá sa byť teraz Navrátilovi úderom srdca.
Ta ta tá… tá… tá…
Srdce neutícha…
A rýchlosť ďalej rastie, osemdesiattisíc päťsto — osemdesiatjedentisíc — osemdesiatpäťtisíc… Deväťdesiattisíc…
Chotenkov si znova sadá a hladká si koleno.
„No?“ otáča sa k Watsonovi.
Vyzývavá otázka Watsona nijako nevyrušuje z predstieraného pokoja.
„Nehovorme hop, kým nepreskočíme,“ riekol tíško.
Navrátil to začul, ale nehnevá sa. Trýznia ho totiž tie isté pochybnosti. Dostane sa raketa nad stovku?
Hlasitú radosť z ďalšieho hlásenia prejavuje iba Scheiner.
„Už vidím, že som čosi zbabral,“ pokúša sa o žart aj v tejto napätej situácii. „Ktovie, prečo naša raketa pri osemdesiatke zamĺkla…“
Severson sa zatiaľ zotavuje z choroby vo veľkom skleníku tychovskej oceliarne. Riaditeľ nemocnice mu dal zariadiť utešený kútik medzi tropickými rastlinami, pohodlné kreslo, knihovničku, písací stôl, pohovku a televízor.
Pacient sa tu vskutku nenudí. Číta, učí sa, premýšľa a spomína.
Jeho spomienky letia proti toku času.
Ale rýchle sa vracia do. prítomnosti. Až teraz si plne uvedomuje, čo je na nej najcennejšie: bratské spolužitie všetkých národov a večný mier. Bojovníci síce nevymreli, ale majú proti sebe celkom iného súpera: prírodné zákony a vesmírne diaľky. A jedna z takýchto vojen práve vrcholí…
Aké veľké časy prežívame… Čas letí a onedlho tieto slávne roky zapadnú tak isto do minulosti ako slávne cesty s Amundsenom…
Musím ich nejako zachytiť… začnem písať denník — rozhoduje sa Severson práve v okamihu, keď Alena vstupuje do skleníka.
Len čo oznámilo zelené svetlo v komore pri dverách, že je priestor vyplnený vzduchom, dievčina rýchle sníma sklenú kuklu a vbieha do uličky medzi rastlinami.
„Raketa dosiahla už rýchlosť stodvadsaťtisíc kilometrov za sekundu!“ zvolala zadychčane. „Z Watsona sme najprv nemohli vytiahnuť ani slovo, natoľko bol prekvapený. Bol skalopevne presvedčený, že hmota neznesie takú rýchlosť — a teraz sa čuduje… A rýchlosť sústavne vzrastá… Leif, vyhrali sme,“ zvolala dievčina radostne a objala ho. Hneď sa však spamätala.
„Odpusťte,“ začervenala sa. „To len z veľkej radosti…“
„To nič, veď ja sa tak isto teším ako vy…“ vyjachtal Severson.